7 hlavných hriechov

Podrobnosti

Uverejnené: 26. február 2010

Prečítané: 87719x

Pojmom hlavný hriech sa nemyslí hriech, ktorý je pred Bohom najvážnejší, najťažší či „najsmrteľnejší“. Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy (lat. caput), preto sa v iných jazykoch nazývajú aj kapitálne hriechy.  Iné pomenovanie je kardinálny hriech, z lat. cardo - pánt (prenesene okolo ktorého sa všetko otáča). Ide o stavy mysle, okolo ktorých sa „otáča“ celá hriešnosť človeka. Ide teda o hriechy a ľudské slabosti, z ktorých najčastejšie vychádza ďalšie hriešne konanie. Hlavnými hriechmi sa nazývajú preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti.

POZRI SI VIDEO ANKETU

Kristus smrťou na kríži premohol hriech a jeho strašné následky. Len s ním sme schopní proti hriechu bojovať a nad ním víťaziť. Náš boj s hriechom sa začal pri krste. Vtedy sme sa hriechu navždy zriekli. Odmietať hriech a proti nemu bojovať je hlavná povinnosť kresťana. Na prekonávanie hriechu nám dal Ježiš aj účinné prostriedky. Sú to najmä sviatosti, ktorých vydanie sa tiež chystá, potom ďalej modlitba a sebazaprenie. V boji proti hriechu nám veľmi pomáha aj ochrana Panny Márie a anjela strážcu.
Lenže následkom dedičného hriechu sme všetci náchylní na zlé. Hlavné rany po prvom hriechu sú: pýcha, lakomstvo, nečistota, závisť, hnev a lenivosť. Voláme ich aj hlavné hriechy, lebo z nich pochádzajú všetky ostatné hriechy a naše chyby. Tieto náklonnosti na hriech v sebe tlmíme a prekonávame najmä sebazaprením. Ním upevňujeme svoju vôľu a získavame odolnosť proti zlu.
Pojmom hlavný hriech sa nemyslí hriech, ktorý je pred Bohom najvážnejší, najťažší či „najsmrteľnejší“. Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy (lat. caput), preto sa v iných jazykoch nazývajú aj kapitálne hriechy.
Iné pomenovanie je kardinálny hriech, z lat. cardo - pánt (prenesene okolo ktorého sa všetko otáča). Ide o stavy mysle, okolo ktorých sa „otáča“ celá hriešnosť človeka. Ide teda o hriechy a ľudské slabosti, z ktorých najčastejšie vychádza ďalšie hriešne konanie. Hlavnými hriechmi sa nazývajú preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti.

Pýcha
Čo je to pýcha? Kto je pyšný? V malom teologickom slovníku sa hvorí: Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Prototypom pyšných ľudí boli pokrytci a farizeji, o ktorých Ježiš Kristus povedal: "Kto sa povyšuje, bude ponížený" (Lk 18, 14). Najhlbším vyjadrením tejto nečnosti je podobenstvo o pyšnom farizejovi a kajajúcom sa mýtnikovi (Lk 18, 9-14). Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov. Jej pridružené hriechy sú : predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl; chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti; márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach; chvastúňstvo; pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemá.

Pyšní sa delia na dve skupiny: jedni sa vyvyšujú nad druhých a druhí strhávajú na seba niečo, čo ich prevyšuje. Ide vlastne o nezriadenú žiadostivosť po vyniknutí, ktorému sa vzdáva česť a pocta. Taktiež sa môže brať ako nedostatok v podriadení sa človeka Bohu, v tom, že sa niekto povyšuje nad to, čo mu je prisúdené podľa Božieho zámeru a zariadenia. Pýcha je opakom pokory. Už v zárodku je ťažkým hriechom, výnimkou je prípad, keď chýbajú dokonalé úkony (činy), totiž bez rozvážneho súhlasu. Pýcha je počiatkom každého hriechu nie úkonom ale uspôsobením. Je kráľovstvom všetkých nerestí.
Boh dovolí klesnúť do roztopašnosti, aby nás oslobodil od pýchy. Proti pýche existuje trojaký prosztriedok: predovšetkým úvažovanie o svojej slabosti, o Božej veľkosti a nedokonalosti svojich vlastností.

Lakomstvo
Lakomec, lakomstvo sú biblické výrazy, ktoré patria nie iba do oblasti psychologickej, ale aj do etickej, ale predovšetkým do náboženskej. Je to dôsledok zvráteného vzťahu človeka k Bohu a jeho zákonu. Biblia ho stavia do spoločného radu ako žiadostivosť, cudzoložstvo, krádež a ohováranie (Ex 20, 17). Ide v podstate o silné sebazdôrazňovanie, ktoré sa môže prejaviť ako sebecká snaha a žiadosť dostať pod svoju moc osoby alebo veci. Ide o žiadostivosť, zvrátenú túžbu, smäd po vlastníctve, mať stále viac, bez ohľadu na iných, ba aj na ich škodu. Toto splýva s vlastnosťou ináč nazývanou chamtivosť, ktorá často nadobúda črty násilia, teda zúrivej žiadostivosti, čo apoštol charakterizuje slovami: "Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4, 19). Chamtivosť sa osobitne protiví láske k blížnemu, najmä k chudobným; zameriava sa prvotne na materiálne dobrá, bohatstvo a peniaze.

Lakomstvo je ťažkým hriechom ako aj márnotratnosť. Lakomstvo pokiaľ odporuje čestnosti, má opačnú neresť, a to márnotratnosť.
Márnotratnosť je opakom lakomstva. Márnotratníctvo sa posudzuje podľa vášne získať veľa peňazí, teda nie ako majúci ich nadbytok, ale tí, ktorí majú ich nedostatok. Márnotratníci často sa nestarajú o bohatstvo, ale žijú niečomu inému. Najčastejšie sa priklonia k nemiernosti, jednak preto, že keď nadbytočne vydávajú v iných veciach, neváhajú utrácať v rozkošiach, k čomu ich vedie predovšetkým dychtivosť tela; jednak vtedy keď ich netešia dobré cnosti, potom hľadajú telesné potešenia. Mnohí márnotratníci sa stanú nezdržanlivými.

Závisť
Závisť je neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Odvodené je to z latinského slova "invidia"- hľadieť so zlým úmyslom. Od toho dňa počnúc Šaul na Dávida zazeral (1 Sam 18, 9
Závisť nebýva medzi nerovnými, ale skôr medzi tými, čo chceme dostihnúť alebo predbehnúť. K tomuto Tomáš hovorí, že ak niekto sa snaží ponížiť druhého, teda zmenšiť jeho slávu, dôledkom toho je vznik závisti voči tomu, s ktorým sa chce v sláve rovnať alebo ho dokonca predbehnúť. Toto sa deje medzi nie príliš od seba vzdialenými, lebo nikto, ledaže by malomyselný sa nesnažil rovnať sa v sláve alebo predbehnúť toho, ktorý je slávnejší než on. Napríklad všedný človek kráľa alebo kráľ všedného človeka, ktorý ho prevyšuje. Prečo nezávidí tým, ktorí sú veľmi ďaleko či miestne alebo časovo alebo stavom, ale závidí tým, ktorí sú mu blízki, ktorých sa snaží dostihnúť alebo predbehnúť. Ak sa tak stane, že ho lebo ich predbehne v sláve, deje sa to proti ich vôli a z toho vzniká smútok. A zvlášť, ak málo chýba a zdá sa, že sa toho dá dosiahnúť, tak sa o to usiluje. Ale ak je jeho úsilie márne prichádza smútok. A tu je to, že ctižiadostivci sú viac závistliví. A podobne aj malomyselní sú závistliví, nakoľko všetko považujú za veľké prekonanie seba. V knihe Jób 5,2b čítame:blázna hubí zasa rozvášnenosť, volnejšie preložené malého zabíja závisť.
Spomienka na minulé dobrá, pokiaľ boli majetkom, spôsobujú potešenie, ale pokiaľ sú majetkom iných vyvoláavjú závisť. Závisť je protiľahlá dvom čnostiam, pretože má dva predmety: hlavný, t.j. dobro, a blížneho; prvým spôsobom je proti milosrdenstvu a druhým proti personfikácii (vyvyšovaniu, zbožťovaniu).

Hnev
Nemenný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu sa označuje ako jeho "hnev". Nestačí chápať tento výraz len ako popis "nevyhnutného procesu príčiny a účinku v morálnom svete" alebo ako alternatívne vyjadrenie dôsledkov hriechu. Ide skôr o osobnú vlastnosť, bez ktorej by Boh prestal byť plne spravodlivým a jeho láska by poklesla na úroveň sentimentality. Boží hnev i lásku musíme popisovať ľuským jazykom. Viacmenej nie je nezvládnuteľný, výbušný alebo nárazový, ako býva ľudský hnev. Je rovnako trvalým a stálym prvkom v Božej povahe ako jeho láska.

Hnev slabne ak trvá dlhšie, rovnako aj jeho príčina, lebo spomienka na bezprávie sa zdá menšia, keď je už len v spomienkach. Človek sa hnevá na neživé veci i na zvieratá v dôsledku obrazotvornosti, ktorá mu oznámi ublíženie, nie však z rozumu. Je päť znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, trasenie sa tela, červeňanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ nevie čo hovorí. Hnev sa kloní k dvom smerom, t.j. k pomste a škodeniu, naproti tomu láska alebo nenávisť niekedy kloní sa len jedným smerom.Najľahšie je odporovať hnevu a bojovať proti nemu na chvíľu pre jeho nápor, než proti potešeniu a dychtivostiam, lebo naopak je to pri ďalšom trvaní. Hnevu je protiľahlá nejaká neresť, lebo nezriadený nedostatok hnevu, sa neprejavuje, nakoľko je nepomenovaná.

Smilstvo
Slovo smilstvo má svoj koreň v hebrejskom koreni "znh" a označuje mimomanželský pohlavný styk s "postrannou ženou", t.j. prostitútkou, často však označuje aj inú pohlavnú nezriadenosť (Ex 22,18-20; Lv 20,13.15).
Grécke slovo "porneia" môže v Novom zákone znamenať to isté čo cudzoložstvo (Mt 5,32; 9,19) alebo krvismilstvo ako v 1 K 5,1 a snáď aj Sk 15,20n. Apoštol Júda vo svojom liste v kap.7 myslí na prostitúciu, ktorej odstrašujúcim príkladom bola Sodoma a Gomora. Prvá kniha Kráľov v 6,9 hovorí, že smilníci a cudzoložníci, ktorých stavia na rovnakú úroveň s modlármi, nedosiahnu kráľovstvo Božie. Ježiš hovorí, cudzoložstvo a smilníctvo vychádzajú zo skazeného srdca človeka (Mk 7,21n) a smyselný pohľad na ženu prehlasuje za vykonané cudzoložstvo (Mt 5,27n).
Kresťanská etika, podobne ako Katechizmus Katolíckej cirkvi zahŕňa pod pojem smilstvo akékoľvek zneužívanie sexuality. Vychádza zo známej histórie stvorenia človeka ako muža a ženu. V tomto akte nešlo vôbec o numerické prekonanie samoty, ale o účelovosť. Išlo o doplňujúce spojenie dvoch bytostí Toto spojenie neprinieslo len psychologické plody (prekonanie samoty), ale aj ontologické (vznik nového života). Z toho plynú pre človeka dve úlohy- dať a prijať spoločenstvo, ako aj prijať jeho dôsledky (úlohu spolutvorcu nového života). Šieste prikázanie stráži plnenie týchto úloh.

Vzhľadom na to, že prírodzená náklonnosť k sexualnej aktivite neodpovedá vždy vydarenej ľudskosti a humánnej sexualite, ale vedie k strate "ľudskej tváre" je žiadúce, ba nutné, aby bola regulovaná istými pravidlami, ktoré slúžia integrovaniu sexuality do osoby. K ľudsky vydarenej sexualite nepatria formy, ktoré neumožňujú slobodné darovanie seba- znásilnenie, darovanie sa druhej osobe- masturbácia dar života- homosexualita. Záverom je potrebné zdôrazniť, že eticky významný nie je iba čin, ale aj dobrovoľné myšlienky a žiadosti, ktoré naň pripravujú.

Obžerstvo
Obžerstvom sa rozumie nemierne jedenie a pitie. Preto sa dnes, ale už aj v stredoveku na označenie tohto hriechu, ktorým si vážne poškodzujeme svoje zdravie a znepríjemňujeme spoločenské prostredie, používal výraz nemiernosť. Nemiernosť je podľa svätého Tomáša Akvinského najpotupnejší hriech. Podľa Tomáša, najlepší prostriedok proti nemiernosti je nezdržovať sa pri pozorovaní lákavých vecí.
Otázkou obžerstva a jeho vrcholnej škodlivosti sa zaoberá Lukáš v 21,34, keď hovorí: "Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil". Rovnako na nebezpečenstvo tohto priestupku poukazuje apoštol Pavol v liste Rimanom 13,13, kde píše: "Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie vo svároch a žiadostivosti".
Opilosť sa často využíva za cieľom dostať príslušného človeka do stavu, kedy je možné s ním ľahko manipulovať, obyčajne smilstvu predchádza opilstvo. V 1. Knihe Mojžišovej čítame ako svojho cieľa dosiahli Lotove dcéry: " Nuž opime nášho otca vínom a spime s ním, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo", nuž dali mu na tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojim otcom. On však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala,...." (Gn 19, 32-38). Človek v opilom stave, nedbá na stud a nevadí mu keď sa obnažuje pred druhými, či v bdelom stave alebo v spánku vyvolanom opilosťou. V Knihe Genezis čítame prípad Noeho: " A Noe začal obrábať zem a vysadil vinicu. Keď sa zvečerilo napil sa vína, opil sa a obnažený ležal vo svojom stane" (Gn 9,20).
Sväté písmo uvádza veľa prípadov zneužitia opilého človeka alebo väčšej skupiny ľudí. I za druhej svetovej vojny fašistické vojská, či bielej alebo červenej zástavy páchali zlé skutky v opilom stave. História uvádza veľa príhod s pitím za cieľom ovládania vôle ľudí. No, nie len prepiate pitie ale aj jedenie odstavuje všetky kontrolné centrá a človek sa stáva mechanický stroj. Podstata obžerstva, ako hlavného hriechu spočíva v tom, že generuje ďalšie smrteľné hriechy, ktoré škodia telu a duši.

Lenivosť, alebo duchovná znechutenosť
Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi. Napr. lahostajnosťou, ktorá zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Ďalej je to nevďačnosť, ktorá zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Treťou možnosťou je vlažnosť, je to váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Potom je to znechutenosť (acedia) alebo duchovná lenivosť, ktorá zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Poslednou nečnosťou je nenávisť voči Bohu, ktorá pochádza z pýchy. Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.

Je hriechom, keď niekto pohŕda túžbou po kresťanskej dokonalosti a ešte väčším hriechom je, ak pohŕda pozvaním, ktorým nás Pán k tejto dokonalosti vyzýva. Neznesiteľná je bezbožnosť ak sa pohŕda nielen radami, ale aj prostriedkami, ktoré nám Pán ukazuje, aby sme pomocou nich dosiahli dokonalosti. V našom prípade ide o pohŕdanie sviatosťami, zvlášť sviatosťou zmierenia a Sviatosťou oltárnou, svätou omšou, Sv. písmom a učením Cirkvi.
Aj keď kresťania nemôžu a nemusia všetky rady zvlášť nasledovať, predsa ich každý musí všetky milovať, pretože všetky sú veľmi dobré. Božiu radu nemôžeme odmietnuť alebo znevažovať bez toho, že by sme si mysleli, že Boh nám zle poradil. Toto sa môže premeniť na rúhanie. Svoju lásku dostatočne osvedčujeme ku všetkým radám tým, že verne zachovávame tie z nich, ktoré sa hodia pre naše okolnosti pri budovaní našej dokonalosti. To však neznamená aby sme odmietali ostatné Božie rady, pretože tým by sme odmietali samotného Radcu. Ak milujeme niektorú evanjeliovú radu, pretože ju dal Boh, nemôžeme to urobiť ináč, len tak, že dôsledne milujeme aj ostatné evanjeliové rady, pretože ich dal Boh. V jednotlivých radách sú rôzne stupne dokonalosti. Čnosti majú určité pole svojej dokonalosti. Obvykle nie sme povinní ísť až ku krajnej hranici. Stačí, ak dôjdeme v konaní tejto čnosti tak ďaleko, aby sme ju skutočne mali. Pokračovať v čnosti je rada. Skutky hrdinskej čnosti nie sú obvykle prikázaním, ale len radou. V konaní skutkov hrdinskej čnosti spočíva dokonalé nasledovanie Krista.