Cyklopúť: Po stopách sv. Maximiliána (4.)

cyklo_miniČas strávený v Gdaňsku uplynul veľmi rýchlo a vo štvrtok (28. júla) večer opäť nastalo balenie. Tento raz sme si ho trochu spestrili. Namiesto batožiny sme sa do auta snažili natlačiť čo najviac bicyklov...

Čas strávený v Gdaňsku uplynul veľmi rýchlo a vo štvrtok (28. júla) večer opäť nastalo balenie. Tento raz sme si ho trochu spestrili. Namiesto batožiny sme sa do auta snažili natlačiť čo najviac bicyklov, aby sme si uľahčili cestu vlakom do Krakova. Ovešaní batožinou sme sa so zvyšnými bicyklami vydali na stanicu. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká.

 

Keď sme uvideli dav ľudí na nástupišti, začali sme tušiť, že cesta nebude taká jednoduchá. Po príchode plného vlaku naše obavy narástli ešte viac. Najviac sme sa báli, či bude dosť miesta na bicykle. Našťastie bolo. Keď sme ich „usadili“ a uistili sa, že im celú cestu nebude nič chýbať, začali sme hľadať miesta pre nás. Miesto sme si našli všetci, ale žiaľ, väčšinou na podlahe v uličke. Na niekoľkých normálnych sedačkách, ktoré sa nám podarilo obsadiť, sme sa postupne striedali, aby sme sa aspoň trochu vyspali. Striedanie tiež nebolo jednoduché. Boli sme roztrúsený v troch vagónoch a tí, čo nevedeli lietať, si museli dávať poriadny pozor, aby počas výmeny nezašliapli žiadneho spáča na podlahe. Na ďalších staniciach ľudia len pristupovali, takže situácia sa stávala kritická. V takýchto podmienkach sme cestovali od desiatej večer asi do ôsmej ráno. Vtedy sa situácia stabilizovala, pretože ľudia začali konečne aj vystupovať. Nakoniec sme si všetci našli miesto na sedenie (spanie) a až do dvanástej nám bolo super.

 

Po tom, ako sme sa spamätali z cesty, sme sa vydali pozrieť si Krakov. Najprv sme zamierili do Lagiewnik do baziliky Božieho milosrdenstva. Tam, v slovenskej kaplnke, sme mali svätú omšu. Potom nasledovala prehliadka, počas ktorej sme si uctili relikvie sestry Faustíny. Nakoniec sme si išli pozrieť centrum Krakova, navečerať sa a poriadne sa vyspať.

 

V sobotu ráno nás už vôbec neprekvapilo, že prší. Vidina vlastnej postele a nekonečného spánku nás hnala ku slovenským hraniciam. Nezastavili nás ani kopce, ktorých bolo na tejto 106 kilometrovej etape neúrekom, ani únava, ani polámané špice, ani „zapečená“ brzda. O pol tretej sme dorazili do Trstenej, kde nám strechu nad hlavou poskytli bratia františkáni. Prezliekli sme sa do suchého, najedli sme sa a vydali sme sa vlakom domov. Milé bolo, že sme prechádzali cez Krivú – rodisko blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, ktorá mala práve v ten deň sviatok (30. júl).

 

Ďakujeme pátrovi Luciánovi za zorganizovanie tejto akcie, tete Renátke za to, že nás neúnavne kŕmila dobrotami, ujovi Vladovi za bezchybné šoférovanie a všetkým vám za vaše modlitby. Budúci rok ideme do Maďarska. Kto sa pridá?

 

text: br. Tomáš; foto: Juraj