Veľký Piatok: Zrak obrátený ku krížu

Podrobnosti

Uverejnené: 02. apríl 2021

Prečítané: 1066x

Dnes sú naše kroky a náš zrak obrátené ku krížu. Kríž, ktorý pre jedných je znakom hanby a pre iných najvzácnejším stromom života. Jedno je isté: je to znak, vedľa ktorého nik neprejde bez toho, aby si ho nevšimol. Keď sledujeme dianie v dnešnom svete, tak sami vidíme, ako často a s akou intenzitou sa dnes na kríž útočí, najmä na verejnosti. Stáva sa tak preto, lebo Zlý nezabudol, že na tomto strome bol porazený Ježišom. On, ktorý mal hrdosť postaviť sa proti Bohu, bol porazený tým, pre ktorého plnenie Otcovej vôle bolo najdôležitejšie. Tým žil – mojím pokrmom je plniť vôľu Otca.

Ježiš Kristus, keď sa blížili dni jeho prechodu k Otcovi, čoraz častejšie a uvedomelejšie hovoril o tej najbolestnejšej realite – že musí vypiť kalich Božieho hnevu, čiže všetkého človekom spáchaného zla. Možno nás tom niečo zaráža: Ten „Dobrý Boh“ sa hnevá? Avšak Biblia často hovorí o tom, ako Boh odpovedá na hnev človeka, ako ho trestá. Pri nevernosti a hneve človeka Boh nemôže mlčať, nemôže povedať: Nič sa nedeje. Hovorí jasne: Vzbúrili ste sa proti mne a voči tomu nemôžem byť ľahostajný.

Spomeňme si na text z Knihy Genezis, kde človek vyjednáva s Bohom. Dá sa povedať, že už na samom začiatku dejín spásy sa Abrahám snaží prihovoriť u Boha za Sodomu. Zjednávajú sa šesťkrát, a schádzajú až k desiatim spravodlivým, ktorí by mohli zachrániť mesto, ale zvláštnym spôsobom pri šiestej výzve prestávajú. Šesť – číslo, ktoré znamená nedokonalosť, je posledné v zjednávaní. Neprekvapuje ani tak sám fakt zjednávania sa, čo skôr to, že Boh sám od seba nepreukázal milosrdenstvo a nezachránil mesto a že sa zastavili práve pri šiestej výzve.

Abrahám ako človek už nemohol prosiť ďalej pri tak veľkom zle, aké páchali obyvatelia Sodomy. Boh ako najspravodlivejší nemohol nepotrestať zlo, aby sa nestratila hranica medzi dobrom a zlom. Číslo šesť je nedokonalé, a preto musel prísť ten siedmy, dokonalý, ktorý ako človek mohol prosiť o odpustenie vín a zároveň ako Boh mohol sám na seba prijať trest a tak nám preukázať milosrdenstvo, ktoré zvíťazí nad súdom. Tým siedmym je Ježiš Kristus, ktorý na seba berie hriechy ľudstva. Známy teológ Hans Urs von Balthasar píše: Hnev Baránka je tak isto veľký ako hnev Otca; ale aby zmieril ľudstvo s Bohom, Ježiš pije kalich Božieho hnevu až do dna, znáša hrôzu konania a opustenia Boha hriešnikmi, berie na seba celú vinu svojich bratov – ľudí, a tým spôsobom kladie hranicu Božiemu hnevu. V ňom, trpiacom, ukrižovanom a oslávenom Ježišovi z Nazareta je všetko. Sv. Fulgencius z Ruspe hovorí zas takto: Kristus pripravil v sebe samom všetko, o čom vedel, že je nutné pre našu spásu. Je zároveň kňazom a obetou, Bohom a svätyňou. Obetou, skrz ktorú sme boli zmierení, svätyňou, v ktorej sme boli zmierení, a Bohom, s ktorým sme boli zmierení.

V tom práve spočíva tajomstvo smrti Ježiša na kríži a jeho zmŕtvychvstania – to nie je Syn, ktorý prijíma na seba Otcov hnev a Boh, ktorý platí za naše hriechy akoby komusi silnejšiemu. To je Boh, ktorý kvôli nevyhnutnosti trestu za naše viny ho berie na seba a nám daruje odpustenie a slobodu. Hriechy dnešného sveta nie sú menšie ako tie Sodomy a predsa Boh má dnes s nami trpezlivosť, lebo zaplatil za nás cenu krvi. Boh, ktorý berie na seba kríž a na ňom odovzdáva svoj život za nás, je tým siedmym, u Abraháma chýbajúcim, zjednaním sa, vďaka ktorému máme život.

To je tajomstvo kríža. Boh schádza do hĺbky našich neprávostí, trhá putá hriechov, privádza do nového života a nado všetko nás učí milovať. Vedie nás do priepasti svojho umučenia a milosti. Dnes sa nemôžeme zúčastniť na spoločnej oslave kríža. Ale aj doma vo svojom posvätnom súkromí môžeme v duchovej jednote s celou Cirkvou prosiť Boha za Cirkev a svet. Môžeme s úctou pobozkať kríž, ktorý je v našom dome svedectvom a pripomienkou našej viery. Je to predsa znak miesta, na ktorom visela spása sveta, a z ktorého ako ratolesť vyrastá moja láska k Bohu a k ľuďom.

P. Adam Baran, OFMConv.