2. február: Deň zasväteného života

Podrobnosti

Uverejnené: 31. august 2009

Prečítané: 3984x

Svedkovia Krista vo svete

Druhý vatikánsky koncil hovorí, že rehoľný život nepopierateľne patrí k životu a svätosti Cirkvi.

Je prítomný v Cirkvi od samého počiatku a nikdy nezanikne, lebo je jej nevyhnutným a konštitutívnym prvkom, vyjadrujúcim jej povahu. Sám Ježiš dal vznik tejto forme života, keď povolával tých, ktorých si vybral, aby všetko zanechali a išli za ním. Tento jeho čin sa v nasledujúcich storočiach postupne rozvinul do mnohorakých foriem zasväteného života.

Rehoľníci a rehoľníčky, ktorí sa úplne venujú kontemplácii, sú osobitným spôsobom obrazom Krista rozjímajúceho na vrchu. Tí, ktorí žijú činným životom, predstavujú Ježiša ako hlása zástupom Božie kráľovstvo, ako uzdravuje chorých a ranených, ako hriešnikov privádza k čnostnému životu, alebo ako žehná deti a všetkým robí dobre. Osoby v sekulárnych inštitútoch v zvláštnej syntéze spájajú hodnoty zasvätenia a svetského postavenia tým, že prežívajú svoje povolanie vo svete a v spojitosti so svetom, snažiac sa ako kvas všetko preniknúť duchom evanjelia.

Kresťanský Východ považuje mníchov za Božích anjelov na zemi, ktorí ohlasujú obnovu sveta v Kristovi. Na Západe je zasvätený život pamiatkou a očakávaním: pamiatkou veľkých diel, ktoré vykonal Boh, očakávaním konečného naplnenia nádeje. 

Zasvätený život je vzorom svätosti Cirkvi, lebo odzrkadľuje spôsob života samého Krista. Je to tak preto, lebo sa v ňom najhojnejšie prejavujú evanjeliové dobrá a najplnšie sa realizuje cieľ Cirkvi, ktorým je posvätenie ľudstva. Zasvätený život je predzvesťou a istým spôsobom anticipovaním príchodu budúcej epochy, keď príde plnosť nebeského kráľovstva. 

Život rehoľníkov a rehoľníčok  pomáha udržiavať v pokrstených vedomie evanjeliových hodnôt a svedčí o tom, že svet nemožno pretvoriť a obetovať Bohu bez ducha blahoslavenstiev. Slúži zasväteniu života každého veriaceho – laika či kňaza. Na druhej strane netreba zabúdať, že aj samotným zasväteným osobám svedectvo ostatných povolaní pomáha v plnom prežívaní ich účasti na tajomstve Krista a Cirkvi. 

Rehoľníci sú svedkami „nového prikázania“. Tým, že sa navzájom milujú, ako on miloval nás. Niet opravdivej jednoty bez tejto bezvýhradnej vzájomnej lásky, ktorá si vyžaduje ochotu na obetavú službu, schopnosť prijať blížneho takého, aký je, bez posudzovania a odpúšťajúc  aj „sedemdesiatsedem ráz“. Zasvätené osoby sa silou tejto lásky stali „jedným srdcom a jednou dušou“ a preto pociťujú vnútornú potrebu všetko odovzdať spoločenstvu: hmotné dobrá, duchovné skúsenosti, talenty a myšlienky, ako aj apoštolské ideály a služby milosrdenstva. V rehoľnom živote sila Svätého Ducha, ktorú má  jeden, prechádza zároveň na všetkých. Každý využíva nielen svoj dar, ale tým, že sa on delí s inými, rozmnožuje ho a s ovocia darov iných sa teší, ako z vlastných. 

Od zasvätených osôb sa očakáva, aby boli opravdivými učiteľmi jednoty. Cirkev by chcela svetu ukázať príklad spoločenstiev, v ktorých vzájomná starostlivosť pomáha prekonať samotu, bratské puto vo všetkých podnecuje pocit spoluzodpovednosti a odpustenie hojí rany posilňujúc vo všetkých úsilie o jednotu. 

Cirkev očakáva od rehoľníkov, že budú viesť dialóg lásky so svetom, zvlášť tam, kde je plný etnických konfliktov, alebo kde šalie smrtonosné násilie. Vďaka tomu, že v reholiach sa stretávajú ako bratia a sestry ľudia rôzneho veku, jazykov a kultúr, stávajú sa znakom vždy možného dialógu, ako aj jednoty schopnej spájať do harmonického celku všetky odlišnosti. 

Podľa Vita consecrata pripravil P. Lucián