Cyklopúť: Solún (6.)

Podrobnosti: Uverejnené: 14. august 2013; Prečítané: 3577x

V pondelok (12.08) bol našim cieľom Belehrad – hlavné mesto Srbska. Kým sme ho dobyli, prešli sme 123 kilometrov zvlneným terénom. V pondelok (12.08) bol našim cieľom Belehrad – hlavné mesto Srbska. Kým sme ho dobyli, prešli sme 123 kilometrov zvlneným terénom. Cestou sme sa zastavili v Topole pri hrobkách srbských kráľov a v meste Mladenovac, kde nás upútal rozostavaný pravoslávny kostol. Pomodlili sme sa tam desiatok ruženca a už-už sme chceli odísť, pretože sa neukázal žiaden pop, ktorý by sa nám venoval. V tom momente prišli traja popovia v čiernych sutanách a ponúkli nás vychladenou kolou. Ďakujeme, dobre nám padla. Pár kilometrov odtiaľ sme sa naobedovali vo dvore opustenej továrne. Do Belehradu sme dorazili podvečer a pátrova navigácia nám spoľahlivo ukázala náš prechodný domov. Hneď sme si ho zariadili podľa našich predstáv: Gregor s Rasťom išli kúpiť hadicu, aby sme sa na dvore mohli umyť a Pali s Peťom sa už za tmy snažili opraviť poistky, ktoré sme preťažili varením večere. O 21:00 nám páter Lucián v miestnom kostole sv. Cyrila a Metoda odslúžil svätú omšu, ktorou sme začali našu prvú noc v Belehrade. Pokračovali sme večerou a voľným programom v uliciach mesta, prípadne v spacáku.

V utorok sme mali voľno. Vstávali sme o 8:00, o polhodinu neskôr sme mali svätú omšu s rannými chválami. Po nej sme zablahoželali Alžbet k dvadsiatym narodeninám, uspokojili naše žalúdky raňajkami a vybrali sme sa na prehliadku Belehradu. Bolo pol jedenástej. Začali sme tým, že sme sa stratili, pretože autobus nás nedoviezol tam, kam sme chceli. Nenechali sme sa však vyviesť z rovnováhy a kúpili sme si zmrzlinu. Jeden okoloidúci nám tvrdil, že je najlepšia v meste, ale niektorí z nás o tom pochybovali... Po krátkom čase sme našli informačný stánok pre turistov, kde sme dostali mapu. Takto vybavení sme sa vydali na cestu k pevnosti týčiacej sa nad sútokom riek Dunaj a Sáva. Tam sme sa mali stretnúť s Tadeášom a Vilom, ktorí chýbali už pri zmrzline. Keď sme sa konečne pozbierali (medzičasom sa nám totiž stratili aj ďalší), prehliadli sme si pevnosť a dva významné pravoslávne kostoly. Spoločnú prehliadku sme zakončili v príjemnej reštaurácii, ktorú nám odporučil náhodne vybraný taxikár. Možno mi nebudete veriť, ale spomínaný oddychový program nás dosť unavil, preto sme sa rozdelili: tí viac unavení sa vrátili domov a tí menej unavení zostali v meste nakupovať.

Nasledujúci odstavec si určite prečítajte celý, pretože bude o tom, ako nám páter Lucián vďaka znalosti maďarčiny vybavil nocľah v Novom Sade. Všetko začalo tak, že Pali sa skamarátil s jedným Srbom, ktorý mal maďarské korene. Keď sa to páter Lucián dozvedel, povedal mu pár slov po maďarsky. To započula ďalšia pani, ktorá sa s pátrom Luciánom dala do dlhého maďarského rozhovoru. Osobne som z neho veľa nerozumel, ale páter Lucián mi opísal, ako medzi rečou spomenul, že na ďalšiu noc nemáme vybavené ubytovanie. Zrejme urobil svojou maďarčinou dobrý dojem, pretože pani prehlásila, že nám skúsi niečo vybaviť. Po chvíli prišla s telefónom v ruke a dala ho pátrovi. Na linke bol jeden františkán. Páter Lucián mu v krátkosti vysvetlil kto sme a na koniec povedal: „Nepodarilo sa mi vybaviť nocľah v Novom Sade.“ Z telefónu sa ozvalo: „A mne sa podarilo.“ Páter Lucián pokračoval: „Aj pre dvadsať ľudí?“ Odpoveď z telefónu: „Aj pre dvadsať ľudí!“ Čo z toho vyplýva? Dve veci: 1) Čím viac rečí vieš, tým ľahšie sa ubytuješ. 2) Pán Boh sa o nás stará.

Streda sa nám začala o 5:30. Deň sme začali balením, pokračovali sme svätou omšou (sviatok má náš spolubrat – sv. Maximilián Mária Kolbe), naraňajkovali sme sa, znovu sme sa balili a keď sme všetko naložili do auta, vyrazili sme. Dnes sme mali prejsť iba 84 kilometrov, preto sme stáli doslova na každej zákrute. Počas jednej z týchto zastávok nás odchytil štáb lokálnej televízie, ktorý s nami urobil rozhovor, natočil nás spredu aj zozadu (cyklistické tričko pátra Luciána) a poprial nám šťastnú cestu. Keďže sa už po ceste začínajú vyskytovať aj katolícke kostoly, začíname sa pri nich zastavovať a modliť tradičné desiatky ruženca. Dnes spíme vo františkánskom kláštore v Novom Sade. Zajtra opustíme Srbsko a zamierime do maďarského mesta Szeged. Dovtedy musíme minúť všetky „žbrdlíky“ (Filipove označenie pre srbskú menu – dináre) alebo ich zameniť za forinty. Držte nám palce!