Životopis sv. Františka

Sv. František z Assisi, zakladateľ rádu minoritov, sa narodil okolo roku 1181 v rodine Petra Bernardoneho, assiského obchodníka, a Piky pôvodom Francúzky. Pri krste dostal meno Ján Krstiteľ, ale keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty, začal ho volať Francesco zo sympatie k rodnej zemi svojej manželky.

Obdobie dospievania a roky mladosti syna bohatého obchodníka boli plné mladíckych roztopašností. Nie nadarmo ho volali "kráľom assiskej mládeže". Ako jeho vrstovníci túžil František po rytierskej sláve. Príležitosť sa mu naskytla, keď v roku 1202 začalo Assisi vojnu s Perugiou. Bitka sa pre Assisi skončila neúspechom a František sa dostal do zajatia. Väzenie a liečenie z následkov zranenia ho prinútili zamyslieť sa nad sebou. Je to prvá etapa jeho obrátenia. Tri roky po vojne s Perugiou sa vyberá na ďalšiu vojenskú výpravu organizovanú pápežom proti cisárovi do Apúlie. Po ceste pri Spolete začul tajomný hlas: "František, komu je lepšie slúžiť: pánovi, alebo sluhovi?" Tu František zanecháva svoju výzbroj a vracia sa do rodného mesta. Pri dlhých prechádzkach po okolí nachádza polozrúcaný kostol sv. Damiána, kde ho Pán z kríža vyzýva slovami: "František, poď a oprav môj dom, lebo sa rozpadá." Jeho rozhodnutie je radikálne. Zrieka sa doterajšieho spôsobu života a dáva sa na cestu nasledovania Ježiša Krista. Takto sa začína Františkovo dobrodružstvo s Pánom. Zanechal všetko, rodičov, slávu, majetok, aby mohol v slobode ducha vykročiť za tým, ktorý nemal kde hlavu skloniť. Píše sa rok 1206 a František má takmer 26 rokov.

O dva roky k nemu prichádzajú prví bratia. V roku 1209, keď má Františkovo spoločenstvo 12 bratov, pápež Inocent III. ústne schvaľuje Prvú regulu. Bratia nevlastnia nič a cítia sa bratmi všetkého stvorenia. Všade rozsievajú pokoj a dobro. Chcú, aby ich volali menšími. Ľudia ich nazývali kajúcnikmi z Assisi. Jedni ich prijímali s radosťou a pod ich vplyvom menili svoj život, iní ich považovali za heretikov.

V roku 1212 prichádza za Františkom Klára - assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladá Rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František Svetský tretí rád.

Sv. František sa s apoštolskou horlivosťou venuje misiám. Prechádza Talianskom, putuje do Egypta a Palestíny. Túži po mučeníckej smrti. Je šťastný, keď jeho bratia v Maroku zomierajú ako mučeníci pre Krista. Môže s radosťou povedať: "Pán mi dal opravdivých bratov."

Túžba pripodobniť sa Kristovi ho núti umŕtvovať svoje telo, modliť sa, neustále prežívať Pánovo utrpenie a pripomínať si udalosti z jeho života, kontemplovať tajomstvo jeho vtelenia. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil živý betlehem, a takto dal základ dnešnej vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. Dva roky pred smrťou ho Ježiš obdaril stigmami – znakmi svojho umučenia. František v tom čase takmer oslepol a zdržiaval sa pri kostole sv. Damiána. Tu vo veľkom utrpení dostáva od Boha ubezpečenie o svojej večnej spáse. Naplnený radosťou skladá Pieseň "brata Slnka". Pozemský život sv. Františka sa končí 3. októbra 1226 v Porciunkule, na mieste, ktoré František zvlášť miloval. Zomiera obklopený bratmi, požehnáva aj tých, ktorí ešte len vstúpia do rehole. Dva roky po smrti ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.
 
Pozri aj: