Cyklopúť: Solún (7.)

Podrobnosti: Uverejnené: 19. august 2013; Prečítané: 3231x

Štvrtkový deň (15. 08.) bol pre nás výnimočný – nie kvôli počtu kilometrov (145), ale vďaka slávnosti Nanebovzatia Panny Márie. Začali sme ho rannými chválami, ktoré sme zajedli výbornou praženicou. Štvrtkový deň (15. 08.) bol pre nás výnimočný – nie kvôli počtu kilometrov (145), ale vďaka slávnosti Nanebovzatia Panny Márie. Začali sme ho rannými chválami, ktoré sme zajedli výbornou praženicou. Od prebudenia do odchodu ubehli dve hodiny, čo je celkom dobrý čas – zatiaľ sa nám nepodarilo ho prekonať.

Okolo 8:00 sme z Noveho Sadu zamierili do maďarského Szegedu. Napoludnie sme sa zastavili pri kostole v meste Čebej, kde práve v ten deň slávili hody – bol totiž zasvätený Nanebovzatej Panne Márii. Páter Lucián (po maďarsky) vybavil, aby nám tu mohol odslúžiť svätú omšu. Po nej nasledovalo krátke občerstvenie v podobe červeného a žltého melónu. V snahe minúť posledné „žbrdlíky“ sme v stánkoch pred kostolom hromadne nakupovali trdelníky (po srbsky „truba kolače“). Obedovali sme v meste, v ktorom nás upútala fontána na námestí. Pozostávala z asi desiatich trysiek, ktoré v náhodnom poradí a kombináciách vystrekovali vodu. Že čím nás upútala? Pomedzi tryskami sa dalo jazdiť na bicykloch...

Hranicu s Maďarskom sme prekročili bez problémov a konečne sme sa ocitli doma... v Európskej únii. V Szegede nás milo prijal minorita, ktorého páter Lucián volal familiárne „Šaňo“. Ukázalo sa, že sám je vášnivým cyklistom, preto nám vo všetkom vychádzal v ústrety. Dokonca išiel s nami aj na večeru do istej reštaurácie, kde sme si všetci dali halászlí, čo v preklade znamená „rybárova polievka“. Dozvedeli sme sa, že táto polievka sa začala variť práve tu. Pokiaľ ide o segedínsky guláš, vraj so Segedom nemá nič spoločné, hoci Filip tvrdí, že práve zo Szegedu sa segedín pašuje do Rumunska.

V piatok sme sa na cestu chystali až tri hodiny, čo je hlboký podpriemer. Poľahčujúcou okolnosťou môže byť to, že sme mali ráno aj svätú omšu. Starosti nám však robila skutočnosť, že nás čakalo 167 kilometrov. Dedukčnými schopnosťami sme zistili, že v takejto situácii budeme musieť robiť dlhšie etapy a kratšie prestávky, čo sa nám prekvapivo aj podarilo. Cesta bola veľmi jednotvárna (rovná, po rovine a bez vetra), spestrovali ju iba diery v asfalte. Postupne sa začali zjavovať malé kopčeky a tak sme ku koncu museli prekonávať aj výškové rozdiely v rozpätí šiestich metrov.

Do cieľa sme so spevom na perách dorazili okolo 19:00. V meste Iváncsa nás prijala miestna kalvínska farárka. Fara je vo výbornom stave – vidno tu ženskú ruku. Po večeri sme sa domodlili ruženec a popriali si „Dobrú noc“.

Text: brat Tomáš a Filip, Foto: cyklopútnici