Sv. Jozef Kupertínsky

JozminDnes v našom ráde slávime spomienku na sv. Jozefa Kupertínskeho, nášho rehoľného spolubrata, patróna študentov, pilotov, kozmonautov, obuvníkov, presláveného z častých extáz a levitacií. Pre každého kresťana môže byť prorokom evanjeliového spôsobu života...

Dnes v našom ráde slávime spomienku na sv. Jozefa Kupertínskeho, nášho rehoľného spolubrata, patróna študentov, pilotov, kozmonautov, obuvníkov, presláveného z častých extáz a levitacií. Pre každého kresťana môže byť prorokom evanjeliového spôsobu života, primátu Boha, modlitby a kontemplatívneho života. Jeho mystická skúsenosť, jeho vrúcna láska k vtelenému a trpiacemu Ježišovi, a k Panne Márii nám ukazujú cestu prostého a plného dôvery sa odovzdania Bohu, dôverného a spontánneho vzťahu k Synovi a ohnivej poslušnosti Duchu Svätému. Svätý Jozef bol jednoduchým, priezračným človekom, mužom modlitby, dobrotivým a skutočným menším bratom: pri obyčajnej myšlienke  alebo pohľade na posvätné veci, pri slúžení svätej omše alebo pri počúvaní Božieho slova upadal do extázy a začal sa vznášať. Tento verný nasledovník svätého Františka žil v neustálom hľadaní krásnej Pánovej vôle, ktorá uspokojuje dušu a obšťastňuje srdce, ktorú plnil svojou poslušnosťou skrze realizáciu každého príkazu svojich predstavených.
.

San Giuseppe da CopertinoJozef Maria Desa sa narodil 17. júna 1603 v mestečku Copertino v regióne Apúlia v Taliansku. Jeho otec Félix Desa bol tesárom, bol to človek veľkého srdca. Jeho mama Franceschina Panaca, františkánska terciárka, bola žena málovravná, vážna a prísna. Vychovávala svojho syna slovom, ale aj vlastným príkladom. Táto prísna výchova mala veľký vplyv na život svätého Jozefa.

Prví životopisci opisujú Jozefov výzor takto: „Bol to človek veľkej a mohutnej postavy, so silnými a pevnými svalmi a obyčajným rysom tváre. Jeho tvár bola radostná a príjemná, ale skrze neustále povznášanie mysle k nebu sa stala dôstojnou a majestátnou.“

Keď mal šesť rokov, začal chodiť do školy. Svojou povahou sa zreteľne odlišoval od spolužiakov. Nazývali ho „ Boccaperta“ – otvorené ústa. Po krátkej dobe prestal chodiť do školy pre dlhotrvajúcu chorobu. Jeho uzdravenie, ku ktorému došlo prostredníctvom zbožného pustovníka, bolo prisudzované mocným prosbám k Panne Márii. Za svoje uzdravene sa chcel Bohu poďakovať, a preto sa rozhodol darovať mu celý svoj život. V auguste v roku 1620 vo svojich sedemnástich rokoch odišiel ku kapucínom do kláštora v Martina Franca, kde dostal rehoľné meno Štefan. Ponorený do kontemplácie Božích vecí sa cítil šťastný. Jeho príliš časté extázy, mimoriadna nešikovnosť a slabé zdravie spôsobili, že po deviatych mesiacoch bol poslaný domov. Po návrate domov sa stretol s neľútostnou reakciou svojej matky, ktorá veľmi tvrdo vyjadrila svoje presvedčenie o jeho úplnej neschopnosti slúžiť Bohu. Nakoniec predsa len zvíťazila materská láska a Franceschina začala hľadať miesto pre Jozefa v kláštoroch, kde žili jej príbuzní – minoriti. Bol prijatý v minoritskom kláštore Grotella ako terciárský oblát, kde dostal za úlohu upratovať stajne. Jozef vzorne plnil svoje povinnosti a horlivo zachovával regulu Menších bratov. Po troch rokoch skúšky sa jeho strýkovia sami vynasnažili, aby bol prijatý do rádu ako bohoslovec. Po noviciáte, začiatkom roku 1627 vo svojich tridsiatich dvoch rokoch zložil svoje prvé rehoľné sľuby. Jozef dôveroval viac modlitbe než svojim slabým schopnostiam a s nepochybnou pomocou Božej prozreteľnosti spravil skúšky požadované kanonickým právom. V marci 1628, bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz viedol veľmi prísny život, svoje telo nazýval „brat osol“ a taktiež aj s ním takto zaobchádzal. Jozefova svätosť sa stávala veľmi obtiažna a nepáčila sa jeho predstaveným, ktorí ho považovali za šialenca a posadnutého. Tridsaťpäť rokov nesmel verejne slúžiť sv. omšu, spievať v chóre, ani navštevovať refektár spolu so spoločenstvom.  Ale taktiež nechýbali ani takí, ktorí si ho vážili, provinciál z Bari – fr.Antonio zo San Mauro ho považoval za vzorného rehoľníka. Svätý Jozef trpel mnohými útokmi zlého ducha, ktoré sa prejavovali depresiami, zmyslovými myšlienkami a takmer smrtelými údermi. Svätec taktiež prežíval vo svojom živote obdobie duchovnej vyprahnutosti, a to hneď na začiatku svojho kňaztva a neskôr pred príchodom do Assisi, kedy sa cíti osamotený a akoby odvrhnutý od Boha.

Po Veľkej noci v roku 1644 ho generál rádu poslal naspäť do Assisi. Tu taktiež prežíva svätý Jozef intenzívny boj s diablom, ktorý naň útočil nielen skrze pokušenia, ale aj priamo fyzicky.

Od roku 1653 – 1657 žije Jozef v kapucínskych kláštoroch v Pietrarubbia a Fossombrone. Na týchto miestach vzdialených od sveta, nachádza vytúžený pokoj a ticho, pretože dával prednosť modlitbe a samote.

V roku 1Joz3657 sa Jozef vrátil do kláštora bratov minoritov v Osimo, v ktorom aj zomrel. Večer 18.9.1663 zomiera počas mystickej extázy. Na jeho hrobe sa stalo mnoho zázrakov. V roku 1753 ho pápež Benedikt XIV. vyhlásil za blahoslaveného a roku 1767 pápež Klement XIII. za svätého.

Svätý Jozef bol vyhlásený za vzor zasväteného života. Základom zasväteného života je pre Jozefa Božia láska a odpoveď na ňu. Svätec označuje ako tri základné úlohy pre rehoľníka: milovať Boha celým srdcom, velebiť ho a pre druhých byť príkladom v konaní dobrých skutkov. Veľmi si vážil sľub poslušnosti, a takto dosvedčujú aj jeho slová: „Radšej zomriem, než by som bol neposlušný. Poslušnosť je voz, ktorým sa ide do raja. Pre zachovanie sľubu poslušnosti by som vstúpil do rozpálenej pece a verím, že by som z nej vyšiel nedotknutý pre zásluhy mojej podriadenosti.“

Keď slúžil sv. omšu, jeho telo sa vznášalo medzi nebom a zemou, zvlášť pri pozdvihovaní sa aj on sám vznášal nad oltárom. Napríklad keď bratia navštívili nejaký chrám a nevedeli či je tam sviatosť oltárna, pochybnosti boli odstránené reakciou sv. Jozefa, ktorý hlasno vykríkol, a vznášal sa vo vzduchu smerom k oltáru a objímal svätostánok.

Levitácie boli veľmi často príležitosťou k prejavovaniu nadprirodzeného významu poslušnosti. Keď sa Jozef nachádzal v extáze, nereagoval na žiadne zjavné podnety, bol akoby úplne odtrhnutý od sveta. Dokonca ani plamene od sviečok nepoškodzovali jeho telo ani habit. Z extázy sa dostával spontánne, alebo keď počul hlas svojho predstaveného, ktorý mu v mene svätej poslušnosti prikázal vrátiť sa na zem.

Život modlitby sv. Jozef obvykle popisoval pomocou obrazu života vtákov, ktorí znižujú svoj let, keď hľadajú niečo na jedenie a keď to nájdu, rýchlo sa vznášajú k nebu. Podobne aj Boží služobníci majú prebývať na zemi tak dlho, dokiaľ je to nevyhnutne potrebné, a potom sa majú rýchlo povznášať svojho ducha k nebu, aby chválili a velebili Boha.

Na živote svätého Jozefa Kupertínskeho môžeme vidieť silu Božej lásky. Možno dnešná moderná psychológia by takéhoto muža odpísala ako beznádejný prípad, ale sila Božej lásky sa vysmieva všetkým ľudským bariéram. Aká veľká je pravda, že Boh sa zjavuje najbiednejším zo svojich detí. Boh vždy dá, čo je potrebné, aby mu mohol človek slúžiť, ako si to Boh praje, pokiaľ človek s ním spolupracuje.