4. apríla si Rytierstvo Nepoškvrnenej pripomína dôležité výročie. Práve v tento deň v roku 1919 páter Domenico Tavani, vikár minoritského rádu, potvrdil a písomne schválil štatúty Rytierstva Nepoškvrnenej. 4. apríla si Rytierstvo Nepoškvrnenej pripomína dôležité výročie. Práve v tento deň v roku 1919 páter Domenico Tavani, vikár minoritského rádu, potvrdil a písomne schválil štatúty Rytierstva Nepoškvrnenej.
Svätý Maximilián pracoval na založení Rytierstva Nepoškvrnenej od roku 1917. V tom čase prežíval ťažké obdobie negatívnej skúsenosti s účinkovaním protikatolíckych hnutí. Citlivo vnímal i situáciu vo svojom vlastnom ráde. Zdalo sa mu, že spoločenstvo je málo horlivé a nesnaží sa vynaložiť dostatočné množstvo síl na obrátenie a posvätenie seba samých i celého sveta. Videl, že mnohí bratia vstúpili do rádu s dobrými zámermi, no nenachádzali v ňom potrebné prostriedky na ceste k svätosti. V tom čase, 20. januára, dostal počas meditácie v kaplnke kolégia Seraphicum vnuknutie založiť mariánske hnutie bojujúce o obrátenie celého sveta k Bohu skrze Nepoškvrnenú. Tento januárový deň bol i 75. výročím významného obrátenia Alfonza Ratisbone, tvrdého odporcu katolicizmu, ktorý sa neskôr stal jezuitským kňazom.
Zbožná myšlienka brata Maximiliána musela ešte chvíľku dozrievať, kým prerástla na veľké Božie dielo. Pri rozpoznaní, či je to naozaj vôľa Pána a Nepoškvrnenej, pomáhali v tom čase Maximiliánovi rádoví predstavení a spovedník (p. Alexander Basili, SJ).
Od mája roku 1917 sa vo Fatime zjavuje Panna Mária a volá po modlitbe a pokání. Je otázne, či sa brat Maximilián o týchto znameniach dozvedel. Isté je však, že Máriino posolstvo bolo zvláštnym spôsobom zasiate i do jeho mladého srdca odhodlaného na boj v mene Božom. Keď brat Maximilián vážne ochorel na tuberkulózu, považoval už s istotou túto myšlienku ako potvrdenú samým Pánom, pretože žiadne Božie dielo nevzniká bez problémov, krížov a obety.
Prvým vonkajším krokom k rozhýbaniu celosvetového hnutia MI sa stalo stretnutie Maximiliána so šiestimi spolubratmi, seminaristami minoritského kolégia Seraphicum, dňa 16. októbra. Bratia za zamknutými dverami položili na stôl sošku Nepoškvrnenej, zapálili k nej dve sviece a v sviatočnej atmosfére spoločenstva s Máriou vypracovali spoločne prvý „Diplomik MI“, obsahujúci základné myšlienky a pravidlá tohto hnutia. V nasledujúcom roku dvaja z nich umreli (p. Antoni M. Głowiński a br. Antonio M. Mansi). Kolbe ich smrť prijal pokojne a s vierou. Mnohé milosti, ktoré potom hnutie dostalo, pripisoval ich orodovaniu.
V roku 1918 sa stal Maximilián kňazom. Mladý páter Kolbe odslúžil svoju primičnú svätú omšu v kostole Sant´ Andrea delle Fratte, pri oltári Nepoškvrnenej. Práve tu uzrel Alfonz Ratisbone v zjavení Nepoškvrnenú Pannu Máriu, čo bolo bezprostredným popudom k jeho obráteniu.
28. marca roku 1919 na žiadosť arcibiskupa D. Jacqueta udelil pápež Benedikt XV. Rytierstvu Nepoškvrnenej zvláštne odpustky a svoje ústne pápežské požehnanie. Bratia medzičasom vypracovali štatúty MI, ktoré 4. apríla 1919 písomne schválil páter Domenico Tavani, vikár minoritského rádu.
spracoval br. Jozef
