Benedikt si uctil Nepoškvrnenú na Španielskom námestí

psSobotné popoludnie, ako už býva dávnym zvykom 8. decembra, sa Svätý Otec vydal k mariánskemu stĺpu na Španielskom námestí v Ríme, ktorý bol vztýčený pri príležitosti vyhlásenia záväznej vieroučnej dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie pred viac než 150 rokmi.

benSobotné popoludnie, ako už býva dávnym zvykom 8. decembra, sa Svätý Otec vydal k mariánskemu stĺpu na Španielskom námestí v Ríme, ktorý bol vztýčený pri príležitosti vyhlásenia záväznej vieroučnej dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie pred viac než 150 rokmi. Svätý Otec prišiel z Vatikánu na aute na Piazza del Popolo, odkiaľ v papamobile prišiel na miesto pozdravovaný veľkým zástupom ľudí. Ticho, milosť a radosť - to boli hlavné témy príhovoru Benedikta XVI., ktorý predniesol po biblickom čítaní z Knihy Zjavenia sv. Jána. 

„Drahí bratia a sestry! 

Je stále osobitou radosťou zísť sa tu na Španielskom námestí, na slávnosť Panny Márie Nepoškvrnenej. Byť spolu – Rimania, pútnici a návštevníci – pri nohách sochy našej duchovnej matky, nám umožňuje uvedomiť si naše spojenie vo viere. Toto by som chcel zdôrazniť v tomto Roku viery, ktorý prežíva celá Cirkev. Pozdravujem vás s veľkou srdečnosťou a rád by som sa s vami podelil o niekoľko jednoduchých myšlienok, ponúknutých evanjeliom tohto sviatku: evanjeliom o Zvestovaní. Predovšetkým stále sa nás dotýka a vedie nás k zamysleniu skutočnosť, že rozhodujúci moment pre budúcnosť ľudstva, okamih, keď sa Boh stal človekom, je obklopený veľkým mlčaním. Stretnutie medzi Božím poslom a Nepoškvrnenou Pannou sa deje úplne nebadane: nikto o tom nevie, nikto o tom nehovorí. Je to udalosť, ktorá, keby sa stala v našej dobe, by nezanechala stopy v novinách a časopisoch, pretože je mystériom, ktoré sa deje v tichu. To, čo je naozaj veľké, sa často deje bez povšimnutia a pokojné ticho je plodnejšie než frenetický rozruch, ktorý charakterizuje naše mestá, ktorý ale – v náležitých proporciách – bol už vo veľkých mestách ako vtedajší Jeruzalem. Táto naša neustála aktivita nás robí neschopnými zastaviť sa, byť v kľude, pokojne počúvať ticho, v ktorom Pán necháva zachytiť svoj diskrétny hlas. Mária v ten deň, keď prijala anjelovu zvesť, bola úplne uzobraná a zároveň otvorená načúvaniu Bohu. V nej niet žiadnej prekážky, niet zábrany, niet ničoho, čo by ju oddeľovalo od Boha. To je zmysel jej bytia bez dedičného hriechu: jej vzťah s Bohom je oslobodený od najmenšieho narušenia, neexistuje tu žiadne rozdelenie, nie je tu ani tieò sebectva, ale dokonalá harmónia: jej ľudské srdce je dokonale «vložené» do veľkého srdca Boha. 

Takže, drahí bratia a sestry, naša prítomnosť tu, pri tomto monumente Panny Márie v centre Ríma, nám v prvom rade pripomína, že Boží hlas nie je rozpoznateľný v hluku a nepokoji; jeho plán s naším osobným a spoločenským životom nie je postrehnuteľný, keď zostaneme na povrchu, ale keď zostúpime hlbšie, kde sily, ktoré pôsobia, nie sú ekonomické alebo politické, ale morálne a duchovné. Toto je miesto, kam nás pozýva Mária, aby sme sa naladili na pôsobenie Boha. 

Potom je tu druhá vec, ešte dôležitejšia, o ktorej nám na tomto mieste Nepoškvrnená hovorí, a to je to, že záchrana sveta nie je dielom človeka – vedy, technológie a ideológie – ale je milosťou. Čo to slovo znamená? Milosť znamená lásku vo svojej čistote a kráse, je to Boh sám, ako sa zjavil v dejinách spásy vyrozprávaných v Biblii a plne v Ježišovi Kristovi. Mária je nazvaná «milosti plná» (Lk 1,28) a táto identita nám pripomína primát Boha v našom živote a v dejinách sveta, pripomína nám, že moc Božej lásky je silnejšia ako zlo, môže vyplniť prázdnotu, ktorú spôsobuje sebectvo v histórii jednotlivcov, rodín, národov a sveta. Tieto medzery sa môžu stať peklom, kde je ľudský život ako keby zatlačený na dno, k ničote, stráca zmysel a svetlo. Falošné lieky, ktoré ponúka svet na vyplnenie týchto medzier – symbolizované drogami – v skutočnosti túto priepasť ešte zväčšujú. Len láska nás môže zachrániť od tohto pádu, ale nie hocijaká láska, láska, ktorá má v sebe čistotu milosti – Boha, ktorý mení a obnovuje a ktorý tak môže dať do toxikovaných pľúc nový kyslík, čistý vzduch, novú životnú energiu. Mária nám hovorí, že nech by človek padol akokoľvek hlboko, nikdy to nie je príliš nízko pre Boha, ktorý zostúpil do podsvetia; nech by naše srdce zišlo na scestie, Boh je vždy «väčší ako naše srdce» (1Jn 3,20). Aj jemný závan milosti môže rozptýliť najčernejšie mraky, môže urobiť život krásnym a zmysluplným aj v najťažších situáciách. 

A odtiaľto vyplýva tretia vec, o ktorej nám hovorí Mária Immacolata: hovorí o radosti, skutočnej radosti, ktorá vychádza zo srdca vyslobodeného z moci hriechu. Hriech so sebou prináša negatívny smútok, ktorý spôsobuje, že sa uzatvárame do seba. Milosť prináša pravú radosť, ktorá nezávisí na vlastnení vecí, ale má svoje korene vo vnútri, v srdci človeka a nič ani nikto mu ju nemôže vziať. Kresťanstvo je v podstate «evanjeliom», «radostnou zvesťou», zatiaľ čo si niektorí myslia, že je prekážkou k radosti, pretože ho vnímajú ako sériu zákazov a pravidiel. V skutočnosti je kresťanstvo ohlasovaním víťazstva milosti nad hriechom, života nad smrťou. A pokiaľ ide o nejaké odriekanie a disciplínu mysle, srdca a správania, je to preto, že v človeku je jedovatý koreň sebectva, ktoré ubližuje jemu a ostatným. Musíme sa teda učiť hovoriť nie hlasu sebectva a hovoriť áno autentickej láske. Máriina radosť je úplná, pretože v jej srdci nie je žiaden tieň hriechu. Táto radosť súvisí s prítomnosťou Ježiša v jej živote: Ježiš počatý v jej lone, potom dieťa zverené do jej materskej starostlivosti, a potom dospievajúci, mladý i zrelý muž; Ježiš, ktorého videla odchádzať z domu, nasledovala ho vo viere až po kríž a vzkriesenie: Ježiš je Máriinou radosťou a radosťou Cirkvi. 

Nech nás Mária Nepoškvrnená učí v tomto čase Adventu načúvať hlasu Boha, ktorý hovorí v tichu; prijať jeho milosť, ktorá nás oslobodzuje od hriechu a egoizmu, aby sme tak zakúsili pravú radosť. Mária, plná milosti, oroduj za nás!“ 

Po príhovore nasledovali mariánske litánie a požehnanie. 

*

beneO histórii tradície uctenia si Immacolaty na Španielskom námestí v Ríme

Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie je v Ríme spojený s dlhou tradíciou uctenia si Immacolaty na Španielskom námestí. Popoludňajšiu mariánsku pobožnosť pri pamätnom stĺpe za účasti pútnikov i obyvateľov Ríma, zastupujúcich rôzne zložky verejného i náboženského života, vedie pápež. Od rána prichádzajú k stĺpu, ktorý nesie na svojom vrchole sochu Nepoškvrnenej, nielen pútnici, ale veľmi pestrá plejáda obyvateľov Ríma, zástupcovia verejného života mesta, cirkevní predstavitelia, rôzne spolky a združenia, rehoľné spoločenstvá pôsobiace vo Večnom meste, i jednotlivci, aby si kvetmi uctili Pannu Máriu Nepoškvrnenú. 

Mariánsky stĺp bol na Španielskom námestí postavený ako pripomienka na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie 8. decembra 1854 blahoslaveným pápežom Piom IX., ktorý stĺp inauguroval 8. decembra 1857 z tribúny pred budovou Španielskeho veľvyslanectva. V roku 1908 začala organizovať pravidelnú poklonu obyvateľov Ríma pri stĺpe Panny Márie Farnosť sv. Andreja „delle Fratte“, od roku 1938 tradíciu prevzala Pápežská akadémia Nepoškvrnenej v takej podobe, akú má 8. december na Španielskom námestí dodnes. Prichádzajú jej vzdať úctu ako prví hasiči, potom španielsky veľvyslanec, predstavenstvo mesta, predstavitelia kolégií, seminárov, rehoľných spoločenstiev, katolícki laici, ďalej tiež mnohé asociácie a kultúrne spolky. Boží služobník pápež Pius XII. prišiel vzdať úctu Nepoškvrnenej na tomto mieste 8. decembra 1953 na začiatku Mariánskeho roku. Blahoslavený Ján XXIII. sa prvýkrát odobral k stĺpu krátko po svojom uvedení do úradu v roku 1958 a následne v roku 1960 a 1961. Po ňom tak robil už pravidelne pápež Pavol VI., ktorý prišiel k Nepoškvrnenej deň po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu, 8. decembra 1965. Rovnako v tejto tradícii pokračoval Ján Pavol II. a dodnes tak robí i súčasný Svätý Otec.

Zdroje: RV CZ / RV SK