Cyklopúť Bratislava – Assisi – Rím
- Podrobnosti
- Uverejnené: 29. august 2009
- Prečítané: 34555x
1400 km zo sedadla bicykla. Prečítajte si zápisky v denníku z cyklopúte Bratislava - Assisi - Rím... „Iďte v mene Božom!“ zaznelo dnes ráno (15.08.) v závere sv. omše v Karlovej Vsi a krátko na to 28 oduševnených pútnikov nasadlo na bicykle
15. august 2009
„Iďte v mene Božom!“ zaznelo dnes ráno (15.08.) v závere sv. omše v Karlovej Vsi a krátko na to 28 oduševnených pútnikov nasadlo na bicykle (tí šťastnejší – brat šofér a teta kuchárka) vyrazilo na neľahkú, no veríme že milostiplnú cestu. Cieľom 8 dievčat, 4 minoritov, 16 chlapcov sa stalo miesto neodmysliteľne spojené so životom sv. Františka – Assisi, ako aj večné mesto, kde (vraj) vedú všetky cesty (tým sa utešujeme, keď blúdime s mapou v ruke)- Rím.
Prvé zábery do pedálov, prvá technická miniprestávka – sám hlavný pastier – páter Lucián musel presvedčiť svoju dušu (bicyklovú), že má dosť vzduchu- a potom už len vietor vo vlasoch (teda, v prilbe), slastný úsmev spokojného dieťaťa na perách, slniečko za chrbtom a rýchlo pribúdajúce kilometre na tachometri...
Krátkej stručnej zoznamke v štýle „volám sa Janko Hraško, prichádzam z Hrachového poľa pri Žiline“ predchádzala spoločná modlitba a doplnenie zásob vody a kilojaulov. S prosbou sme sa na Pannu Máriu v ďalších desiatkoch ruženca obrátili aj vo Wiener Neustadte (kde sme za dobré správanie dostali od Pastiera hodinku voľna) ako aj v Neunkirchene, cieli dnešnej púte. Tu nás s otvorenou náručou prijali bratia minoriti, a tak sme so 111 km v nohách radostne zasadli k spoločnej (úžasnej) večeri (vďaka, teta kuchárka a brat Stanislav!!!) a tešili sa z prvého spoločného večera našej púte.
16. august 2009
Máme za sebou druhý deň našej cyklopúte (16.8.2009) , prvú horskú etapu (Neunkirchen - Graz), 134 km na tachometri a kopec nových zážitkov. Ráno, hneď po sv. omši a strašidelných príbehoch o dnešnej etape (vraj 15 km stúpania v kuse) sme s odhodlaním vysadli na našich tátošov. Po pol hodinke cesty, keď sme sa s mapou v ruke pýtali všetkých (nanešťastie len) nemecky (!!!) hovoriacich okoloidúcich na cestu sme pochopili, že stratiť jediného človeka, ktorý pozná cestu (Rasťov členok si včera neporozumel so schodmi) nie je najideálnejší začiatok. No vďaka úžasným tlmočníkom z cyklistickych radov (ďakujeme Tomáš, Veronika&61514;) a skvelých navigátorov (všetci) sme predsa len našli správny smer a začali stúpať.
Pomaličky sme si uvedomovali, že strašidelné príbehy z rána neboli len legendami, a ešte pred spomínaným 15 km stúpaním sme si dali ešte jedno„zahrievacie“ šľapanie – slangovo nazývané „sedielko“ („obyčajných“ 700m.n.m.). Slniečko hrialo, výškové metre nabiehali pomaličky, energia odchádzala rýchlo, úmysly ožívali každým záberom do pedálov... Nikto tomu už ani neveril, no po strate pár stovák výškových metrov krásnym zjazdom zo „sedielka“ sme predsa len vyšľapali tých 1298 (!!!) m.n.m. a dočkali sa zaslúženého oddychu a šarmantnej obsluhy pojazdného minibufetíka bežnými ľuďmi nazývaného „sprievodné vozidlo“. Alpy sú Alpy, a tak nechýbala ani Milka - hoci (aj keď je to na neuverenie) všetky ozajstné kravičky, čo sme uzreli po ceste boli fialové zrejme len z tej strany, z ktorej sme ich nevideli&61514;. Nasledovalo teda pár slastných chvíľ plných pocitu víťazstva, soli (skúste si oblízať pery po takomto výstupe), cukru (a každej podobe ako ste len schopní si ho predstaviť) a radosti z domoviny – chytali sme slovenské(!) rádio.
Potom prišla ďalšia príjemná časť výpravy, a to „Zjazd“. Zjazd s veľkým „Z“, lebo predsa len 40(!) km intenzívneho strácania (tak ťažko nadobudnutých) výškových metrov s priemernou rýchlosťou okolo 60(!) km/h nemožno nazvať inak. Aby sme však náhodou nevyšli z cviku (a svalovky), prišli z času na čas aj menšie (nikdy nekončiace) „kopčeky“, a následné klesania do malebných alpských kráľovstiev drevených domčekov a balkónov plných muškátov (s malebnými názvami, napr. Puch, Pach, Otherhall, Pircha...). Príchod do Grazu, cieľa dnešného putovania, bol poznačený „krásnym prekvapením“od pátra Luciána, ktorý (so železnou istotou a dávkou ozajstného presvedčenia) prorokoval „ešte dva poriadne kopce“ na 10 km dojazde. No nasledoval len krásny dlhý zjazd, a tak 25 ustrašených cyklistických tváričiek sa v priebehu dojadzu do Grazu zmenilo na 25 vyškerených nechápavých, no nadovšetko spokojných pohľadov vysilených pútnikov.
Ďakujúc Pánu Bohu (pri vešperách) a tete kuchárke a bratovi Stanislavovi (pri večeri) sme sa rozišli do svojich spacáčikov s vierou, že hrôzostrašné príbehy o zajtrajšej (údajne 180 km dlhej horskej) etape budú len legendou...
17. august 2009
„5:00 ráno – budíček, 5:30 sv. omša, potom raňajky a najneskôr o 6:45 odchádzame!“ oznámil páter Lucián včera večer. No pokyn „Ideme!!!“ potom ešte stokrát zopakovaný počas dnešného dňa charakteristickým poľsko-východoslovenským prízvukom (dôraz a zvýšenie intonácie na 2. slabike&61514;) ráno zaznel až niečo po 7:00 hod. 24 pútnikov teda zaujalo svoje pozície za volantom svojich „mašiniek“ (Veronika posilnila rady tímu pojazdného bufetíka) a prvú polhodinku sa zabávalo hľadaním správnej cesty z Grazu do Mayersdorfu (inak, 4 zo 4 opýtaných netušili, kde sa táto dedinka (vzdialená 7km od ich bydliska) nachádza). To prebiehalo zvyčajne tak, že vždy sa aspoň jeden obetavý cyklista vrhol pred auto, vbehol do záhradky, alebo zatarasil cestu ničnetušiacemu náhodne okoloidúcemu Rakúšanovi, potom ho obstúpila tlupa 20 cudzích ľudí v modrých tričkách a jeden tlmočník- vyjednávač – navigátor v jednej osobe (nech žije Tomáš!!!). Takýto spôsobom sme sa dnes mnohonásobne presvedčili o prívetivosti Rakúšanov i potrebe učiť sa cudzí jazyk (čo nám mamka vždy opakovala počas ZŠ).
Opisovať pocity pri niekoľkonásobných stúpaniach (vraj stúpanie Edelschrott malo 2,5km a 14%!!!), po ktorých sme márne dúfali v zjazdy, kedy slaný pot stekal do očí, lýtka sa opakovane snažili vypovedať službu a pľúca zväčšili svoj objem aspoň 10násobne by bolo asi zbytočné. Niektoré veci si treba zažiť na vlastnej koži (a vlastnom bicykli). Nedá mi však nespomenúť (údajne 5km) stúpanie do dedinky, ktorá sa zrejme navždy vpísala do našich duší (hlavne tých bicyklových) – stúpanie do Packu: slnko (môže byť v Alpách 45&186;C???), vyššie spomínané fyziologické pochody v nadštandardnej miere, ale i nádherné scenérie, čarovné výhľady na okolité kopce a doliny, pastviny a domčeky na vŕškoch, potôčik v doline a kvety všetkých farieb na úbočiach...a potom stôl plný dobrôt a krátka regeneračná (?) prestávka na vrchole. Prvý vytúžený zjazd nám spríjemnil krátky, no intenzívny a osviežujúci dážď, ktorý v priebehu niekoľkých minút vystriedalo pôvodne horské slniečko a tričká nám vyschli skôr, než sme si stihli uvedomiť, že sme mokrí. V Griffene sme si dali obchodnú minipauzu a doplnenie energie, a potom zvyčajným terénom, no v oslabenom zložení (4 cyklisti sa rozhodli presedlať na chvíľočku na vlak) pokračovali smerom do Klagenfurtu, a odtiaľ do Feistritzu. Posledné kilometre sme už absolvovali s blikačkami (zadné blikajúce červené svetlo – pre nezasvätených&61514;) a potme, s vypätím posledných síl, no s atmosférou zapadajúceho slnka a súmraku nad alpským horizontom, čo stálo za posledné drobné...
Hneď po 182 km vyhliadkovej trasy sme nakoniec šťastní, (pomerne) zdraví, hladní a unavení, no predovšetkým vďační Pánu Bohu úspešne dorazili do kláštora, kde už na nás čakalo milé privítanie, úžasná večera a zasa jedna krátka noc.
18. august 2009
Je utorok, 18. augusta 2009, a podľa mnohých z nás dnešná etapa St. Peter – Gemona di Friuli patrí k najkrajším zážitkom doterajšieho putovania.
Kráľovské raňajky, vypraté tričká, usmievavé sestričky...a slovinsko-slovenská omša so vzácnym novokňazským požehnaním (kláštor je neďaleko slovinských hraníc a pôsobia tam bratia zo Slovinska) predznamenávali priaznivý vývoj dneška. Pridal sa k tomu aj návrat do detských čias (pred štartom sme sa radostne vyšantili na detských preliezkach a hojdačkach pri kláštore), informácia o počte kilometrov (LEN 110 – 115!!!), ako aj tá o členitosti terénu (samé rovinky a zjazdy), ktorej však v Alpách ťažko veriť...
No tentokrát odhady neklamali. Naozaj sme do kopcov šľapali (oproti včerajšku) minimálne, klesali sme snáď celú cestu (viacerí sa čudujeme, že ešte nie sme pod úrovňou hladiny mora, príp. pod morom) a navyše sme mali možnosť sledovať končiare alpských štítov z chrbtov našich tátošov z bezprostrednej blízkosti (celý čas sme jazdili v údoliach tesne pod kopcami). Dnes sme dokonca vyvinuli aj nové druhy adrenalínového športu, napr. kúpeľ v horskom potoku v cyklistických nohaviciach (niektorí chlapci jednoducho nemajú radi teplotu vzduchu nad 40 &186; C), šport s názvom „obdivuj hory, nehľaď na cestu“ (od niektorých scenérii sa fakt nedali odtrhnúť oči), či prejazd tunelom na bicykli (najlepšie so slnečnými okuliarmi na očiach). Významným momentom bolo aj prekročenie rakúsko-talianskych hraníc, ktoré sme samozrejme nafotili pre istotu niekoľkokrát. K dnešku patrili nakoniec aj mnohé príjemné prekvapenia, napr. nádherný románsky kostolík pred Pontebbou, kde sme sa zastavili na modlitbu, alpský potôčik taký azúrovo-číri, že tú farbu by mu mohlo závidieť celé Karibské more, smotanová torta po večeri na počesť dnešným oslávenkyniam Katke a Helenke, či zaujímavé rozprávanie pátra Luciána o sv. Františkovi a sv. Antonovi a zistenie, že môžeme zotrvať na mieste, kde kedysi bol predstaveným sám sv. Anton Paduánsky...
Dnešný deň bol krásny. Za túto 110 km dlhú „prechádzku záhradou Fraňa (Janka) Kráľa“ – citujem pátra Luciána- sme spoločne poďakovali modlitbou ruženca i Vešperami. Ostáva nám len dúfať, veriť a modliť sa, aby sme tak radostne ukončili deň aj zajtra.
19. august 2009
„...lebo bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a prichýlili ste ma... čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili...“ povedal Ježiš pred vyše 2000 rokmi, no i dnes je možné podľa toho rozpoznať kresťanskú lásku. A my sme ju dnes spoznali. A nie raz. No poďme pekne od začiatku...
Ráno 19. augusta 2009 vo Františkánskom kláštore v Gemone vládne ruch. 28 statočných pútnikov opäť raz balilo svoje ruksaky, pripravovalo bicykle, nakladalo do auta... Po tom, čo títo vyvolenci mali možnosť zúčastniť sa sv. omše v kostole sv. Antona a zhliadnuť jeho niekdajšiu celu, opäť raz vysadli na dvojkolesových kámošov a namierili si to smerom na Padovu. Keďže raňajky v dnešné ráno nebolo možné uskutočniť v plnej miere, vidina jedla, ako aj obava pred horúčavou nás motivovala k nadzvukovej rýchlosti - priemerku sme si razom zlepšili takmer o polovicu (hoci je pravda, že nám dnes výrazne pomohol aj naozaj rovinatý terén), a aj napriek drobným odchýlkam od pôvodnej trasy sme za hlaholu zvonov presne na poludnie vstúpili do maličkého mestečka s názvom Brugata (?). Tu sme sa pomodlili jeden desiatok ruženca (ako to robievame v každom väčšom mestečku, či zaujímavom kostolíku po ceste, ak nás netlačí čas) a s radosťou sa pustili do dobrôt, ktoré pripravila teta Alicka a brat Stanislav.
Okolo obeda už riadne pražilo (skromný odhad – niečo nad 35&186; C v tieni), a tak sme sa radšej prispôsobili miestnej tradícii a dopriali si krátku siestu. Tú nám spríjemnili veľmi milí miestni ľudkovia, ktorých sme najprv ostýchavo poprosili o možnosť odskočiť si k nim na toaletu, a ktorí nás srdečne prijali, ponúkli nám jedlo, vodu, prístup na internet...čokoľvek potrebujeme... Len pripomínam, že títo milí Taliani s veľkým srdcom nás videli prvýkrát, nič o nás nevedeli, nič od nás nežiadali, a predsa nás prijali ako vzácnych hostí.
O 14:00 slniečko ešte stále nepovolilo, no čakalo na nás ešte niekoľko desiatok km, a tak navzdory nevídanému teplu sme pokračovali v putovaní. Dopĺňajúc si zásoby vody (vo fľašiach i na tričkách) v pravidelných sme točili až do Trevisa vzdialeného asi 50 km od Padovy, kde sme si vychutnali pravú taliansku zmzlinku, obzreli centrum a zahrali sa na kačičky – alebo iné druhy „vodumilných“ zvierat (močili sa tričká, oblievali hlavy, umývala tvár od soli...jednoducho sme sa „čľapkali“).
Posledná zastávka na desiatok kostolíku v Noale tiež nebola len taká obyčajná. Miestny kňaz nás zbadal pri vychádzaní z kostola, pozval nás do záhrady pri fare, pohostil nás vzácnou to tekutinou – studenou vodou, džúsikmi, sladkosťami, poukazoval nám farské miestnosti s nádherne maľovanými drevenými stropmi zo 16. storočia, porozprával sa s nami. My sme sa tentokrát zahrali na kobylky, spapali a vypili sme všetko, čo nám dali, snažili sa oplatiť aspoň úsmevom, slušne (po taliansky) poďakovali...a dali sa na odchod. Zrazu však ten kňaz spolu s nejakou pani vybehol, zakričal na pátra „Lučana“ nech sa vráti, rozdal nám niekoľko obrovských vlajok Ferrari, krásnych športových hodiniek a potom len znova s ľahkosťou zamával, usmial sa ako keby sme mu spravili láskavosť a zaprial šťastnú cestu. My sme ešte chvíľu neveriacky krútili hlavami, opäť slušne (po taliansky) poďakovali a vybrali sa na posledný úsek cesty. Ani títo dobrodinci nás nepoznali, nečakali, nič o nás nevedeli, no aj oni mali štedré dlane a otvorené srdcia.
Hovoriť ešte o príchode do Padovy (po 185 km šľapania) a prijatí miestnych pátrov už vyzneje neuveriteľne, no nespomenúť to, by bolo neospravedlniteľné. Prvý pohľad na baziliku sv. Antona a následné pocity možno vyjdariť len slovom „wow!“ (vau!). Potom krátka modlitba, foto, a vybaľovanie v kláštore. Večera v štýle 5 hviezdičkovej reštaurácie v plnej réžii pátrov, pravé talianske špagety, ovocný šalát, nanuky a mnohé ďalšie dobroty spolu s usmievavými spokojnými tvárami domácich nám opäť dával tušiť niečo o dobročinnosti a bratskej láske.
Dnes (minimálne) tretí malý zázrak, tretie naplnenie evanjelia, tretí dôvod na vďaku...
Stretnúť v jeden deň toľko úžasných ľudí kráčajúcich v svetle Kristovho svetla milosrdnej lásky je takmer neuveriteľné. Putujeme ešte len piaty deň a milosti sa už sypú... Môžeme sa len tešiť sa zajtrajšok...
20. august 2009
To, nad čím sme včera večer híkali od údivu a krásy, sme mali dnes možnosť spoznať zblízka. 20. augusta 2009 pre nás začal slávnostne – mali sme možnosť byť účastní na talianskej sv. omši v Bazilike sv. Antona, pomodliť sa pri ostatkoch tohto veľkého svätca, prezrieť si nádherne zdobený interiér chrámu, nadýchať sa Padovskej atmosféry zbožnosti...
Po bohatých a chutných raňajkách sme - samozrejme po taliansky- poďakovali pátrom za ich pohostinnosť. Včera sme totiž absolvovali „ultrarýchly kurz konverzačnej taliančiny pátra Luciána“ – záujemcovia, ozvite sa priamo pátrovi, vrelo odporúčame - a vieme už povedať Pokoj a dobro, dobrý deň a ďakujem a použiť mnoho medzinárodných gest (úsmev..)
Akurát v čase rýchlo stúpajúcej horúčavy (10:15 nie je akurát najlepší čas na budovanie fyzickej kondície) sme nasmerovali našich dvojkolesových kámošov smerom na juh, a (hneď) po 40 km zakotvili na minisiestu v parku v mestečku Rovigo. Nasledovalo krátke (asi 50 minútové) občerstvenie a ďalšie poludňajšie šľapanie. Tu by sme radi spomenuli veselé zážitky z ciest. Napr. keď sa spoliehame na taliansku ústretovosť a náš šarm a vrháme sa s radosťou a pokojným úsmevom do plných kruhových objazdov, hlavných ciest (nevydesí nás ani rútiaca sa sanitka), obsádzame min. 3 zo 4 pruhov, zaberáme celú šírku chodníka... Vďaka Božej ochrannej ruke, plnej pohotovosti našich anjelov strážnych i dobrosrdečnosti talianskych vodičov (neustále nám dávajú prednosť, púšťajú nás, mávajú, trúbia melódie...) môžeme naozaj hovoriť o veselých príhodach a zábavných zážitkoch. Samozrejme, dbáme aj o bezpečnosť a pomaličky pôsobíme ako ozajstný pelotón (spoločné tempo, spolupatričnosť, vzájomná podpora...).
Celkom slušne už - na rozdiel od situácie po prvej zoznamke - ovládame aj mená svojich spolupútnikov, zažívame spolu kopec srandy, a okrem neustáleho šľapania do pedálov nevedomky pomaličky budujeme jedno krásne „veselé bratstvo“. Napr. taká zastávka v ďalšom mestečku – mestečku Ferrara. Spoločne sme sa pomodlili v miestnom kostolíku, spoločne vybalili obed, spolu sa najedli...a potom spolu (teda, tí skúsenejší) opravovali prvú technickú závadu – defekt ale aj spolu vystrájali. Tentokrát sme sa hrali na Veľkú noc, teda presnejšie na oblievačku. Hoci si už asi nikto nespomenie ako to začalo (možno len nevinné ovlaženie spolupútnika vodou z fĺaše..), všetci vieme ako to skončilo...bolesť v bránici (od smiechu), do nitky premočené oblečenie, kdekade po farskom dvore mláčky vody (aj tak v tej horúčave zmizli do niekoľkých minút), desiatky zahájených a opätovaných útokov (teraz sa ukázalo prečo je lepšie kúpiť si aspoň 7dcl cyklistickú fľašu), zázračné prechodné uzdravenie (krívajúci zrazu bežal ako srna)...a ušetrené eurá za bazén, na ktorý sme sa pôvodne chystali...
Po tejto krátkej (nikdy neverte tomuto slovu pri plánovaní púte) obednej pauze (zhruba 2 hodinky) sme opäť naštartovali naše „mašinky“ a uháňali s ústrety cieľu dnešného dňa. Po ceste sme ešte využili možnosť obdivovať krásu talianskeho vidieka pri zapadajúcom slnku (nadchli nás „lesy podľa pravítka – dokonale súmerne nasadené stromy), nasávať pravú atmosféru krajiny, a užívať si nekonečnú rovinu...
Vysnená Bologna (po 138 km), trošku rušná premávka, menší dopravný kolaps, ktorý sme určite spôsobili (ako zvyčajne) zaberaním (min.) jedného pruhu v dĺžke asi 50 metrov, úžasná, preúžasná večera (chody sme prestali počítať po piatom,; na tri druhy mäska, kopu ovocia a zeleniny, tiramisu, či vínko určite tak skoro nezabudneme)a pre niektorých spánok pod hviezdami v nádhernom átriu kláštora; tak by sa dali zhrnúť záverečné chvíle dnešného dňa, za ktorý nám opäť neostáva len ĎAKOVAŤ.
21. august 2009
Piatok, šiesty deň putovania, tretí deň za hranicami Rakúska, koniec krásnym taliansky rovinám.... aj v Taliansku majú kopce!
Výjazd z Bologne, ako zvyčajne, nasledoval po skvelých raňajkách, svätej omši v miestnej bazilike, poďakovaní obetavým pátrom za ich pohostinnosť (naozaj bolo za čo ďakovať) a vynulovaní tachometrov. Okrem najazdených kilometrom sme si dnes všímali aj stúpanie teploty (teda, gradáciu horúčavy – inak ako teplo tu ani nie je). Môžeme teda konštatovať, že o 9:00, kedy sme šľapali už dobrú hodinku, bolo 28&186;C, po nejakej hodinke niečo cez 30&186;C a v mestečku Forli, kde sme si okolo 11:00 dali prvú ovocno-vodovo-keksíkovú prestávočku (aspoň 40 min.) sme „namerali“ (odkukali z ukazovateľov na ulici) 39&186; C. Potom, v poludňajších hodinách, sme v rámci zachovania psychickej pohody a morálky pelotónu radšej „meranie“ teploty prerušili, a pokračovali popoludní (stále v dobe siesty – 14:30). „Prekvapivým“ odhalením reality – údajne 44&186;C sme sa radšej hlbšie nezaoberali, radšej sme sa (dobrovoľne a samostatne!) olievali vodou, dopĺňali energiu a tekutiny a merali už len tie kilometre...
Prestávku v Santa Sofii sme si spríjemnili ďalšími kilojoulami, modlitbou a krátkou priateľskou debatkou o tom, čo prináša život.... A onedlho, hneď na konci mestečka, sme to (čo prináša život) aj odskúšali na vlastnej koži. „Raz si hore, raz si dole“ znelo totiž heslo nasledujúcich kilometrov a šľapania do (min.!) 10% stúpaní... Jeden desiatok, mini-občerstvenie a načerpanie nových síl prebehlo aj v San Piero in Bagno, asi 60 km od cieľa dnešného putovania... Potom znova hore, hore, hore.....a krásny serpentínový zjazd..., krátka technická zastávka (nahodili sme si blikačky, keďže pomaličky svetla ubúdalo) a spúšťali sa ďalej...
Príroda nám nie vždy hrá do kariet, a značky upozorňujúce o lesnej zveri (trojuholník s červeným pásikom dookola a jeleňom v strede) nie sú v týchto končinách umiestnené každých 200 metrov len tak.... A tak miestne divé svinky spoznali dezén kolesa jedného z pútnikov, a pútnik spoznal silu zemskej príťažlivosti a drsnosť asfaltu... Aj keď suma sumárum obe strany tejto kolízie z toho vyviazli veľmi dobre (svinka si určite behá po ceste ďalej a cyklista má prelepené odreniny), pre istotu sme do tohto príbehu zatiahli aj miestne zdravotnícke zariadenie, kde strávil spomínaný znalec cestných povrchov (cyklista) noc a dopoludnie nasledujúceho dňa. Ostatní pútnici pokračovali (už potme) do neďalekého mesta Pieve san Stefano. Tu sa stretli s novým, 29. účastníkom putovania, ktorý obetavo odšféroval auto zo Slovenska až sem, aby mohol pri ceste domov vziať bicykle (na strechu auta). Niektorí teda využili šancu vzdať sa záverečného nočného 20km dlhého náročného stúpania do La Verny a vyviezli sa tam autom (čomu sa po 160km dlhej ťažkej etape nemožno čudovať). Pár zdatných však pokračovalo až na vrchol (svojich síl, kopca, dňa...) a okolo polnoci už konečne (skoro) všetci unavení vysilení „vyšťavení“ pútnici – 181 km nie je málo - zasadli k spoločnej večeri a bezprostredne potom (a po sprche) zaľahli do svojich mäkkých spacáčikov...
22. august 2009
A je to tu! Predposledná etapa nášho putovania, záverečná etapa cesty do Assisi, prvý z našich cieľov na dosah...
Ráno 22. augusta bolo opäť raz ťažké. A krásne. Spánku nikdy nie je dosť, ale na púti to platí dvakrát... Čakal nás však (peší!) výstup do sanktuária v La Verne, mieste, kde sv. František často zotrvával v pôste a modlitbe, svätom mieste, kde dostal znamenia Kristovho utrpenia – stigmy. Aj keď nás už únava z predchádzajúcich dní prestala obchádzať (hoci to nebolo ďaleko), tento naozaj krásny duchovný zážitok nám dodal síl a po sv. omši sme (akurát za najviac akcelerejúcej teploty – 11:00hod) zasa vysadli na našich šarmantných dvojkolesových sprievodcov (bicicletta- po taliansky) a uháňali na juh. Pár drobných pauzičiek na doplnenie tekutín (v týchto horúčavách sme naplno pochopili životodárnu silu vody) vystriedala jedna dlhšia – v Casa del Diavolo (radšej sa nesnažte si to preložiť), kde sme však už netrpezlivo očakávali konštatovanie hlavného navigátora o počte ostávajúcich kilometrov. Malá zmena nikdy neuškodí a tak najčerstvejší pútnik – Peťo (ktorý prišiel včera autom) si vymenil rolu s Mišom (ktorý doteraz šľapal) a tak obaja spokojní, sa viezli, každý inak ako pôvodne predpokladal, no radostne...a hlavne...do Assisi.
Slniečko pražilo, kĺby praskali, my sme do pedálov tlačili snáď ako nikdy, telo miestami dávalo najavo nesúhlas s takýmto jednaním (veď je pravda, že za posledný týždeň si toho s nami dosť užilo...)...no na nič sme nedbali a s ohnivým odhodlaním a iskričkami nádeje v očiach sme sa stále viac približovali k splneniu svojho (minimálne týždňového) sna...
Zrazu sme ho naozaj zazreli. Na vŕšku, neďaleko pred nami. Majestátne a čarovné. Assisi. Páter Lucián nám už z diaľky poukazoval hlavné body a porozprával históriu, s len čo sme začali stúpať do mesta, ohliadli sme sa aj opačným smerom, a mali možnosť nadchýnať sa krásnym výhľadom na okolitú krajinu zaliatu lúčmi zapadajúceho slnka...
Nezabudli sme ani na spoločnú foto pri značke oznamujúcej vstup do mesta, rovnako sme nezabudli domácim aspoň trošku skomplikovať dopravnú situáciu (cesty úzke, pelotón dlhý..), no nezabudli sme ani poďakovať, na kolenách, pred bazilikou... Nasledoval už len rýchly zjazd do neďalekého kláštora, kontrola najazdených km – dnes len relaxačných 130km - zvyčajné príjazdové rituály (vykladanie auta, teda áut, večera, sprcha...) a počítanie hviezd na jasnej oblohe...
23. august 2009
Príjemne teplá noc, hviezdnaté talianske nebo nad nami, starobylé majestátne múry kláštora naokolo, mäkučká tráva pod karimatkou... zaslúžený spánok v tomto nádhernom prostredí bol dnes (konečne) o niečo dlhší....
Nedeľná taliansko-slovenská sv. omša v kostole Rivo Torto (ktorý je hneď vedľa kláštora) sa niesla v slávnostnej atmosfére. Mládežnícke piesne (samozrejme s gitarkou) nám tak trochu pripomenuli domov a rozprávanie pátra Luciána nám zas poodkrylo význam tohto duchovného miesta. Je to práve tu, kde prišiel sv. František so svojimi spolubratmi po schválení reguly v Ríme. Samozrejme, navštívili sme aj ďalšie významné pamiatky. Najprv Baziliku sv. Kláry, kde sú uložené ostatky tejto svätice. Tu sme chvíľočku porozprávali s jednou slovenskou sestričkou – klariskou, tu sme mali možnosť pomodliť sa pri kríži, z ktorého sa Pán Ježiš prihováral sv. Františkovi prosiac ho o opravu Jeho domu. V našej prehliadke sme pokračovali v chráme sv. Rufina, kde bol pokrstený sv. František a sv. Klára. Hneď vedľa chrámu stojí dom, kde sv. Klára vyrastala. Úzkymi kamennými assiskými uličkami sme sa dostali na hlavné námestie, pred chrám Santa Maria supra Minerva. Odtiaľ smerovali naše kroky k Bazilike sv. Františka. Františkove a Klárino rúcho, Františkov breviár, či iné relikvie, nádherné fresky a krásne vyzdobené bočné kaplnky, to všetko nás len pripravilo na úžasný zážitok z modlitby pri hrobe sv. Františka. Ešte krátka prehliadka Sacro Convento (minoritský kláštor) a potom už len hromadný vhup do áut (neverili by ste koľko ľudí dobrej vôle vojde do 5miestneho auta) a cesta späť do kláštora Rivo Torto. Miestny páter nás už očakával s voňavučkým, chutným obedom – pravá talianska „pasta“ (teda cestoviny), po ktorom sme pokračovali v talianskom štýle - dali si (pravú taliansku) siestu. Oddýchnutí a spokojní sme popoludní pokračovali návštevou Porciunkuly. Je to maličký kostolík, ktorý sv. František začal opravovať hneď po svojom obrátení, a ktorý už niekoľko storočí zo všetkých strán chráni obrovská Bazilika Panny Márie Anjelskej.
Veľmi sa nám páčila aj prehliadka San Damiana, kostola, ktorý bol tiež pôvodne opravený sv. Františkom, a kde bol postupne pribudovaný kláštor klarisiek. Bolo fascinujúce predstaviť si, že zhruba pred 800 rokmi sám sv. František kropil túto zem potom pri oprave chrámu, kládol tehlu na tehlu, tu skladal známu Pieseň slnka, že práve tomuto miestu zasvätila sv. Klára svoj život, tu viedla svoje nasledovníčky, tu sa modlila...
Pomaličky sa už zvečerievalo, horúci vzduch (konečne) chladol, mesto sa začalo vysvecovať... Prešli sme sa ešte k biskupskému palácu a k domu Františkovho priateľa a spolubrata Bernarda. Hoci duchovných zážitkov stále pribúdalo, netreba zabudnúť ani na našu telesnú schránku. A tak sme s veľkým potešením prijali pátrovo pozvanie na pizzu. Ponuka bola široká, no keďže nikto netušil, čo tie talianske názvy znamenajú (a gramáž nenapísali), vyberali sme skôr inštinktívne (veď neexistuje zlá pizza – teda určite nie v talianskej reštike, a hlavne, keď sme hladní). Po tomto príjemnom spestrení večera sme ešte spoločne absolvovali pohodovú zmrzlinovú prechádzku nočným Assisi a po prvom dni bez bicyklov, no nie bez zážitkov, sa uložili pod hviezdnatú oblohu...
24. august 2009
Každý z nás o niečom sníva. Niektorým sa splnia sny samé (tajné Božie dary), niektorým šťastlivcom ich splnia iní, a na niektorým musíme popracovať sami. Náš sen o cyklopúti do Ríma bol spojením všetkých troch. Neustále sprevádzaní Božou milosťou a ochranou z neba, formujúc „radostné bratstvo“, vlastnou silou a sebazaprením šľapajúc do pedálov sa náš sen stal skutočnosťou...
Z Rivo Torto sme vyrazili zavčasu. Čakala nás ešte prehliadka hornej časti Baziliky sv. Františka a nepopísateľne krásna sv. omša pri hrobe sv. Františka (!!!). Už tam padli slová o splnení snov, tam sme sa celou dušou vinuli k svätcovi, ktorý (z)menil svet, predstavujúc mu naše úmysly...
Posledné pohľady na mesto pokoja, posledné fotky, a zas plnou parou vpred! Terén bol zaujímavý, kopcovitý, no plný malebných údolí, olivových hájov, figovníkov, malých domčekov a záhrad, trávnatých pahorkov a lesov... Prvá zastávka v Massa Martana, druhá, takzvaná „obedná“ v Narni. Keďže väčšina trasy viedla cez maličké dedinky a samoty, nebolo možné kúpiť niečo na zahryznutie, a tak v Narni sme zakotvili pri miestnej fontánke, doplnili si zásoby vody, a po pár minútach sa vrhli na brata Stanislava a pátra Luciána, ktorí práve prichádzali s plnými nákupnými košíkom dobrôt... Dobre posilnení sme ťahali do ďalších kopčekov, keď sme zrazu spozorovali „podozrivo vzrastajúcu oblačnosť“ (čomu sme sa pri tunajších teplotách výrazne potešili). O chvíľu už začali padať prvé kvapky čo nás len povzbudilo k odhodlanejšiemu šľapaniu (určite sa dá pred búrkou utiecť), a nasledujúcich 40- 50 minút sme (do kopca!!) sa rútili pomedzi kvapky takou rýchlosťou, že tá búrka si to asi naozaj rozmyslela... Slniečko opäť vyšlo, mokré tričká bleskurýchle uschli a nám svietilo na tachometroch okolo 130 najazdených km... Zrejme je to pocit blízkosti niečoho pekného, možno radosť z neďalekého víťazstva, možno túžba naplniť ten svoj sen, možno Božia milosť... nevedno čo to bolo, no posledné kilometre pred cieľom sme uháňali ako nikdy... Vyčerpaní z predošlých dní, i náročného dneška, no niečím silne priťahovaní k cieľu sme už za súmraku raz-dva doplnili sily v Rignano Flaminio, a vydali sa už na nočnú záverečnú etapu do večného mesta. Neosvetlená úzka rozbitá cesta cez les za celkom slušnej premávky pripomínala záznam zo spravodajstva o najnovších adrenalínových športoch, no ani to nám nebránilo, aby sme sa nepribližovali k CIEĽU rýchlosťou, akou sme inokedy občas nešli ani dole kopcom (okolo 30km/h sme mali určite!)... A konečne, asi po 170 km, 8-9 hodinách na bicykli v ten deň, asi 1300 km za 10 dní putovania, okolo 21:00 hod. sme slávnostne vstúpili do mesta miest, do bájneho, milovaného (i nenávideného) Ríma.
Spoločná fotka pre tabuľkou oznamujúcou vstup do mesta, rýchle osvojenie si tunajších pravidiel cestnej premávky (červená vlna existuje aj na semaforoch pre cyklistov!), víťazné krúženie na bicykloch na námestí sv. Petra, i pokorná ďakovná modlitba pred Svätopeterským chrámom (za spevu „V sedmobrežnom...“) a stručná, no nádherná prehliadka nočného Ríma na cyklotátošoch sa určite vryli do pamäte každého z nás. Potom už len mierne adrenalínový presun metrom (ak ste si mysleli, že 23 cyklistov a 23 bicyklov sa nevojde naraz do jedného vlaku, mýlili ste sa!) rýchly dojazd do minoritského seminára - Seraphico, polnočná večera, a už sme sa mohli uložiť do postieľok (!) s radostným úsmevom a splneným snom...
25. august 2009
Prvé ráno v Ríme. Pre niektorých prvá noc na posteli po 10 dňoch, pre všetkých (konečne) spánok dlhší ako polovica odporúčanej dennej dávky (4 hodiny).
Hneď po raňajkách sme si to nasmerovali na predpokladane najchladnejšie miesto v horúcom Ríme. Niekoľko metrov pod zemou, vo vtedajšej dobe za hradbami mesta, sa ukrýva niekdajšie pohrebisko prvých kresťanov – Katakomby. Dlhými úzkymi spletitými cestičkami s vôňou hliny a vlhkosti nás sprevádzala sympatická Slovenka, ktorá nám vysvetlila význam prvotných kresťanských zvykov a symbolov. Dozvedeli sme sa veľa, pomodlili sa v drobnej podzemnej kaplnke a po chvíli sa opäť vrátili do reality talianskych letných teplôt a k chutnému obedu do Seraphicum (kde bývame).
Po krátkej sieste sme sa vydali na putovanie k moru. „Putovanie“ v tejto súvislosti znamená asi polhodinový presun metrom (jeden prestup – z „pekla“ do „chladničky“), asi polhodinové zisťovanie cesty k nesúkromnej pláži a rýchly beh po horúcom piesku do rozbúrených vĺn Tyrénskeho mora. Zbieranie mušlí (samozrejme, v najväčších hĺbkach) a nachádzanie mušlí (samozrejme, na pláži), ako aj statočné vrhanie sa do vĺn, či skoky do (plytkej) vody patrili k najväčším atrakciám popoludnia.
Voda, soľ, slnko, spomínaný zábavno-športový program i „putovanie“ do Seraphicum značne vyčerpali naše obnovené sily, ako aj časovú dotáciu na dnešný deň (niekedy je 24 hodín skutočne málo!), a tak sme zhluk nasledujúcich činností (spánok, chvály – či konečne poriadny spev s gitarkou, debatky, pranie, sprcha...spánok, spánok, spánok) nazvali len „voľný program“ a vlastne len neorganizovane šli všetci do postele (len každý v inom čase).
26.august 2009
26. august 2009 bol pre nás, cyklopútnikov, významný. Nielen preto, že sme mohli obdivovať krásu Svätopeterskej baziliky, ale najmä preto, že sme mali možnosť stretnúť sa so samotným následníkom sv. Petra, pápežom Benediktom XVI.
Ráno sme si trošičku s nevôľou (len obyčajný dôsledok vypadnutia z rytmu), no i radosťou natiahli cyklistickú výstroj (teda, kto ešte našiel všetky kusy), vysadli na našich tradičných dvojkolesákov a namierili si to priamo za pápežom (ako sv. František pre 800 rokmi). Keďže Svätý otec sa v týchto dňoch zdržuje vo svojom letnom sídle v Castel Gandolfo, opäť sme si pripomenuli atmosféru niektorých (horských) etáp, a točili (zväčša do kopca) niečo cez 20 km za hranice večného mesta. Hoci sme dorazili so značnou časovou rezervou, údajne sme prišli neskoro, a tak sa nám nepodarilo dostať na námestie, kde pápež zdraví pútnikov, a museli sme si vypočuť jeho príhovor „Slovákom z Bratislavy - Karlovej Vsi“ z opačnej strany budovy (kde bola aspoň veľkoplošná obrazovka). No ako sme už mnohokrát dokázali, len tak ľahko sa nevzdáme, a tak sme so slovenskou vlajkou nad hlavami (okrem reprezentačných účelov sa dá využiť aj ako ochrana pred slnkom – vrhač tieňa) počkali na ďalší vstup na námestíčko (tento krát určený Nemcom „a iným národom“) a vypočuli si príhovor Sv. otca v nemčine. Mali sme však možnosť (spolu so stovkami iných pútnikov) stretnúť sa (teda, vidieť na vlastné oči) s hlavou katolíckej cirkvi, pripomenúť všetkým naokolo našu krásnu vlasť (modré minoritské tričká s nápisom „Slovakia“ boli na dnes „povinné“) a pokochať sa nádhernou scenériou neďalekých kopcov a trblietajúceho sa jazera.
Po návrate do Seraphicum a chutnom obede sme nasadli do metra, a hor sa spoznávať jeden zo siedmych vŕškov Ríma. Vatikán je čarovný už na prvý pohľad, no na ten druhý, najmä ak je to z kupoly Baziliky sv. Petra, sa len tak nezabúda. Na 500 schodov (pre pešobus), či 200 (pre výťaharov), miestami veľmi úzke chodbičky a hromadu ľudí sme razom zabudli pri pohľade na Vatikánske záhrady, múzea, Svätopeterské námestie, baziliky.... a vlastne (skoro) celý Rím. Výhľad zvrchu bol naozaj pôsobivý, no vyrovnala sa mu zaručene aj prehliadka interiéru, a najmä modlitba pri hrobe pápeža Jána Pavla II.
S príchodom večera prichádzal aj hlad, a s príchodom hladu rástla chuť na (sľúbenú) pizzu. No program bol ešte pestrý: strata a nájdenie niekoľkých zatúlaných ovečiek, prehliadka Vatikánskeho rozhlasu (a krátky rozhovor, ktorý s nami spravil vedúci slovenskej redakcie), návšteva minoritského kláštora San Teodoro spojená so svätou omšou... Tu sme sa dozvedeli niečo viac o sv. Maximilánovi Kolbe, ktorý práve v tomto kláštore strávil študentské roky, a práve tu založil známe Rytierstvo Nepoškvrnenej.
Hoci bol program naozaj bohatý a zaujímavý, vidina pizze rástla z minúty na minútu, a pre zachovanie telesného i duševného zdravia všetkých účastníkov cyklopúte bolo nevyhnutné urýchlene zaparkovať v nejakej dobrej rímskej pizzerii. To sa nám s vypätím posledných síl nakoniec aj podarilo (hoci najprv nikto z nás neveril, že v úplne natrieskanej reštike dokážu nájsť miesto pre 30 úbohých hladných pútnikov – ale to je asi ako s tou bratislavskou 39nou, kde (vraj) vždy vojde x+1 ľudí). Pizza bola vynikajúca, chuť na „gelato“ (zmrzlinu) rástla rýchlosťou zvuku, no vzhľadom na pokročilú nočnú hodinu (23:45hod.) bolo potrebné presunúť sa rýchlosťou svetla na stanicu metra (zatvárajú o 24:00hod., vzdialená niekoľko stovák metrov). A tak neostávalo nič iné, len urýchlene zaplatiť, odpustiť si gelato, a bežať nadzvukovou rýchlosťou ku Koloseu. A tu, na mieste utrpenia prvých kresťanov, sa (opäť) diali zázraky. Tí, čo boli strašne unavení a strašne najedení bežali ako srnky, a sám pán chromý hlavný navigátor prebehol štvorprúdovú cestu ako mladá laňka (či Mr. Bean). Všetci sme teda šťastne dobehli pred stanicu metra a s prekvapením zistili, že najbližší spoj ide o 5 hodín (hmm, tak asi zatvárajú už o 23:56...). Opäť raz sme sa však nevzdali, upokojili naše žalúdky a nasadli na autobus smerujúci priamo k Seraficum. Boli sme zachránení.
27.august 2009
Dnes 27.8. 2009 sme sa zobudili s jasným plánom. Prezrieť si celý Rím. Myšlienka to odvážna, a preto sme dlho nezaháľali, a hneď po raňajkách naskočili na metro – zvyčajný smer – Koloseum.
Páter Lucián sa opäť ujal sprievodcovctva (Bohu vďaka – inak by sme boli stratení), a tak sme sa nielen rýchlo dostali na všetky zaujímavé miesta, ale aj niečo nové sa naučili. Tak napr. už dobre vieme, že pozostatky sv. Cyrila sú uložené v Bazilike di San Clemente (vo vnútri ktorej sme sa nadchýnali aj 2000 rokov starými obydliami vtedajších Rimanov, bazilikou z 11 stor., a nádhernými mozaikami), taktiež vieme, že Bazilika sv. Jána na Lateráne, je matka všetkých katolíckych chrámov sveta ,je vlastne katedrálou rímskeho biskupa, že Bazilika Santa Maria Maggiore (Panny Márie Snežnej) je najstaršou rímskou bazilikou....
Po ceste sme využili možnosť pomodliť sa pri origináli obrazu Matky Ustavičnej pomoci, ako i príležitosť navštíviť kostol sv. Petra v okovách (kde sú umiestnené okovy, ktorými bol spútaný sv. Peter v Jeruzaleme i Ríme). S radosťou sme prijali aj pozvanie pátra Luciána do baziliky Dvanástich apoštolo, ako aj do generálnej minoritskej kúrie, kde nás veľmi milo prijali a pohostili.
Návrat do Seraphicum bol tiež radostný – čakala nás skvelá večera (ako inak) – talianska pasta (v réžii pátra Tomáša) a sladké prekvapenie večera – puding. Po (veľmi) krátkej sieste a balení bicyklov (do lietadla berú len „bicyklové“ balíčky) sme sa vydali na objavovanie nočného Ríma. Prezidentský palác na ďalšom vŕšku - Quirinale, Piazza Navona, Španielske námestie, či (hyperpreľudnená) Fontána di Trevi potvrdili dnešný dobrý dojem s talianskej metropoly, ktorý nezmizol ani po opätovnom náhlení sa na naše obľúbené metro „Colosseo“ (stihli sme zrejme posledný spoj) a príjemnej prechdzke do Seraphicum.
29.august 2009
Všetko má svoj začiatok, všetko má svoj koniec...
So začiatkom nového horúceho dňa v Ríme t. j. 29. augusta sa blížil aj koniec nádherného času tráveného v kruhu priateľov na miestach, ktoré navždy ostanú živé v našich mysliach. Posledných pár hodín – dopoludnie – sme ešte efektívne využili.
Navštívili sme Baziliku sv. Pavla za hradbami. Tu sme v jednej z bočných kaplniek slávili sv. omšu, poobdivovali krásnu výzdobu, poďakovali za všetky dobrá, ktoré nás postretli. Neskôr sme navštívili ešte Tre Fontane, kde sme sa pomodlili na mieste sťatia sv. Pavla... Vrátili sme sa do Seraphicum, urýchlene si vychutnali kulinárske umenie tety Alice a pátra Tomáša.
Po obede sme sa rozlúčili s jednou partiou spolupútnikov. Piati z nás sa totiž do rodenej viesky vrátili lietadlom (spolu so svojimi dvojkolesovými tátošmi). Ostatní ešte pobalili batožinu, poukladali bicykle do áut, zahrali niečo na gitarke, a po poslednom zamávaní Večnému Mestu nastúpili do vláčika s jasným cieľom – Viedeň. Aby sme dokázali, že cyklopútnici sú tvory prispôsobivé, na návrat sme využili (takmer všetky) možné formy dopravy (okrem bicyklov)a posledná partia sa teda vydala na spiatočnú cestu autami.
Chránení Božou milosťou vyprosenou Vami všetkými, ktorí ste nás sprevádzali na našej púti modlitbami (za čo Vám nevýslovne ďakujeme a tiež vyprosujeme milosti) sme si teda mohli s úsmevom na perách a radosťou srdci uľahčene povzdychnúť „Domov, sladký domov...“.
ĎAKUJEME!
Krátky zostrih cyklopúte Bratislava – Assisi – Rím očami (a ušami) pútnikov
Najobľúbenejšie a najfrekventovanejšie slovo: Ideeemeeeeeeeeee!
Najlepšie jedlo (večera): Bologna (krycí názov „tri druhy mäsa“)
Najkrajšia etapa: Alpy (a všetky ostatné)
Najťažšia etapa: La Verna (a všetky ostatné)
Najkrajší zážitok: sv. omša pri hrobe sv. Františka, každá sv. omša, pocit spoločenstva, beh z pizze na (zatvorené) metro (Rím), Assisi, úžasný zážitok štedrosti, pohostinnosti a otvorenosti našich dobrodincov, ..
Najlepšia zmrzlina (gellato): v mestečku pred Bolognou, v Bologni
Najočakávanejšie jedlo: pizza v Ríme
Najvýstižnejšie heslo: Veni, vidi, ideeeemeee!
Text: Veronika Sinayová; foto: Juraj, Peter a Štefan
