Úžasné svedectvo z Litmanovej

Na stretnutí Wojowników (Bojovníkov) Márie duchovný správca pútnického miesta v Litmanovej predstavil úžasné svedectvo.

Na tomto stretnutí v juhopoľskom meste Nowy Sącz sa zúčastnil aj brat Martin spolu s autobusom členov a sympatizantov tohto hnutia, z ktorých sú takmer všetci aj Rytiermi Nepoškvrnenej.

Stretnutie sa začalo pochodom, počas ktorého sa približne 5.000 mužov modlilo bolestný a slávnostný ruženec. V Kostole nepoškvrnenej Panny Márie a zároveň Sanktuáriu sv. Rity o. Jozef Urvinitka, duchovný správca pútnickeho miesta na hore Zvir v Litmanovej predstavil svedectvo mimoriadneho Božieho pôsobenia. Nasledovala svätá omša, ktorej predsedal o. biskup Andrzej Jeż. Po svätej omši sa prítomným prihovoril don Dominik Chmielewski SDB, zakladteľ Bojovníkov Márie, ktorý následne moderoval poklonu Sviatosti oltárnej.

O. Jozef Urvinitka priblížil okolnosti vzniku pútnického miesta na hore Zvir, ktoré sa nachádza blízko hranice s Poľskom. Predstavil aj tieto tri príklady mimoriadneho Božieho pôsobenia:

1. Poľskí kňazi poskytli vyšetrovacej komisii podklady – vrátane lekárskych správ – o nevysvetliteľnom uzdravení pútničky Stanislavy, ktorá trpela na rakovinu prsníka. Nosila si vodu z prameňa na hore Zvir, ktorou sa umývala a modlila sa k Nepoškvrnenej Čistote. Po troch mesiacoch lekár konštatoval jej úplné vyzdravenie.

2. Istému mužovi po očkovaní vakcínou proti covidu ochrnula polovica tváre a mal poškodený zrak. Pol roka strávil v nemocnici na vyšetreniach a rehabilitáciách, ale stav sa nezmenil. Lekári mu odporúčali operáciu očí, na ktorú už mal dohodnutý termín. Jeho dcéra sa často chodievala modliť na horu Zvir za otcove uzdravenie a doniesla mu vodu z prameňa, ktorý požehnala Panna Mária. Otec vodu videl položenú na chodbe ale nevenoval jej pozornosť. Jeden večer keď sa išiel umývať zbadal tú vodu z Litmanovej a počul vnútorný hlas, aby sa ňou umyl – vzpieral sa ale predsa sa ňou umyl. Po umytí sa vrátil do spálne a v tvári cítil mrvenie, svrbenie a znovu počul vnútorný hlas aby sa druhýkrát išiel umyť vodou. Po tomto umytí sa znova vrátil do spálne a začal kričať na manželku: Ja znova vidím! Ochrnutie na tvári sa stratilo, operácia očí bola zrušená, lebo už nebola potrebná.

3. Môj predchodca, o. Marcel Pisio, jedného dňa stretol na hore pútničku, ktorá tlačila na invalidnom vozíku staršiu ženu. Cesta na horu je namáhavá, preto jej o. Marcel išiel pomôcť. Keď žene pomáhal, tak si všimol, že žene tlačiacej vozík chýbajú na oboch rukách časti ruky od zápästia. O. Marcel sa jej opýtal, čo sa jej stalo, či to má od narodenia, alebo či mala pracovný úraz. Žena mu vyrozprávala svoj životný príbeh. Keď bola malá, žila so svojou mamou, otca nepoznala. Mama bola alkoholička, striedala partnerov, častokrát nebola doma. Ako dieťa trávila čas veľakrát sama. Rada  si kreslila, či vystrihovala. Raz, keď mama nebola doma, chcela si kresliť a vystrihovať, hľadala papier. Keď mama prišla domov zistila, že to, s čím sa hrala,  boli peniaze - 100 korún.   Začala na ňu  kričať, či sa zbláznila, pretože to boli ich posledné peniaze. V tom amoku ju mama  chytila a ťahala vonku k drevárni, kde jej ruky položila na klát a sekerou viackrát zarúbala do rúk.  Pamätala si len to, že sa prebrala v nemocnici, ruky mala obviazané. Poškodenie rúk bolo také rozsiahle, že lekári museli časť rúk amputovať. Mama šla do väzenia a ona  do detského domova.  Často si kládla otázku, kde je  mama, chcela  ju stretnúť. Napriek všetkým okolnostiam si nezatvrdila svoje srdce. V detskom domove  aj vyrástla a stretla tam svojho budúceho manžela. Po dovŕšení veku sa zosobášili a založili si vlastnú rodinu. Žijú duchovným životom.  Počas života nadobudla  vzťah k Panne Márii, utiekala sa k nej,   bola jej  náhradnou mamou. Po rokoch  začala pátrať po mame. Mamu našla v ústave pre ťažko chorých. Keďže boli obidvaja rovnakého zmýšľania, manžel súhlasil, aby si mamu zobrali k sebe domov a postarali sa o ňu. 

Žena na vozíku  bola jej mamou. Prišla sa s ňou poďakovať Panne Márii. Bol to deň, keď na horu Zvir priniesli relikviu, ruženec Sv. Otca Jána Pavla II. Žena na vozíku potom povedala: „Vidím, ako veľmi som ublížila mojej dcére. Nie je schopná svoje deti obliecť, variť, nemôže v rukách držať ruženec, ale ja som cez jej odpustenie pochopila, a spoznala, že Boh naozaj je. Moja dcéra nemôže v rukách držať ruženec, ale prišli sme ho aspoň pobozkať a uctiť si ho na tomto mieste.“

Text: br. Martin a o. Jozef Urvinitka, foto: br. Martin a rytieri