Cyklopúť: Solún (4.)

Podrobnosti: Uverejnené: 11. august 2013; Prečítané: 3282x

Dnes (10.08.) sme opustili Kosovo, teraz píšem z Rašky zo Srbska. Dnešná etapa viedla naprieč Kosovom, mala 113 km a zaviedla nás do kopcov a tiesňav, štedrých ako na výhľady, tak aj stúpania a zjazdy.
Dnes (10.08.) sme opustili Kosovo, teraz píšem z Rašky zo Srbska. Dnešná etapa viedla naprieč Kosovom, mala 113 km a zaviedla nás do kopcov a tiesňav, štedrých ako na výhľady, tak aj stúpania a zjazdy. Prekvapilo nás počasie, bolo zo všetkých dní púte doteraz najznesitelnejšie, len miestami páľava, inak pod mrakom, čo je obrovský rozdiel.

Ďeň začína v Prištine u sestričiek sv. Kríža. Budíček zvoní tradične o 5:30, človeka to ťahá si ešte pospať, ale predstava kremácie zaživa, ktorá sa opakuje každý deň poobede zvíťazila. Spotený sa odvalím do kúpeľne, s predstavou sprchy a ostatnými vecami súvisiacimi s rannou hygienou, ale voda ešte netečie. Mesto šetrí, vodu vypína od 21:00 do 6:00. Snažím sa vysvetliť kohútiku že o 6:15 máme raňajky a po nej odchod, avšak neúsešne. Voda dorazila kúsok pred 6:30. Na moje šťastie na raňajky meškajú všetci okrem našej šikovnej kuchárky Renátky a jej pomocníkov, takže absolvujem rýchlu sprchu, ďalšie 2 minúty na opranie trička a už som na raňajkách. Pri stoloch je ale ešte stále ľudoprázdno, takže využijem čas k nakladaniu auta. Trpím spolu s interiérom auta pri prepchávaní interiéru cestovnými taškami, avšak inštrukcie sú jasné – treba auto naložiť, tak aby sme mali priestor pre dvoch nevládnych cyklistov. Dostanem sa do bodu že nie je čo nakladať, čo je neomylný znak že by som mal ísť na raňajky. Na stole nás privíta ovsená kaša v neobmedzenom množstve, čaj a guláš z večere. Chopím sa remesla a sprasknem dvojitú ovsenú kašu a jednu porciu guláša. Pri posledných lyžičkách guláša ľutujem rozhodnutie prepchať sa na raňajky, ale uzavriem to ako za správnu investíciu. Podchvíľou sa pri mne objavuje brat Tomáš že odchádzame, od rána pomáha vo všetkom, spoločne dobalíme posledné veci, rozlúčime sa s príjemnými sestričkami ktorým rozumiem každé tretie slovo a vyrážame na cestu.

Lúčim sa s Prištinou, ktorá mi časom prirástla k srdcu, nakoľko som spoznal veľa jej zákutí a tamojších ľudí pri tom ako som hľadal obchod kde by som si dokúpil kovovú lyžičku a plechový hrnček, podstatné artikle cyklopúte.

Prvé dotyky s Kosovom po prechode hranicou včera boli asi nasledovné. vzdušný a pozemný priestor strážený jednotkami KFOR, opustené domy, autá, autobusy, fabriky, riedko roztrúsená civilizácia. Ponad dediny často krát stúpal dym, našťastie časom sa ukázalo že z vypaľovaní polí a nie z povstaleckých bojov na ktoré som bol pripravený podľa správ z televízie. Zaujímavosť je že polia vypaľovali 15 roční chalani a nie skúsený farmári, ako by človek čakal. Na mostoch sa objavujú značky pre tanky upravujúce maximálnu hmotnosť prechádzajúcich v jednom smere alebo obojsmerne. Ešte aj obchod so stavebnými potrebami ponúka materiály výhradne vo vojenských farbách. Po tom čo sme na auto osadili guľomet, zakúpený v tunajších domácich potrebách už naše auto nevzbudzuje pozornosť miestneho obyvateľstva. To posledné bol len žart. Na moje prekvapenie, všetci ľudia ktorých som mal možnosť stretnúť boli príjemní nekonfliktní ľudia, ktorí sa mi snažili vyjsť v ústrety, pomôcť. Rovnako ako sme sa dostali ďalej do vnútra Kosova, opustené dediny nahradili rozvinuté mestá so zaujímavou architektúrou, a roztiahnutou perifériou.

Pre predstavu dnešnej etapy, štartovalo sa z Prištiny, potom sa potiahlo cez viaceré dediny a dedinky do Kosovskej Mitrovice, kde sme opustili rovinaté územie a vstúpili do hôr, prešli cez viaceré obce ktoré dodnes nemajú názov a označené sú len grafickou tabuľou „obec“. Nasledoval hraničný priechod a potom Srbsko a mesto Raška kde sme si našli ubytovanie v pohodlnom moteli.

Kosovská Mitrovica je mesto rozdelené na 2 časti. Srbskú a Albánsku, hoci celé leží na území Kosova. Hranicu týchto miest cez ktorú sme prechádzali tvorí most strážený Karabiniermi, z jednej strany zabarikádovaný štrkom. Bicyklami prechádzame bez menších problémov, auto to malo výrazne dobrodružnejšie, ale to by musel popísať vodič.

Prechod hranicou do Srbska. Hranica prechádza niečím čo pripomína kameňolom, na stĺpoch sú symboly zákaz fotenia. Jediný človek strážiaci prechod je asi 20 metrov nad nami v zahrdzavenej búde, gestom nám oznamuje že môžeme pokračovať. Ďalšia hranica je umelo zúžená cesta, strážená, kde opäť prechádzame bez problémov. Avšak dostávame sa na tretiu hranicu – Srbskú, kde nám colníci osobitne prehliadajú cestovný pas, vyžiadajú si občiansky preukaz. Zamrazuje nás rozhodnutie, že všetci môžeme prejsť, ale páter Lucián nemôže. Po pol hodine strávenej v neistote na hranici sa úspešne dostávame všetci do Srbska, kde potiahneme posledné desiatky kilometrov a objavujeme skvelý veľký penzión kde sa všetci 20 zmestíme. Toto ubytovanie je pre nás veľkým požehnaním, nakoľko hrozí dážď, dopredu sa nám nepodaril nič v tomto meste dohodnúť a máme medzi sebou ľudí ktorý sa necítia dobre.

Po spoločnej omši na našej izbe a večeri končíme deň vešperami a ja dopisovaním tohto príspevku. Veľa úspešných kilometrov je za nami a ešte viac pred nami, stále je sa na čo tešiť. Ďakujeme všetkým tým čo nás myslíte. Atmosféra v posádke je výborná, Pán nám požehnáva naše úsilie, aj keď niektorých občas potrápia žalúdočné problémy.

A ešte moja špecialita ktorú rád sledujem – vozový park Kosova je iný než ostatné krajiny. V Kosove sa nepreferuje Volkswagen, najčastejším vozidlom bežných ľudí a taxikárov je Mercedens Benz 190D alebo jeho máličko novšie modely. Ako je o tomto prinajmenšom 20 ročnom modele je známe, najbližších 20 rokov bude spoľahlivo jazdiť a bolo to vidno aj v Kosove, bolo ťažké stretnúť auto ktoré by dymilo, alebo malo vážne technické poruchy. Autosedačky sa neriešia, na oknách automobilov lepia oči detí, dovolím si odhadnúť že ich je tam viac než je počet povolených osôb v technickom preukaze. Za stavebnú techniku, kamiónovú prepravu a autobusy dominuje výhradne Volvo. Špecialitou ľudí Srbskej časti Kosova je jazda na automobiloch bez značiek, údajne nerešpektujú kosovské značky a preto vo veľkých počtoch jazdia na ceste autá bez ŠPZ.

Text: Palo Špaček; foto: cyklopútnici