Paschálna noc: Služba vo svetle zmŕtvychvstania

Podrobnosti

Uverejnené: 03. apríl 2021

Prečítané: 1000x

Je tu tretí deň veľkonočného trojdnia a zároveň jeho vyvrcholenie. Naše srdcia už prekypujú radosťou zo zmŕtvychvstania Krista.

Radostné Aleluja a zvuk zvonov nám oznámia tuto udalosť. Boli sme s Ježišom vo večeradle, kde nám odkázal svoju poslednú vôľu – sviatosť lásky, čiže Eucharistiu. Tá nás má posilňovať, aby sme dokázali vytrvať pod Ježišovým krížom, ktorý je nástrojom lásky, a mohli niesť aj svoje kríže s odvahou. Večeradlo, Golgota, kríž, prázdny hrob, to všetko spája jedna spoločná hodnota – láska. Čím tá láska je? Ako ju máme praktizovať, keď má toľko podôb? Láska sa nám najčastejšie spája s niečím romantickým, prijemným, možno aj s niečím, čo si vyžaduje určitú obetu, ale hrob, kríž, utrpenie k láske, aspoň tej vysnívanej, podľa nás nepatria. Avšak kresťanská láska, Božia láska, neuteká pred týmito skutočnosťami, ale snaží sa ich využiť ako svoje nástroje. Láska trpiaca a obetavá je najspoľahlivejším prostriedkom pri nadväzovaní dialógu a komunikácii s Bohom. Ona buduje jednotu.

Jean Vanier, syn gubernátora Kanady, dôstojník vojenského námorníctva, ale vo svete známy ako zakladateľ komunít Ľ Arche, v ktorých starostlivosť nad mentálne postihnutými ľuďmi zabezpečujú bývajúci s nimi intaktní ľudia, kedysi povedal: Božie svetlo je prítomné nielen v kráse sveta a vo veľkých skutkoch... Zjavuje sa aj tam, kde, ako písal sv. Pavol v úvode do svojho hymnu „Majte to zmýšľanie medzi sebou, aké mal Kristus Ježiš.“ Aké je to zmýšľanie a túžba? – „On hoci mal Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ V každom z nás je túžba po dominancii, kontrole nad inými, hodnotení; je v nás potreba uznania, prvého miesta. Kristovo svetlo sa vyjadruje v inej túžbe. Tomuto svetlu dávame prednosť, keď zomierame sebe, keď sa zriekame potreby bytia mocnými, uznávanými, keď berieme na seba záväzky v duchu služby, keď konáme nezištne. Tam kde je pokora a duch služby, je Kristus.

Kristus, ktorý sa zjavuje po svojom zmŕtvychvstaní ženám, žiada od nich službu: choďte a povedzte mojim učeníkom. V podstate celý Jeho pozemský život je spojený so službou. Služba, láska... niekto z vás povie: Ale my predsa celý čas niekomu slúžime, pracujeme, to nestačí? A ako môžem slúžiť, keď sám som chorý a slabý? Keď sa bojím, lebo sa môžem nakaziť? Musím si predsa chrániť svoj život.

Samotná práca a aktivita nestačia. Musia byť vykonávané s láskou a v duchu služby. S láskou, teda aj s obetou. Preto aj človek chorý a trpiaci môže slúžiť. Ma obrovský potenciál, svoj kríž, ktorý môže obetovať za rozličné úmysly a tak pomáhať iným šíriť Božie kráľovstvo a radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní. Pápež Pavol VI napísal pekné slova povzbudenia pre chorých: Vy všetci, ktorí výnimočne vnímate ťarchu kríža, ktorí plačete, vzchopte sa, naberte odvahu – ste miláčikmi Boha, Božieho kráľovstva, kráľovstva nádeje, šťastia a života. Ste bratmi trpiaceho Krista a spolu s ním, keď len budete chcieť, spasíte svet. A budete mať účasť na jeho zmŕtvychvstaní.

Nech sa každý z nás vráti po prežití veľkonočného rána k svojim každodenným povinnostiam nielen plný radosti a nádeje zo zmŕtvychvstania Krista, ale aj s odhodlaním slúžiť. Práve nezištná služba môže byť rozpoznávacím znakom kresťana v dnešnom svete. Nebolo by zmŕtvychvstania bez kenózy, čiže uponíženia sa Boha pri vtelení. Nepoznali by sme zmysel života a zmŕtvychvstania bez Ježišovho učenia a zázrakov. Bez večeradla a Golgoty by nebolo zmŕtvychvstania ani Cirkvi. Teda aj my, keď chceme mať svoj podiel na Ježišovom zmŕtvychvstaní, musíme priniesť ovocie služby. Nebojte sa! To som Ja! Keď naozaj veríme v Ježišovo a naše zmŕtvychvstanie, musíme s odvahou vykročiť na javisko dnešného sveta a odvážnou službou plnou lásky okolo seba rozdávať blížnym radosť a nádej. Pomáha nám v tom Eucharistia, ktorá je nielen vzdávaním vďaky, ale aj časom, kedy máme ako dar prinášať ovocie našej služby, ovocie našich dobrých skutkov, aby sme sa posilnili na ďalšiu službu.

P. Adam Baran, OFMConv.