Rím: Výstava o sv. Kláre

klara

Taliansko (25. feb. 2012, RV) – „Návrat do Porciunkuly“ je názov výstavy približujúcej sv. Kláru z Assisi ako ikonu jej vlastnej charizmy.

Výstava bude otvorená v Pápežskej bazilike Panny Márie anjelskej v Assisi pri príležitosti 800. výročia zasvätenia sa sv. Kláry, populárnej svätice, ktorá zanechala výrazné stopy v kultúre, spiritualite a umení a ktorej charizmu žijú tisíce zasvätených žien aj dnes. Výstava predstaví umelecké diela z kláštorov klarisiek, františkánskych kláštorov a z archívu Múzea Porciunkula. Primárne si však kladie za cieľ priblíženie veľkosti svätice, jej prorockej vízie, a to prostredníctvom grafických reprodukcií antických miniatúr, starovekých životopisov, ale aj vyjadrení pápeža Benedikta XVI. či blahoslaveného Jána Pavla II. na adresu sv. Kláry z Assisi.

Výstava bude inaugurovaná už túto nedeľu 26. februára a verejnosti bude prístupná do 11. augusta, sviatku sv. Kláry. –jk-

Pápež Benedikt XVI. o pôste

Vatikán, 22. februára (RV) – Za účasti tisícov pútnikov z celého sveta sa v Aule Pavla VI. konala Generálna audiencia Benedikta XVI. Svätý Otec sa v katechéze, ktorú prinášame v plnom znení, zameral na štyridsať dní pôstneho obdobia.

Drahí bratia a sestry,

v tejto katechéze by som sa chcel v krátkosti zamerať na pôstne obdobie, ktoré začína práve dnes – liturgiou Popolcovej stredy. Je to čas štyridsiatich dní, ktorý smeruje k Veľkonočnému Trojdniu, k spomienke na Pánovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie, teda k srdcu tajomstva našej spásy. V prvých storočiach existencie Cirkvi bol tento čas obdobím, v ktorom tí, čo počuli a prijali Kristovo hlásanie, začínali krok za krokom svoju púť viery a obrátenia, aby neskôr mohli prijať sviatosť krstu. Bolo to priblíženie sa k živému Bohu a uvedenie do viery, ktoré sa uskutočňovalo postupne, prostredníctvom vnútornej premeny katechumenov, teda tých, čo túžili stať sa kresťanmi a byť tak začlenení do Krista a do Cirkvi.

ceneri2010eNásledne potom boli aj kajúcnici a všetci veriaci pozvaní, aby sa zapojili do tohto obdobia duchovnej obnovy, aby svoj život lepšie pripodobnili životu Kristovmu. Zapojenie sa celej komunity do rozličných častí pôstneho putovania zdôrazňuje jeden dôležitý rozmer kresťanskej spirituality: že vykúpenie je vďaka Kristovej smrti a jeho vzkrieseniu dostupné pre všetkých, nielen pre niektorých. A tak tí, čo sa zúčastňovali na príprave pre prijatie krstu ako katechumeni ako aj tí, čo sa vzdialili od Boha a od spoločenstva veriacich a túžili po zmierení, ale aj tí, čo žili svoju vieru v plnom spoločenstve s Cirkvou, všetci spoločne vedeli, že čas, ktorý predchádza Veľkej noci, je časom metanoie, čiže vnútornej premeny a pokánia; je to čas, ktorý náš ľudský život a naše dejiny stavia do perspektívy obrátenia, ktoré začína práve teraz, aby sme sa potom, na konci vekov, mohli stretnúť s Pánom.

Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým – „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní (po taliansky sa pôst povie Quaresima - pozn. prekl.) a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom. Toto číslo nepredstavuje presný chronologický údaj, vytvorený súčtom dní. Je to skôr označenie trpezlivého očakávania, dlhej skúšky – čas dostatočný na to, aby človek uvidel Božie diela – čas, v ktorom je potrebné vykročiť a prijať zodpovednosť bez ďalších odkladov. Je to čas zrelých rozhodnutí.

Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Štyridsať rokov putoval židovský národ z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti. „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti... Odev sa na tebe nezodral a noha ti neopuchla, a je to štyridsať rokov“ hovorí Mojžiš v knihe Deuteronómium na konci týchto štyridsiatich rokov putovania (Dt 8, 2.4). Rokov pokoja, ktoré Izrael zažíva pod vedením Sudcov, je tiež štyridsať (Sud 3, 11.30) - avšak po skončení tohto času sa už začína obdobie zabúdania na Božie dary a návrat k hriechu.

Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov, počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov. 1 Kr 11,41) – prví traja králi Izreala. Aj žalmy sa zamýšľajú na biblickým zmyslom štyridsiatich dní – ako napríklad Žalm 95, z ktorého sme práve počuli úryvok: „Čujte dnes jeho hlas! Nezatvrdzujte svoje srdcia. Ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli. Štyridsať rokov sa mi priečilo toto pokolenie i povedal som: Je to ľud s blúdiacim srdcom; tí veru moje cesty neznajú.“ (v. 7c-10).

V Novom zákone Ježiš – predtým, než začne verejný život – odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3).

Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným. Kresťanská liturgia Veľkého Pôstu má za účel napomáhať duchovnej obnove vo svetle dlhej biblickej skúsenosti – predovšetkým nás však učí napodobňovať Ježiša, ktorý nám v štyridsiatich dňoch na púšti ukazuje ako zvíťaziť nad diablovým pokušením prostredníctvom Božieho Slova.

Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať. Mohli by sme priam povedať, že Boh sa ubytoval uprostred Izraela, šiel pred ním v oblaku a v ohnivom stĺpe a staral sa každý deň o jeho potravu: z neba zosielal mannu a zo skaly vyvádzal vodu. Preto možno roky, ktoré Izrael strávil na púšti, vnímať ako čas zvláštneho Božieho vyvolenia a čas, v ktorom sa ľud úzko privinul k Bohu. Čas prvej lásky. Na druhej strane nám Biblia ukazuje aj iný obraz tohto putovania po púšti: bol to aj čas pokušení a veľkých nebezpečenstiev, keď Izrael reptal proti svojmu Bohu a chcel sa vrátiť k pohanstvu, keď si vytvoril vlastné modly, lebo túžil po uctievaní bližšieho a hmatateľnejšieho Boha. Bol to čas vzbury proti veľkému a neviditeľnému Bohu.

Túto rozporuplnosť, čas zvláštnej Božej blízkosti a čas prvej lásky, ale aj čas pokušenia a navádzanie späť k pohanstvu, prekvapivým spôsobom nachádzame i Ježišovom pozemskom putovaní – samozrejme bez toho, aby došlo k pádu do hriechu. Po krste pokánia v Jordáne, v ktorom Ježiš na seba berie osud Božieho služobníka, čo sa vzdáva vlastnej vôle, žije pre druhých a vstupuje medzi hriešnikov, aby zobral na seba hriechy sveta, po tomto krste Ježiš odchádza do púšte, aby tam štyridsať dní zostal v hlbokom spojení s Otcom, a zopakoval tak dejiny Izraela vo všetkých spomínaných štyridsaťdňových obdobiach.

Táto dynamika je neustále prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním – vo výnimočnom spoločenstve s ním – a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí. Avšak v týchto časoch "púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho plánu – táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie sa na Kríži. Je to mesiášstvo sily a víťazstva, nie mesiášstvo daru a lásky.

Táto situácia plná rozporov ja charakteristická aj pre Cirkev v jej putovaní „púšťou“ sveta a dejín. V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom, ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou – prostredníctvom obety lásky na Kríži. Avšak „púšť“ je aj negatívnym aspektom skutočnosti, ktorá nás obklopuje: suchota, chudoba slov života a hodnôt, sekularizmus a materialistická kultúra, ktoré uzatvárajú človeka len do horizontu jeho svetskej existencie a berú mu vzťah k večnosti... Je to prostredie, v ktorom nebo nad nami tmavne, lebo je pokryté mrakmi egoizmu, nepochopenia a klamstva. Napriek tomu všetkému sa čas púšte môže aj dnes pre Cirkev premeniť na čas milosti, veď máme istotu, že Boh aj z tej najtvrdšej skaly dokáže vyviesť vodu, ktorá občerstvuje a hasí smäd.

Drahí bratia a sestry, v týchto štyridsiatich dňoch, ktoré nás vedú k Veľkej noci Vzkriesenia, môžme nájsť novú odvahu prijať s trpezlivosťou a vierou každú ťažkosť, bolesť a skúšku – vo vedomí toho, že Boh dá z temnôt povstať novému dňu. A ak sme boli verní Ježišovi a nasledovali ho na ceste Kríža, potom nám žiarivý Boží svet – svet svetla, pravdy a radosti – bude znovu darovaný: bude to nový úsvit stvorený samotným Bohom. Požehnané pôstne putovanie vám všetkým!

Preložil: Martin Kramara

Vatikán: Katolícki anglikáni budú mať misál

 

Ordinary-022-1024x768Rádio Vatikán informovalo, že definitívne schválenie liturgických textov v ordinariáte pre bývalých anglikánov si vyžiada dlhú prípravu, možno až päť rokov.

 

Svätá stolica zatiaľ katolíckym anglikánom schválila dočasný liturgický kalendár, breviár, obrady sviatosti manželstva a pohrebné obrady. Stále sa ešte pracuje na eucharistickej liturgii, ktorá má ponechať niektoré anglikánskej prvky. Kongregácia pre náuku viery zvolala pre tento účel zvláštnu komisiu teológov a liturgistov. V januári sa uskutočnilo jej prvé zasadnutie.

V dôsledku priaznivých podmienok, ktoré v posledných rokoch vytvoril pápež Benedikt XVI. pre anglikánskych kresťanov a ich duchovných, ktorí túžili po plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, vznikli už prvé personálne ordinariáty (štruktúra podobná diecéze) pre bývalých anglikánov v Anglicku a v USA. Pripravuje sa aj vznik ordinariátu v Austrálii. Anglikánski veriaci, ktorí v súčasnosti vo veľkých skupinách vstupujú do plnej jednoty s katolíkmi, si pri vstupe do Katolíckej cirkvi mohli ponechať vlastnú liturgickú tradíciu.

Info: br. jozef

Foto: theanglocatholic.com

Maďarsko: Voľby provinciála

kalnaminiV dňoch 13. – 16. februára 2012 sa v meste Arad (Rumunsko) konala prvá časť riadnej provinciálnej kapituly minoritskej provincie sv. Alžbety v Maďarsku.

Začalo sa pôstne obdobie

MIERCOLES DE CENIZA-2Obrad sypania popola na hlavu v prvý pôstny deň sa praktizoval už od 8. storočia. Pôvodne to bol obrad vyhradený len pre veľkých a verejných hriešnikov, ktorí v tento deň začínali svoju cestu pokánia...

Poľsko: Arcibiskup poukazuje na nebezpečenstvo

Predseda Konferencie biskupov Poľska, arcibiskup Józef Michalik, vo svojom pastierskom liste na pôstne obdobie poukázal na skutočnosť prenasledovania Cirkvi v Poľsku i v Európe.

 

michalikArcibiskup Józef Michalik v liste tvrdí, že Cirkev je v súčasnosti terčom systematického útočenia zo strany liberálnych, ateistických a slobodomurárskych spoločenstiev. V tejto stratégii im podľa arcibiskupa pomáhajú liberálne televízie a časopisy, ba dokonca vládne inštitúcie, ktoré pod plášťom šírenia mediálneho pluralizmu zdiskreditovali nedávno poľskú katolícku televíziu, čo však našťastie prebudilo svedomie Poliakov.

Najväčším problémom a nebezpečenstvom pre Cirkev je však podľa neho nejednota v samej Cirkvi a neposlušnosť duchovenstva voči ich predstaveným a pastierom. Biskup tvrdí: „Je to bolestné, ale musíme o tom hovoriť a povzbudzovať sa vzájomne k pokore v duchu poslušnosti Cirkvi, pápežovi i duchovným pastierom, ktorí niekedy vyžadujú ťažké veci, tie sú však v zhode s evanjeliom, preto majú tvorivú moc.“

 

zdroj: http://www.przemyska.pl/

 

info: br. jozef

foto: wiara.pl

USA: Tlak na prezidenta sa stupňuje

USA (21. feb. 2012, RV) – Tlak na prezidenta Obamu zo strany Američanov v súvislosti s rozhodnutím jeho vlády, aby všetky zdravotnícke zariadenia, vrátane katolíckych nemocníc, poskytovali antikoncepciu a abortívne prípravky, sa stupňuje. Viac ako 2,5-tisíc náboženských predstaviteľov rôznych kresťanských vierovyznaní sa podpísalo pod list prezidentovi Obamovi, v ktorom ho vyzývajú k zmene nariadenia, ktoré „v zásade ignoruje právo svedomia mnohých amerických katolíkov a protestantov“. Nové nariadenie bude podľa nich nútiť náboženské organizácie k tomu, aby si vybrali medzi konaním proti svedomiu alebo poklesom zdravotného poistenia pre zamestnancov. Ako v liste uvádzajú „krajina bola založená na určitých slobodách, z ktorých prvá je sloboda náboženského vyznania. Možnosť veriacich nasledovať ich svedomie bez obáv z vládnej intervencie je už dlhodobo chráneným právom Američanov“.

Náboženskí predstavitelia si myslia, že takéto donucovanie je „tvrdou ranou pre náboženskú slobodu“ a je pre nich ťažké predstaviť si USA ako „krajinu, ktorá by odmietala slobodu náboženského vyznania“. V liste citujú aj časť zákona amerického prezidenta Thomasa Jeffersona na zavedenie náboženskej slobody, v ktorom sa uvádza: „nútiť človeka k poskytnutiu peňažných príspevkov na šírenie názorov, ktoré sám nezdieľa, je hriešne a tyranské“.

K protestom proti novému vládnemu nariadeniu sa pripojila aj novinárka Kathryn Jean Lopezová. Takýmto spôsobom chce vyvrátiť tvrdenie, že väčšina žien s rozhodnutím Obamovej vlády súhlasí a nepripája sa k demonštratívnej kampani. Ako dôkaz ponúkla zoznam viac ako 60-tich známych žien, ktoré sa postavili proti spomínanému nariadeniu. Ide o
prezidentky vysokých škôl, diplomatky, novinárky a predsedníčky náboženských organizácií. Na zozname je uvedená aj profesorka práva na Harvardskej univerzite a bývalá americká veľvyslankyňa pri Svätej stolici Mary Ann Glendonová. Lopezová uvádza, že Američania by mali byť znepokojení „prepisovaním faktov pred ich očami“, pretože si myslí, že Obamova administratíva zaplavila mediálnu oblasť s dezinformáciami, ktoré nekorešpondujú s realitou. – mf –

Levoča: Zimné mesiace v Útulku

utulokAk ste zvedaví, ako sa darí klientom v Útulku sv. Františka v Levoči, prečítajte si najnovšie správy o ich posledných aktivitách.

Vatikán: Quido Marini o konzistóriu

Vatikán, 18. februára (RV) - Denník L’Osservatore Romano priniesol v súvislosti s riadnym verejným konzistóriom, ktoré sa dnes konalo v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne, niekoľko poznámok Mons. Guida Mariniho, majstra pápežských liturgických slávení. Týkali sa napríklad vývinu formy, akú konzistórium nadobúdalo v dejinách Cirkvi.

quido

Konzistórium pre kreovanie kardinálov sa vyvíjalo v priebehu stáročí a nadobudlo slávnostnú formu, ktorá je mimoriadne bohatá.

V minulých storočiach sa kreovanie kardinálov konalo počas tajného zasadania kardinálov, pri ktorom pápež oznámil mená nových členov kardinálskeho kolégia. Hneď potom noví kardináli so sídlom v Ríme boli informovaní o ich nominácii.

Popoludní toho istého dňa sa dostavili do Apoštolského paláca, aby prijali od Svätého Otca červený biret. Ak novomenovaný kardinál nebol z Ríma a nemohol sa do Večného mesta dostaviť, kardinálsky biret mu odovzdal osobitný pápežský legát.

Neskoršie verejné konzistórium sa konalo obyčajne v Bazilike sv. Petra, ale v niektorých prípadoch aj v Sixtínskej kaplnke alebo v Sále konzistória v Apoštolskom paláci. Medzi najsilnejšie momenty slávnosti patrilo vyjadrenie aktu poslušnosti pápežovi, odovzdanie červeného klobúka a prostrácia nových kardinálov počas spevu Te Deum. Potom nasledoval zvláštny obrad tzv. otvorenia úst. Pri odovzdaní biretu bola totiž kardinálom odporúčaná rozvážnosť v používaní slov, teda tzv. zatvorenie úst. Na záver pápež odovzdal každému z kardinálov zafírový prsteň a pridelil titulárny kostol.

V období po Druhom vatikánskom koncile aj obrad kreovania nových kardinálov prijal striedmejšiu a jednoduchšiu formu v porovnaní s predchádzajúcimi, i keď si zachoval najpodstatnejšie prvky. Ponechalo si prísahu, odovzdanie biretu (namiesto klobúka) a pridelenie titulárneho chrámu alebo diakonie. Odovzdanie kardinálskeho prsteňa sa však koná počas svätej omše slávenej Svätým Otcom s novými kardinálmi v nasledujúci deň po konzistóriu.

kardináliPrvýkrát bol tento pokoncilový obrad použitý pápežom Pavlom VI. pri konzistóriu konanom v júni 1969. Aj odvtedy prešiel zmenami, ktoré ho viac priblížili k skutočnej vlastnej bohoslužbe slova.

Ako pripomenul Benedikt XVI. v homílii konzistória z roku 2007, konzistórium je „udalosťou, ktorá zakaždým vzbudzuje zvláštne pocity, a to nielen u tých, ktorí sú pričlenení do kardinálskeho kolégia, ale v celej Cirkvi, ktorá sa raduje z tohto výrečného znaku jednoty. Slávnosť sama už svojou štruktúrou zvýrazňuje hodnotu poslania, ku ktorému sú noví kardináli povolaní, aby ho zastávali v úzkej spolupráci s Petrovým nástupcom. Pozýva Boží ľud, aby sa modlil, aby títo bratia vždy zostali verní Kristovi až po obetu života, ak to bude potrebné, a nech sa nechajú viesť výhradne jeho evanjeliom.“

Na zdôraznenie dvoch aspektov, ktoré musia charakterizovať túto slávnosť – nová zodpovednosť, ktorú kardináli preberajú, a kontext modlitby – a po praktických obmenách v posledných konzistóriách, boli nedávno Svätým Otcom schválené niektoré menej významné zmeny. Napr. ponechá sa iba jedno čítanie, z Markovho evanjelia (Mk10, 32-45). Okrem toho odovzdanie kardinálskeho biretu, pridelenie titulárneho chrámu, ako aj odovzdanie prsteňa bude súčasťou konzistória, nie súčasťou svätej omše nasledujúceho dňa. Tá bude mať charakter vďakyvzdania za dar nových kardinálov pre Cirkev.

Fra Angelico aj členke Tretieho rádu sv. Františka

miniV priebehu slávnostného večera v Zrkadlovej sieni Primaciálneho Paláca v Bratislave sa včera konalo udeľovanie cien slovenským osobnostiam za prínos kresťanských hodnôt do umenia za rok 2011. Medzi ocenenými je aj akademická maliarka Anna Svetková, známa levočská reštaurátorka.

Rusko: Náboženstvo v školách bude

 

Po dvoch rokoch experimentovania sa od septembra tohto roka stanú Základy náboženstva povinným predmetom na všetkých ruských školách.

 

Rusko (14. feb. 2012, RV) - Premiér Vladimír Putin schválil dekrét, na základe ktorého sa zavedie výučba náboženstva v celom Rusku a nie iba v niektorých regiónoch, ako tomu bolo doteraz. Žiaci základných a stredných škôl si budú môcť vybrať medzi pravoslávnym ortodoxným náboženstvom, islamom, židovským náboženstvom a budhizmom, alebo absolvovať všeobecnejšie predmety ako „základy náboženskej kultúry“, či „základy verejnej správy“. Náboženská výchova, ktorá bola na školách počas sovietskeho režimu zakázaná, sa do škôl v 19 regiónoch vrátila v apríli 2010, a to na podnet moskovského patriarchu a so schválením Kremľa.

V krajine, ktorá bola 70 rokov pod vplyvom štátneho ateizmu, vyvolala spomínaná myšlienka silnú kritiku. Odborník na náboženstvá Ivar Maskurov považuje tento nápad „rozdeliť deti do skupín podľa náboženského vyznania“ za zlý, pretože by podľa neho mohol „spôsobiť mnoho problémov“. Ďalšou námietkou je aj nedostatok kvalifikovaných učiteľov a dobrých učebníc na školách. Tento skepticizmus zamieta moskovský patriarcha, ako aj moslimská komunita, ktorá projekt podporila. Ministerstvo školstva už v tomto smere spustilo vzdelávacie kurzy pre učiteľov náboženstva. V marci sa rodičia budú musieť rozhodnúť, ktorý z predmetov absolvujú ich deti. – mf –

Kardinál Rylko pred Slovákmi o poslaní laikov vo svete

Okolo 50 zástupcov slovenských laických hnutí a združení absolvujú v týchto dňoch v Ríme Púť k hrobu sv. Cyrila. V nedeľu 12. februára sa v Pápežskom slovenskom kolégiu svätého Cyrila a Metoda stretli s predsedom Pápežskej rady pre laikov Stanisławom Ryłkom. TK KBS prináša príhovor kardinála Ryłka.


Laickí veriaci – protagonisti novej evanjelizácie

V mene Pápežskej rady pre laikov vás všetkých srdečne pozdravujem, drahí bratia a sestry, predstavitelia laických združení a cirkevných hnutí Cirkvi na Slovensku, ktorí ste tu v Ríme zverejní do starostlivosti Jeho Excelencie Mons. Petra Rusnáka. Ďakujem vám, že ste mi poskytli príležitosť na toto stretnutie a rozhovor. Som veľmi rád, že sa s vami môžem porozprávať o téme, ktorá je veľmi dôležitá pre Cirkev – teda o povolaní a poslaní laikov. Je to téma, ktorá sa v dnešných časoch stáva čoraz naliehavejšou.

„Cirkev musí dnes v oblasti evanjelizovania urobiť veľký krok dopredu a nastúpiť do novej historickej etapy misionárskej dynamiky,“ napísal blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej exhortácii Christifideles laici (č. 35). V misijnom poslaní Cirkvi majú katolícki laici svoje nezastupiteľné miesto a mimoriadne dôležité miesto. Kristovo pozvanie: „Choďte aj vy do mojej vinice“ (Mt 20, 3 – 4) musia prijať čím viacerí laici – muži aj ženy – ako jasné pozvanie k prevzatiu vlastného podielu zodpovednosti za toto dielo, ktoré je samotným dôvodom existencie Cirkvi: Cirkev tu je, aby evanjelizovala; my kresťania, sme na tomto svete, aby sme evanjelizovali.

Výzvy, ktoré svet stavia pred poslanie Cirkvi, sú obrovské! Pápež Benedikt XVI. hovorí: „Musíme sa vážne zamyslieť nad spôsobmi, ktorými dnes treba realizovať opravdivú evanjelizáciu, nielen novú evanjelizáciu, ale aj evanjelizáciu v pravom zmysle prvotnú. Ľudia, ktorí nepoznajú Boha, nepoznajú Krista. Máme tu nové pohanstvo a nestačí, aby sme sa snažili zachovať len existujúce stádo, i keď aj to je veľmi dôležité. Musíme sa všetci spoločne snažiť nájsť nové spôsoby, ako vniesť evanjelium do dnešného sveta, ako znovu ohlásiť Krista a obnoviť vieru“. (1) A práve z tejto výzvy Svätého Otca sa v Rímskej kúrii zrodilo dikastérium na podporu novej evanjelizácie, ako aj zvolanie XIII. riadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov, ktoré sa bude konať v októbri tohto roku a bude venované téme: „Nová evanjelizácia pre odovzdanie kresťanskej viery“.

Práve tu teda vidíme dôležitú úlohu Cirkvi našich čias: je ňou nová evanjelizácia. Evanjelium je stále to isté, avšak svet sa mení a deje sa to nevídanou rýchlosťou. Musíme preto hľadať nové spôsoby odovzdávania evanjelia našim súčasníkom. Musíme pozorne čítať nové socio-kultúrne podmienky, veľmi komplexné a často celkom zmenené – lebo práve v nich je Cirkev dneška povolaná rozvíjať svoju evanjelizačnú misiu. (2) Lineamenta (t. j. plány) budúcej synody nám v tomto zmysle ponúkajú veľmi praktické indikácie, týkajúce sa úlohy laikov: „Nová evanjelizácia nás povoláva k tomu, aby sme sa konfrontovali s týmito podmienkami a nezostávali uzavretí v kruhu našich spoločenstiev a našich inštitúcii – ale prijali výzvu vstúpiť do týchto fenoménov, aby sme k nim mohli prehovoriť a vydať naše svedectvo zvnútra...“ (3). Práve toto je dnes široké pole pôsobnosti veriacich laikov: byť skutočným evanjeliovým kvasom v srdci sveta, nezostať len vonku ako pozorovatelia, ale „vstúpiť dnu“ do sveta kultúry, ekonomiky, politiky – a pretvoriť ho podľa ducha evanjelia. Tu mi prichádzajú na myseľ podnetné slova z exhortácie Christifideles laici: „Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od zodpovednosti bolo vždy pomýlené. Dnes je však v tom ešte väčšia vina. Nikomu nie je dovolené zostať nečinným“ (č. *3). Každý z nás musí s obnoveným duchom prijať slová svätého Pavla: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“ (1 Kor 9, 16).

Dnes sa na mnohých miestach veľa hovorí o veriacich laikoch; mám však dojem, že táto rozprava často opomína to, čo je skutočne dôležité. Čo to znamená? Odpoviem stručne, s dôrazom na tri aspekty, aby som tak uviedol náš vzájomný dialóg.

1. Vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, znamená mať jasný pojem o kresťanskej identite. V postmodernej kultúre, ktorá sa čoraz viac globalizuje, je otázka kresťanskej identity v silnom nebezpečenstve. Nespútaný relativizmus a „myšlienková slabosť“ vytvárajú krehké, fragmentované, nedôsledné, „dengľavé“ osobnosti. Životné modely, ktoré predkladá dominantná kultúra, rozsievajú stratu orientácie a chaos, a to aj medzi pokrstenými. Rámec „identity“ priemerného kresťana a stále viac stáva výsledkom svojvoľného a pohodlného výberu. Šíri sa kresťanstvo typu „urob si sám – podľa svojej chuti“, kresťanstvo selektívne, bez ťažších nárokov, čiže „som katolík, ale...“ V tejto situácii pápež Benedikt XVI. neúnavne upriamuje pozornosť na krst ako na zdroj novej identity každého Kristovho učeníka: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20). Moja vlastná identita sa krstom premenila a ja ďalej existujem len vďaka tejto zmene /.../ toto je vzorec kresťanskej existencie založenej na krste, vzorec vzkriesenia v čase, vzorec kresťanskej „novosti“ povolanej premieňať svet“. (4) V dôsledku tohto sa jasným spôsobom ukazuje dôležitosť osobného stretnutia s Kristom ako rozhodujúcej, základnej skutočnosti pre kresťanskú identitu: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“. (5) Z toho vychádza pre pokrstených laikov nevyhnutnosť byť hlbšie uvedení do kresťanského života: má ich to priviesť k objaveniu krásy kresťanského povolania. Veď byť kresťanmi je krásne! Oplatí sa byť kresťanmi! Musíme byť na to hrdí!

2. Vrátiť sa k tomu, čo je podstatné, znamená tiež znovu objaviť odvahu byť viditeľne prítomní a vplývať na to, čo sa deje v spoločnosti, odvahu byť skutočne „evanjeliovým kvasom“, „soľou zeme“ a „svetlom sveta“, osobitným spôsobom vedení Sociálnym učením Cirkvi. Tu sa dotýkame životne dôležitého bodu povolania a poslania laikov, teda ich „sekulárneho charakteru“: „Laici majú na základne vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha“. (6) Aj tu sú veriaci laici povolaní ísť rozhodne proti prúdu vzhľadom na dominantnú kultúru, ktorá sa snaží uzavrieť vieru len do oblasti súkromného života, vylúčiac Boha z verejnej sféry. Dnes sa hovorí o skutočnej „cistianofóbii“ – strachu z kresťanov – a o nebezpečnom laickom fundamentalizme, ktorý sa šíri v Európe. Aj v západných demokratických krajinách je náboženstvá sloboda ohrozovaná (Benedikt XVI. hovorí o „negatívnej tolerancii“). Takáto situácia si vyžaduje, aby laici mali odvahu byť pre svet „znakom protirečenia“, teda odvahu vyjsť na svetlo ako kresťania, dať zaznieť svojmu hlasu (aj keď môže byť nepríjemný pre tých, čo chcú byť tzv. politicky korektní), neskrývať sa zo strachu... Musíme vyjsť zo svojich pohodlných skrýš a stať sa skutočnými svedkami a misionármi evanjelia... Pre nás kresťanov nie je najhorším byť v modernej spoločnosti menšinou, ale byť v nej nedôležitými, nemastnými a neslanými, stratiť „evanjeliovú chuť“ (Vittorio Messori). Pápež Ratzinger nás povzbudzuje, aby sme na tomto svete vzali na seba úlohu „kreatívnych menšín“ (Arnold Toynbee) a stali sa tými, čo pre budúcnosť ľudstva zohrajú skutočne dôležitú úlohu...

3. Napokon je tu ešte jedna výzva mimoriadneho významu: vrátiť sa k tomu, čo je dôležité, v živote veriacich laikov znamená dokázať znovu postaviť Boha do centra svojho života. Je to otázka, na ktorej veľmi záleží pápežovi Benediktovi. Svätý Otec nás v tejto veci učí: „Často sa intenzívne znepokojujeme nad spoločenskými, kultúrnymi a politickými dôsledkami viery, a to všetko v presvedčení, že viera tu je prítomná – ale toto presvedčenie je stále menej realistické...“. (7) Dnes pri hlásaní evanjelia veľmi často treba začať celkom od základu, bez toho, aby sme niečo s určitosťou predpokladali.... Práve preto si pápež v nedávno vydanej knihe rozhovorov kladie otázku: „Netreba nám znovu začať od Boha?“. (8) Toto je skutočný problém dnešného človeka: otázka Boha! A formovať laických veriacich znamená pomáhať im objaviť dôležitosť Boha vo svojom živote: a to nie akéhokoľvek boha, ale toho, ktorý sa zjavil v tvári Ježiša Krista. V čase, keď bol ešte kardinálom, prefektom Kongregácie pre náuku viery, len pár dní pred svojím zvolením za pápeža, Ratzinger povedal: „Potrebujeme ľudí, ktorí budú obracať svoj zrak k Bohu, aby sa od neho naučili skutočnej ľudskosti. Potrebujeme ľudí, ktorých intelekt bude prežiarený Božím svetlom a ktorým Boh otvorí srdce – a to takým spôsobom, aby ich intelekt mohol prehovoriť k intelektu druhých a ich srdce sa mohlo otvoriť pre srdce druhých. Len prostredníctvom tých, ktorí zažili dotyk Boha, môže sa Boh vrátiť medzi ľudí“.

Tvárou v tvár výzvam, ktoré dnes tento svet predkladá poslaniu Cirkvi, nám pápež Benedikt XVI. pripomína, že evanjelizácia nie je len otázkou metódy (ktorá by vraj mala zabezpečiť jej účinnosť!), ale že v nej ide predovšetkým o to, či sme alebo nie sme autentickými kresťanmi, skutočnými učeníkmi Ježiša Krista. Naproti „unavenému, slabému, poblúdenému, zdrvenému“ a smutnému kresťanstvu nás pápež pozýva, aby sme sa vrátili k tomu, čo je podstatné, teda k obnovenej, premyslenej, prehnitej a prežitej viere. Práve na tento cieľ bol vyhlásený Rok viery, ktorý sa začne v októbri tohto roku. Pápež Benedikt XVI. zdôrazňuje potrebu zrodenia „nového spôsobu kresťanskej existencie“, ktorá bude omladená, plná radosti a misionárskeho zápalu, tak, ako sme to videli počas Medzinárodných dní Mládeže v Madride 2011. Je však takáto kresťanská existencia možná v našom postmodernom svete, ktorý sa k Bohu obracia chrbtom a odmieta ho? Na túto dramatickú otázku nám dáva odpoveď sám Duch Svätý, čo aj dnes v Cirkvi vzbudzuje nové charizmy, z ktorých sa rodia mnohé kresťanské hnutia a nové spoločenstvá... V čase zovšeobecňovaného úpadku viery je práve toto veľkým darom a znakom nádeje, ktorú treba prijať s hlbokou vďakou a zmyslom pre zodpovednosť. Pápež Ratzinger vidí v týchto početných skutočnostiach „stále novšie vyliatia Ducha na život Cirkvi...“ a tiež silné spôsoby prežívania vlastnej viery... „Cirkevné hnutia a nové spoločenstvá sú miestami, na ktorých mnohí muži a ženy, mladí a dospelí, stretávajú Boha a nechávajú sa ním formovať; objavujú krásu kresťanského povolania, ktorá vychádza zo sviatosti krstu; objavujú „chuť Boha“ a v dôsledku toho aj chuť modlitby, chuť Božieho slova v čítaní, meditácii a v modlitbe... To sú miesta, na ktorých sa vďaka rozličným darom Ducha v mnohých laikoch otvárajú zdroje evanjelizačnej energie a neobyčajnej „misionárskej tvorivosti“ – pri hľadaní stále nových spôsobov pre ohlasovanie a vydávanie svedectva o evanjeliu uprostred nášho sveta. Som si istý, že mnohí z vás, ktorí ste tu prítomní, by mohli vydať svoje vlastné svedectvo a potvrdiť to, čo som tu práve povedal. Ako teda nevzdávať vďaky Svätému Duchu za túto novú jar združení veriacich Cirkvi, ktorú nám neustále dodáva nádej – a to aj na Slovensku. Duch svätý nikdy neopúšťa svoju Cirkev a vie nás prekvapiť aj teraz, v našich časoch...

Na tomto mieste by som sa rád zastavil a dal priestor otázkam, ktoré mi chcete položiť...

Stanisław kardinál Ryłko


Rím, 13. februára (TK KBS)