Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Anton - "evanjeliový doktor"

Podrobnosti

Uverejnené: 19. február 2010

Prečítané: 5190x

Drahí bratia a sestry,

pred dvomi týždňami som predstavil postavu svätého Františka z Assisi. Dnes by som rád hovoril o ďalšom svätcovi, ktorý patril k prvej generácii Menších bratov:  je ním Anton z Padovy...

pred dvomi týždňami som predstavil postavu svätého Františka z Assisi. Dnes by som rád hovoril o ďalšom svätcovi, ktorý patril k prvej generácii Menších bratov: je ním Anton z Padovy, alebo aj z Lisabonu, ako ho niektorí volajú podľa mesta, v ktorom sa narodil. Je to jeden z najobľúbenejších svätcov v Katolíckej cirkvi, uctievaný nielen v Padove, kde stojí krásna bazilika, v ktorej sa nachádzajú jeho pozostatky, ale aj na celom svete. Veriaci majú veľmi radi maľby a sochy, ktoré ho zobrazujú s ľaliou, symbolom jeho čistoty, alebo s dieťaťom Ježišom v náručí, čo pripomína jeho zázračné zjavenie, zaznamenané v niektorých literárnych prameňoch. Anton mimoriadnym spôsobom prispel k rozvoju františkánskej duchovnosti prostredníctvom svojich výnimočných darov: inteligencie, vyrovnanosti, apoštolskej horlivosti a predovšetkým prostredníctvom mystického zápalu. 
Narodil sa v Lisabone v urodzenej rodine – okolo roku 1195 – a pokrstili ho menom Fernando. Vstúpil ku kanonikom, ktorí sa riadili kláštornými predpismi sv. Augustína, najskôr v Kláštore sv. Vincenza v Lisabone, a neskôr vo Svätom kríži v Coimbre, renomovanom kultúrnom centre Portugalska. So záujmom a snahou sa oddal štúdiu Biblie a cirkevných otcov: získal tak teologické vzdelanie, ktoré neskôr prinieslo svoje ovocie vo vyučovaní a hlásaní evanjelia. V Coimbre sa stalo čosi, čo významne ovplyvnilo jeho život: v roku 1220 tu vystavili relikvie prvých piatich františkánskych misionárov, ktorí pôsobili v Maroku a tam podstúpili mučenícku smrť. Ich osud vo mladom Fernandovi vzbudil túžbu po nasledovaní a napredovaní na ceste kresťanskej dokonalosti: vypýtal si dovolenie odísť od augustiniánskych kanonikov a stať sa Menším bratom. Jeho žiadosť bola schválená, prijal meno Anton a následne odišiel do Maroka; avšak Prozreteľnosť všetko zariadila inak. Kvôli chorobe sa musel vrátiť sa do Talianska a v roku 1221 sa zúčastnil na známej „Rohožkovej kapitule“ v Assisi, kde sa stretol so svätým Františkom. Potom žil nejaký čas v úplnej skrytosti v konvente pri Forli na severe Talianska; tu si ho Pán povolal pre inú misiu. Keď ho za zvyčajných okolností poslali kázať na jednu kňazskú vysviacku, ukázal sa tak obdarovaný vedomosťami i výrečnosťou, že sa ho predstavení rozhodli určiť na kázanie. A tak v Taliansku a Francúzsku začala jeho mimoriadne intenzívna a účinná apoštolská činnosť, ktorá mnohých, čo sa vzdialili od Cirkvi, priviedla k nej naspäť. Anton bol aj jedným z prvých učiteľov teológie u Menších bratov, ak nie celkom prvým. Začal vyučovať v Bologni – s požehnaním svätého Františka, ktorý, spoznajúc jeho mimoriadne čnosti, poslal mu krátky list začínajúci týmito slovami: „Páči sa mi, že vyučuješ bratov teológiu“. Anton položil základy františkánskej teológie, ktorá, rozvíjaná ďalšími talentovanými mysliteľmi, dosiahla svoj vrchol vo svätom Bonaventúrovi z Bagnoregia a blahoslavenom Duns Scotovi. 
Keď sa stal provinciálnym predstaveným Menších bratov v severnom Taliansku, pokračoval v službe ohlasovania, ktorému sa venoval zároveň s povinnosťami spojenými s vedením rehole. Po skončení obdobia vo funkcii provinciála sa stiahol do blízkosti Padovy, ktorú už predtým viackrát navštívil. O rok nato, 13. júna 1231, zomrel pri bránach mesta. Padova, ktorá ho s láskou a úctivosťou prijímala počas života, mu navždy zostala verná v úcte a oddanosti. Sám pápež Gregor IX., ktorý ho po vypočutí jeho kázní nazval „Archou Starého zákona“, vyhlásil Antona za svätého len rok po jeho smrti, v roku 1232, a to aj kvôli zázrakom, ktoré sa stali na jeho príhovor. 
V poslednom období svojho života Anton napísal dva okruhy „Kázní“, nazvané „Kázne na nedeľu“ a „Kázne na sviatky svätých“, určené pre kazateľov a učiteľov teológie františkánskeho rádu. V týchto kázňach komentuje texty Svätého písma, ktoré sa používajú v liturgii, a to metódou stredovekej patristickej interpretácie štyroch zmyslov, teda literárneho alebo historického, alegorického alebo kristologického, tropologického alebo morálneho a napokon anagogického, nasmerovaného k večnému životu. Dnes sa znovu ukazuje, že tieto štyri zmysly sú rozmermi jediného zmyslu Svätého písma a že je správne interpretovať Sväté písmo hľadajúc štyri rozmery jeho slov. Kázne svätého Antona sú teologicko-homiletickými textami, v ktorých sa ozýva živé hlásanie; Anton v nich predkladá opravdivý a konkrétny plán kresťanského života. V týchto duchovných poučeniach sa nachádza tak veľké bohatstvo, že ctihodný pápež Pius XII. v roku 1946 vyhlásil Antona za Učiteľa Cirkvi, prisúdiac mu titul „Evanjeliový doktor“, pretože z jeho spisov skutočne žiari sviežosť a krása evanjelia; i dnes ich môžeme čítať s veľkým duchovným úžitkom. 
V týchto Kázňach svätý Anton hovorí o modlitbe ako o vzťahu lásky, ktorá pohýna človeka rozprávať sa lahodne s Pánom, hľadajúc nevýslovnú radosť, ktorá tak jemne zahalí dušu pri rozhovore s Bohom. Anton nám pripomína, že modlitba potrebuje atmosféru ticha, ktorá nie je len vzdialením sa od vonkajšieho hluku, ale vnútornou skúsenosťou, ktorá sa zameriava na odstránenie roztržitostí spôsobených starosťami duše; je vytvorením ticha v samotnej duši. Podľa učenia tohto vynikajúceho františkánskeho profesora, modlitba nachádza svoje vyjadrenie v štyroch nevyhnutných postojoch, ktoré sú v latinčine podľa svätého Antona definované takto: obsecratio, oratio, postulatio, gratiarum actio. Mohli by sme to preložiť nasledovne: otvoriť s dôverou svoje srdce Bohu; toto je prvý krok modlitby, nielen uchopiť slovo, ale otvoriť srdce pre Božiu prítomnosť; potom rozprávať sa s ním s vrúcnosťou, vidiac ho prítomného v mojej blízkosti; potom – čo je veľmi prirodzené – predstaviť mu naše potreby; a napokon ho chváliť a ďakovať mu. V tomto učení svätého Antona o modlitbe vidíme jeden zo špecifických rysov františkánskej teológie, pri zrode ktorej stál on sám – a to úlohu pripisovanú Božej láske, ktorá vstupuje do sféry citov, vôle, srdca a ktorá je aj prameňom, odkiaľ vychádza duchovné poznanie, čo prevyšuje každú chápavosť. Naozaj, tým, že ho milujeme, učíme sa ho spoznávať. 
Anton ešte píše: „Láska je dušou viery, oživuje ju; bez lásky viera hynie.“ (Sermones Domincales et Festivi II, Messaggero, Padova 1979, p. 37). Len duša, ktorá sa modlí, môže urobiť pokrok v duchovnom živote: toto je základný odkaz kázní svätého Antona. Dobre pozná chyby ľudskej prirodzenosti, naše tendencie upadnúť do hriechu, kvôli ktorým nás neustále napomína, aby sme bojovali so sklonmi k žiadostivosti, k pýche, k nečistote, a praktizovali naopak čnosti chudoby, štedrosti, pokory a poslušnosti, cudnosti a čistoty. Na začiatku XIII. storočia – v kontexte obrody miest a rozkvetu obchodu – pribúdal počet ľudí, čo si nevšímali potreby chudobných. Z tohto dôvodu Anton pozýva veriacich myslieť viac na to, čo je pravým bohatstvom, na bohatstvo srdca, ktoré – robiac ľudí dobrými a milosrdnými – zhromažďuje poklady pre Nebeské kráľovstvo. „Boháči“– takto napomína – „robte si priateľov... prijímajte chudobných vo vašich domoch: potom to budú oni, chudobní, čo vás príjmu vo večných svätostánkoch, kde je krása pokoja, dôvera istoty a hojný odpočinok večnej sýtosti.“ (Ibid., p. 29). 
Nie je práve toto, drahí priatelia, aj dnes tak veľmi dôležité učenie – keď finančná kríza a veľké ekonomické nerovnosti mnohých ochudobňujú, ba priam vytvárajú podmienky biedy? V mojej Encyklike Caritas in veritate pripomínam: „Ekonomika potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocakú etiku, ale etiku priateľskú voči ľudskej osobe.“ (č. 45). 
Anton v škole svätého Františka kladie vždy Krista do centra života a zmýšľania, skutkov i kázania. Toto je ďalšia typická črta františkánskej teológie: kristocentrizumus. Táto teológia s radosťou kontempluje a pozýva ku kontemplácii nad tajomstvami Pánovho človečenstva, nad Ježišom ako človekom – a zvláštnym spôsobom nad jeho narodením: nad Bohom, ktorý sa stal dieťaťom a vložil sa do našich rúk; je to tajomstvo, ktoré vyvoláva city lásky a vďačnosti voči Božej dobrote. 
Z jednej strany narodenie, centrálny bod Kristovej lásky k ľudstvu, ale (zo strany druhej) aj vízia ukrižovania vnukajú Antonovi myšlienky vďačnosti Bohu a úcty k ľudskej osobe; takže všetci, veriaci i neveriaci môžu nájsť v kríži a v jeho obraze zmysel, ktorý obohacuje život. Svätý Anton píše: „Kristus, ktorý je tvojím životom, visí priamo pred tebou, aby si sa pozeral na kríž ako do zrkadla. V ňom môžeš spoznať aké smrteľné boli tvoje rany, ktoré žiadny liek nemohol zahojiť, jedine krv Božieho Syna. Ak sa budeš dobrepozerať, uvedomíš si, aká veľká je tvoja ľudská dôstojnosť a tvoja hodnota... Na žiadnom inom mieste si človek nemôže lepšie uvedomiť svoju hodnotu, než práve vtedy, keď pozerá do zrkadla kríža“ (Sermones Dominicales et Festivi III, pp. 213-214). 
Meditujúc nad týmito slovami môžeme lepšie chápať dôležitosť obrazu kríža pre našu kultúru, pre náš humanizmus zrodený kresťanskej viery. Práve hľadiac na kríž vidíme – ako hovorí svätý Anton – veľkosť ľudskej dôstojnosti a hodnoty človeka. Nikde inde nemožno pochopiť hodnotu človeka, pretože práve Boh nás robí tak dôležitými; pozerá sa na nás ako na veľmi dôležitých – do takej miery, že sme preňho hodní jeho utrpenia: takto sa celá ľudská dôstojnosť zjavuje v zrkadle kríža a pohľad naňho je vždy zdrojom ocenenia ľudskej dôstojnosti. 
Drahí priatelia, nech svätý Anton, tak uctievaný veriacimi, oroduje za celú Cirkev a najmä za tých, ktorí sa venujú kázaniu; prosme Pána, aby nám pomohol naučiť sa niečo z umenia svätého Antona. Kazatelia, berúc si z neho príklad, nech sa snažia spojiť solídne a zdravé učenie, úprimnú a zapálenú zbožnosť, s výraznosťou v komunikácii. V tomto Roku kňazov sa modlime, aby sa kňazi a diakoni starostlivo snažili o rozvoj svojej služby hlásania a sprítomňovania Božieho slova veriacim, a to najmä prostredníctvom liturgických homílií. Nech tieto homílie sú účinnou prezentáciou večnej krásy Kristovej, práve tak, ako to odporúčal svätý Anton: „Ak hlásaš Ježiša, on sám roztápa tvrdé srdcia; ak ho vzývaš, zmierňuješ horké pokušenia; ak naňho myslíš, osvieti ti srdce, ak o ňom čítaš, nasýti tvoju myseľ“ (Sermones Dominicales et Festivi III, str. 59). 

Preklad: Martin Kramara