Pôstne obdobie

Podrobnosti: Uverejnené: 21. február 2021; Prečítané: 1255x

Quaresima Pôst je pre každého človeka samozrejmosťou, ale zároveň aj jedným z najťažších rozhodnutí.

Veľká noc ako Deň Pána bola od začiatku hlavným kresťanským sviatkom. Na jej pamiatku každá nedeľa dostala pomenovanie Pánov deň, aby kresťania pamätali na svoje povolanie – k večnému životu. Už od druhého storočia tento sviatok predchádzali dva pôstne dni, ktoré sa neskôr rozšírili na 40 dní na pamiatku pôstu Pána Ježiša na púšti, aby sa veriaci čo najlepšie pripravili na sviatky Veľkej noci. Keďže nedele sa do pôstu nerátajú, zo začiatku bolo 8 týždňov pôstu, neskôr 6 týždňov a od 7. storočia sa pôstne obdobie začína Popolcovou stredou, aby po odrátaní 6 nedieľ činilo presne 40 dní pôstu. Pápež Gregor Veľký zaviedol ešte trojtýždňové predpostie. V roku 1284 pápež Innocent IV. skrátil tento čas naspäť na 40 dni počítajúc od Popolcovej stredy.

Pôst je pre každého človeka samozrejmosťou, ale zároveň aj jedným z najťažších rozhodnutí. Mnohým ľuďom je ťažko rozhodnúť sa pre nejaké pôstne predsavzatie, niečoho sa zrieknuť. Niektorí hovoria: mám slabú vôľu, iní: aký to ma zmysel? A skutočnosť je taká, že pravý pôst je pre človeka skutočným požehnaním, tak po telesnej ako aj po duchovnej stránke. Pôst je cvičením našich zmyslov a otváraním nášho vnútra pre duchovno. Vďaka pôstu sa otvárame pre iný hlad, iný pokrm – duchovný. Teda pôst – odriekanie si niečoho, je len nástroj. Sám o sebe nemá hodnotu. Je to veľmi dôležitý nástroj pokánia. A čím je pokánie?

Pokánie to je očista od zla. Vo východných obradoch je mnoho kajúcich modlitieb, ktoré najčastejšie charakterizuje výzva Kyrie eleison – Pane zmiluj sa, ktorá vychádza z dlhej monastickej tradície. Našla ona svoje zvláštne vyjadrenie v diele Jána Moschosa – Duchovná lúka, kde opát Teleleuš, ktorý prežil šesťdesiat rokov rehoľného života nikdy neprestávajúc plakať, takto zdôvodňuje svoje správanie: Boh nám dáva čas, aby sme konali pokánie. Preto sa snažme využiť ho čo najlepšie.

Musíme poznamenať, že grécky jazyk na pomenovanie pokánia používa dve slová: metanoia – pokánie v pravom zmysle a penthos – ľútosť, bolesť, slzy. Metanoia je zložitý stav. Tento pojem najčastejšie používajú aj evanjelisti. V ňom, ako to zdôrazňujú dávni otcovia, najdôležitejšie bolo takzvané vnútorné odsúdenie seba. Nejedná sa tu o nejaký konkrétny skutok z minulosti, za ktorý by sa mal človek hanbiť, ale skôr o stav hriechu. Dôsledkom takéhoto chápania slova metanoia je celkové odsúdenie svojho postoja pred Pánom, a z toho vyplývajúca povinnosť neustáleho úsilia o vnútornú premenu. Grécka Biblia spája dva pojmy: metanoein – ľutovať a epistrefein – obrátiť sa. Pokánie je teda ľútosťou nad hriechom a potrebou obrátenia sa. Podľa Jána Klimaka pokánie je zmluva s Bohom o začatie nového života. Grécki otcovia vidia v pokániu obrodzujúcu silu, tvorivosť, dynamizmus neustáleho obnovovania života. Pokánie je akoby druhým krstom – krstom slzami. Ako hovorí Efrém Sýrsky, slzy, ktoré padajú na mŕtve telo, neprinavrátia mu život. Ale tie, ktoré padajú na dušu, tie ju vzkriesia a prinavrátia k životu. Preto pokánie je potrebné v každom období života. Starí či mladí, ak premýšľajú o večnom živote, potrebujú konať pokánie. Veľmi zaujímavý dôvod, prečo konať pokánie, podávajú Otcovia: mladí – pretože len čo sa v nich zobudí vášeň, hneď berú na seba jarmo hriechu; starí – aby správne usmernili správanie, ku ktorému si časom privykli. Otcovia zdôrazňujú tiež to, že následok pokánia má byť okamžitý, nemáme naň dlho čakať. Abba Poiment uisťuje istého brata: „V tom istom okamihu, keď človek poblúdil a povie: zhrešil som, všetko, čo bolo hriešne sa skončilo.“ O pokániu môžeme hovoriť v troch kategóriách. Prvou je metanoia, o ktorej sme hovorili vyššie, teda pokánie, pre ktoré sa človek rozhoduje dobrovoľne ako zadosťučinenie za svoje hriechy. Druhou kategóriou je pokánie konkrétne, teda trest (napr. pri sv. spovedi). Treťou kategóriou je pokánie neustále (expiačné) – za niekoho. Pri spovedi hovoríme o nutnosti pokánia, čiže o konkrétnom pokání, ktoré má plniť funkciu trestu. Cirkev, napriek tomu, že v niektorých obdobiach používala dokonca zoznamy, za aký hriech náleží aké pokánie, obhajuje postoj, že pokánie ma byť individuálne, teda prispôsobené konkrétnej osobe a konkrétnemu prípadu. Spovedník, ktorý ukladá pokánie, musí pamätať na to, že Boh vždy udeľuje svoje odpustenie s ochotou, a v správnom čase a na hriešnika čaká. Teda ak niekto ľutuje za svoje hriechy znamená to, že sa ho Boh už dotkol v hĺbke jeho srdca svojím milosrdenstvom. Veľkosť a tvrdosť pokánia je preto v samotnom procese odpustenia irelevantná. Je skôr potrebné samému hriešnikovi, aby naplnil potrebu spravodlivosti. Môžeme povedať, že pokánie je premena života, obrátenie skrze ľútosť, bolesť, slzy. Rovnako aj pôst. Môžeme ho prežívať za naše obrátenie alebo obrátenie niekoho druhého tým, že sa budeme postiť a vyznávať svoju ľútosť. A toto je najlepšia príprava na plodné prežitie Veľkonočných sviatkov a na urobenie ďalšieho kroku smerom k večnému životu.

P. Adam Baran OFMConv.