Zamyslenie na 30. nedeľu v cezročnom období

Podrobnosti

Uverejnené: 24. október 2020

Prečítané: 991x

„Na týchto dvoch prikázaniach spočíva Zákon a Proroci!“

Ježišovo vyjadrenie o dvojitom zákone lásky je zhrnutím nielen Starého zákona, ale aj Jeho vlastného učenia. Musíme však podotknúť, že Židia ich nikdy nespájali. Prvé prikázanie má svoje korene v knihe Deuteronomium: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ (Dt 6, 4-5), a je súčasťou starej židovskej modlitby Shema Israel, ktorú sa Židia modlia niekoľkokrát denne. Tá však neobsahuje výslovné formy prikázania a preto farizeji, ktorých zaväzovalo zachovávanie 613 prikázaní, mali problém. Druhé prikázanie pochádza z knihy Levitikus: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ (Lv 19,18)

Ježiš spája tieto dve prikázania a tak z nich tvorí akoby os kresťanskej náuky. Ježiš nám tým chce povedať, že ak nemilujeme Boha, nie sme schopní milovať svojho blížneho. A naopak, ak nemilujeme blížneho, nemôžeme opravdivo milovať ani Boha. To je srdce kresťanského učenia.

Prikázanie lásky voči Bohu sa od začiatku Cirkvi vyjadrovalo hlavne skrze účasť na nedeľnej Eucharistii. Didaché, alebo Pánovo Učenie, prostredníctvom dvanástich apoštolov učí, že „V Pánov Deň, v nedeľu, sa kresťania majú spolu zhromažďovať na lámaní chleba a vzdávať Bohu vďaky.“ Svätý Ignác Antiochijský považuje dokonca neúčasť na nedeľnej Eucharistii za prejav pýchy. Prví kresťania si nevedeli predstaviť život bez Eucharistie napriek tomu, že často ich to stálo výsmech, ponižovanie a dokonca aj prenasledovanie zo strany pohanov.

Nakoľko prvé prikázanie dané nám skrze Ježiša sa týka duchovnej sféry, a okrem účasti na sviatostnom živote Cirkvi hovorí skôr o skutočnostiach vnútorného života, kde môžeme skrývať alebo predstierať lásku k Bohu, druhé prikázanie lásky k blížnemu si vyžaduje od nás konkrétne skutky lásky. Skutky, ktoré budú viditeľné v našom prostredí, a tak sa budú stávať kvasom pre šírenie Radostnej Zvesti a rozvoj Božieho Kráľovstva vo svete. Istý majiteľ reštaurácie ponúka nasledujúce svedectvo: Jedného dňa uvidel pred svojím podnikom bezdomovca, ktorý žobral. Keďže bol dobrým človekom, poprosil ho, aby išiel k zadnému vchodu. Tam mu vyniesol jedlo a usadil ho na zem. Ale pred tým, než začal jesť, majiteľ sa začal modliť Otče náš. Bezdomovec však hovoril „Otec tvoj...“. „Prečo takto hovoríš a nie ako ja, Otče náš?“. Chudobný človek mu na to odpovedal: „Keby som sa modlil Otče náš, tak by som bol tvojím bratom. Keby som bol tvojím bratom, pozval by si ma k zadnému vchodu a posadil na zemi?“

Márne sa budeme modliť Otče náš, keď v našich blížnych nebudeme vidieť svojich bratov a sestry. Učme sa milovať Boha a blížneho podľa príkladov života kresťanov prvých storočí. Je to zvlášť dôležité v dnešných ťažkých časoch, keď sú naše životy ohrozené, keď je ohrozená naša sloboda, keď sa nám mnohí posmievajú a radi by nás odstránili spomedzi seba.

Na záver nech nás povzbudí k tomu krátke svedectvo o živote kresťanov, aké sa nachádza medzi písmami sv. Justína v Liste Diogenetovi: „Kresťania sa nelíšia od ostatných ľudí ani krajom, ani rečou, ani spôsobom života. Lebo neobývajú vlastné mestá, nepoužívajú nijakú osobitnú reč, ani nežijú nejakým nápadným životom. Bývajú vo svojej vlasti, ale ako cudzinci. Všetko majú s ostatnými spoločné ako občania a všetko znášajú ako prišelci. Každá cudzia krajina je ich vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa ako ostatní a plodia deti, ale nemluvňatá neodhadzujú. Stôl majú spoločný, ale lôžko nie. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi. Vydané zákony poslúchajú a svojím životom prevyšujú zákony. Všetkých majú radi, a všetci ich prenasledujú. Nepoznajú ich, a predsa ich odsudzujú. Zabíjajú ich, a oni ožívajú. Sú žobrákmi, a predsa mnohých obohacujú. Všetko im chýba, a pritom všetkým oplývajú. Potupujú ich, a v potupe získavajú slávu. Kazia im povesť, a vydáva sa svedectvo o ich spravodlivosti. Nadávajú im, a oni žehnajú. Urážajú ich, a požívajú úctu. Hoci robia dobro, trestajú ich ako zločincov. Keď sú trestaní, radujú sa, akoby ožívali. Jedným slovom: Čím je duša v tele, tým sú kresťania vo svete.“

P. Adam Baran OFMConv.