Spiritualita

Podrobnosti

Uverejnené: 18. október 2010

Prečítané: 21553x

Rehoľa menších bratov konventuálov – minoritov je rodinou synov sv. Františka, ktorá sa snaží uskutočňovať ideály svojho otca v súčasnom svete. Františkova duchovnosť formovala náš rád počas ôsmych storočí jeho existencie a je naďalej podstatným prameňom inšpirácie. Ako kedysi František, jeho súčasní menší bratia sa snažia žiť v otvorenosti na Ducha Svätého, ktorý ich vedie k láske voči ukrižovanému Kristovi prítomnom v druhom človeku a k radostnej službe všetkým núdznym.

Charakteristikou je hlboká úcta k Nepoškvrnenej Panne a vernosť katolíckej Cirkvi. Hlavným cieľom je budovanie Božieho kráľovstva na zemi prostredníctvom života podľa evanjeliových rád a širokom zapojení sa do evanjelizácie. Minoritské komunity na piatich kontinentoch sa venujú rôznorodej pastorácii, charitatívnej, vydavateľskej a vedeckej činnosti.

Podstatné prvky našej spirituality:

Pokoj a dobro

Toto františkánske heslo pretrvalo mnoho storočí. Vyviera zo životného postoja sv. Františka a je základnou šifrou, ktorou sa vyjadruje jeho nasledovanie v každodennom živote menších bratov.

Stretnutie s Ježišom úplne zmenilo Františkov život. Premenilo jeho každodennosť a jeho vzťah k iným ľuďom. Kontakt s každým koho stretol bol naplnený srdečnosťou, teplom a horlivosťou za Božie Kráľovstvo. Ako sám tvrdil, z Božieho zjavenia sa naučil tento pozdrav: Nech ti Pán udelí pokoj! Používal ho na začiatku svojich kázni, alebo keď pozdravoval pocestných.

Toto heslo ani dnes nestratilo nič zo svojej aktuálnosti. Ako duchovní synovia sv. Františka ho chceme opakovať a vnášať do života, a zvestovať tak Božiu lásku k svetu. Veríme, že násilie a agresia nie sú spôsobom na prekonávanie konfliktov vo svete. Naopak, iba odpustenie, pokoj a dobro môžu priniesť ľuďom opravdivú slobodu a radosť.

Chudoba

Chudobu miloval František z celého srdca. Keďže sa Spasiteľ nenarodil v paláci, ale v biednej stajni, keďže „nemal kde hlavu skloniť“ a na kríži z neho strhli všetko čo mal, František bol presvedčený, že jeho životnou cestou je nasledovanie chudobného Krista. Stal sa milovníkom chudoby. Nechcel si nikdy nič privlastňovať (žiadnu z vecí, žiadnu zásluhu, ani žiadnu zo svojich dobrých slov či myšlienok) a všetko (každé stvorenie, ale aj každé utrpenie, krízu či kríž) považovať za dar od Najvyššieho, aby mohol byť čo najviac podobný Kristovi.

Radosť

Veľkou radosťou pre Františka bola prítomnosť jeho bratov. Na konci svojho života, vo svojom Testamente vyznáva, že bratia boli pre neho jeden z tých najväčších darov, ktoré dostal od Boha. Vždy, keď počúval, že niektorý z jeho synov sa preslávil príkladom svätosti, radoval sa a v duchu hovoril: Pane, posvätiteľ a vodca biednych, vďaka za to, že si ma tak veľmi potešil správou o mojich bratoch.

Svätec z Assisi tak silne miloval človeka naplneného duchovnou radosťou, že počas jednej z kapitúl, prikázal zapísať ako všeobecné napomenutie tieto slová: Bratia nech dávajú pozor, aby navonok nevyzerali ako mrační a smutní pokrytci, ale nech sa prejavujú ako tí, čo sa tešia v Pánovi, radostní a spokojní, a príslušne zdvorilí. A ďalej: Nepatrí sa, aby sa Boží sluha ukazoval ľuďom smutný a stiesnený, ale vždy zdvorilý.

Jednoduchosť

Kto by dokázal opísať sladkosť, akú František prežíval, keď rozjímal nad múdrosťou, mocou a dobrotou Stvoriteľa, ktorú vnímal vo stvoreniach? Prežíval obdivuhodnú, nevyjadriteľnú radosť keď hľadel na slnko, keď pozoroval mesiac a obdivoval hviezdy na oblohe. Ó, aká jednoduchá nábožnosť, ó, nábožná jednoduchosť!

Všetky stvorenia nazýval bratmi a týmto vznešeným, inými nepoznaným spôsobom, zrakom srdca skúmal hlboké tajomstvá stvorenia.

Pokora

Všetci ho obdivovali a chválili, on sa však považoval za nehodného a horlivo sebou pohŕdal. Unikal pred obdivom, aby nepodľahol márnosti. Blahoslavený sluha, ktorý sa nepovažuje za lepšieho, keď ho ľudia obdivujú a vychvaľujú, než keď ho považujú za bezvýznamného, jednoduchého a opovrhovaného, lebo človek je len taký, aký je pred Bohom, a nič viac.