Zelený štvrtok: S Eucharistiou v súkromí

Podrobnosti

Uverejnené: 01. apríl 2021

Prečítané: 1074x

Už tradične dnešný večer okrem toho, že sa nám otvára čas priameho a postupného prežívania Kristovho utrpenia, je zasvätený dvom sviatostiam – Eucharistii a kňazstvu. Tento rok, tak ako aj minulý, toto prežívanie poznačila pandémia koronavírusu. Kostoly sú pre verejnosť zatvorené, mnohí veriaci si už zvykli na „papučovú sv. omšu“ v pohodlí svojho domova. Iní zasa strácajú nádej, prežívajú krízu svojej viery, lebo ako to bez kostola a sviatostí. Skúsme sa na chvíľu zahĺbiť do tajomstva dnešného večera.

V našom rozjímaní o Eucharistii nás sprevádzajú dva texty zo Svätého Písma. Pavlov opis ustanovenia Eucharistie je akoby prehĺbený textom z Jánovho evanjelia o umývaní nôh učeníkom. Pred tým, ako Ježiš bude slúžiť prvú Eucharistiu, obmýva učeníkom nohy. Robí niečo, čo patrilo ako služba otrokom. Týmto gestom nás Ježiš uvádza na cestu účasti na Jeho obete. Len nasledovaním Krista v poníženosti a pokore môžeme mať účasť na jeho veľkonočnej obete. Ježiš tu ukazuje úzke spojenie medzi Eucharistiou a prikázaním lásky.

V dnešný večer každý z nás si musí položiť otázku: Čo je pre mňa Eucharistia? Zúčastňujem sa jej preto, že sa tu stretávam so svojim Spasiteľom? Tu sa učím opravdivej láske, ktorá je ochotná obetovať sa za iných. Eucharistia je sviatosť lásky. Jeden z biblistov napísal knižku vo forme rozhovoru s evanjelistom Jánom, aby týmto spôsobom priblížil ľuďom evanjelium. V jednom okamihu kladie apoštolovi otázku: Prečo si neopísal ustanovenie Eucharistie a podávaš príbeh o umývaní nôh? Evanjelista odpovedá: Jednoducho preto, lebo už v mojich časoch sa komunity začali deliť čo sa týka jej slávenia. Bol som unavený týmito rozdielmi a preto som si pomyslel, že lepšie bude zdôrazniť význam Eucharistie. O nej som už síce rozprával v Ježišovom kázaní o chlebe života. Keď sa teda jednalo o odovzdanie odkazu posledných chvíľ Ježiša, tak som skôr postavil do centra lásku, ktorá je podstatou Eucharistie. Môžeme sa tu odvolať aj na sv. Pavla, ktorý v 1. liste Korinťanom, po rozličných napomenutiach ohľadom spôsobu účasti na modlitbách, píše v 11 kapitole: Keď takto pripomínam, nechválim vás, lebo vaše schôdzky neprispievajú k vášmu dobru, ale k duchovnému zlu. Predovšetkým počúvam, že keď sa schádzate na zhromaždenie, sú medzi vami roztržky, a sčasti tomu verím. Musia byť medzi vami aj roztržky, aby sa ukázalo, ktorí sú skutočné veriaci medzi vami. Keď sa teda schádzate, to už nie je požívanie Pánovej večere. Je to tvrdé konštatovanie Pavla, ale ukazuje ako hlboko je v Eucharistii zakorenená jednota plynúca z lásky. Bez tejto jednoty niet Eucharistie.

Prečítal som si kedysi v spomienkach človeka poslaného na Sibír nasledujúci príbeh: Ľudia jedným hlasom spievali pieseň počas sv. omše, keď do kostola vošli dvaja vojaci so zbraňou a začali kričať: čo tu robíte! Ako sa môžete modliť k vymyslenému Bohu! Ľudia sa začali v laviciach tlačiť. Vojaci kričali ďalej: Kto naozaj v to verí nech sa postaví na pravú stranu, a kto nie tak na ľavú. Ti z ľavej strany budú môcť odisť, a o tých z pravej sa patričné postaráme – zomrú. Rýchlo, rýchlo! Postupne časť ľudí prechádzala na pravo a niektorí išli na ľavú stranu pozerajúc sa  na tých z pravej strany, ako by ich chceli odprosiť. Nakoniec vyšli. Vojaci sa postavili pred tých čo ostali a hovoria: nebojte sa, aj my sme kresťania a chceme sa zúčastniť sv. omše, ale nechceme sa modliť s farizejmi. Tu sa mi natíska otázka: Prečo dnes čoraz menej ľudí prichádza na sv. omšu? Nerastie náhodou percento tých, ktorí idú na ľavú stranu, a volia si radšej iné záležitosti ochraňujúce a skvalitňujúce pozemský dočasný život, ako jednotu s Bohom?

Eucharistia má budovať komunitu a vzájomnú lásku. Stane sa to pravdou, keď naša účasť na nej bude účasťou srdca a nie zákona. Bude to možné, keď my dokážeme sa stať podľa príkladu nášho Majstra sluhami našich bratov. Preto je pre nás dôležité, aby sme sa Eucharistie zúčastnili naplno, teda aj prijať Ježiša do svojho srdca, ale aj prežiť spoločenstvo s bratmi a sestrami, a to sa nám ak budeme dlhší čas v tichu a teple domova nepodarí. Ale aj túžba a prijímanie Eucharistie so srdcom preplneným hnevom, neláskou voči bratom a sestrám, hoci aj tým vzdialeným, napríklad vo vláde, neprinesie nám očakávaný osoh.

Nezabúdajme, že Eucharistia, to je neustály boj Ježiša Krista o našu spásu. Tak ako pri poslednej večeri Ježiš bojoval o dušu Judáša a ukazoval mu, že pozná jeho myšlienky, že je pripravený mu odpustiť, lebo miloval svojich, ktorí sú vo svete, a miloval ich do krajnosti. Tak isto aj nám, je vždy pripravený odpustiť, ale my mu musíme dôverovať aj v situácii, ktorá je možno pre nás ťažká a nepochopiteľná. Každé stretnutie s Kristom, aj to v dome, aj to pri stole Eucharistii, ma premeniť moje srdce a ja mám vyjsť z tohto stretnutia posilnený pre službu bratom a sestrám.

P. Adam Baran OFMConv.