V nedeľu 14. augusta 2011 ubehne 70 rokov od mučeníckej smrti sv. Maximiliána Kolbeho. Na mnohých miestach si minoriti slávnostne pripomínajú svojho veľkého spolubrata. Medzinárodný charakter budú mať oslavy prebiehajúce na miestach pôsobenia sv. Maximiliána, v bývalom koncentračnom tábore Auschwitz a v kláštore Nepokalanov.
V nedeľu 14. augusta 2011 ubehne 70 rokov od mučeníckej smrti sv. Maximiliána Kolbeho. Na mnohých miestach si minoriti slávnostne pripomínajú svojho veľkého spolubrata. Medzinárodný charakter budú mať oslavy prebiehajúce na miestach pôsobenia sv. Maximiliána, v bývalom koncentračnom tábore Auschwitz a v kláštore Nepokalanov. Okrem mnohých významných predstaviteľov Cirkvi a štátnikov sa na programe zúčastní aj generálny predstavený rehole minoritov P. Marco Tasca. Za zmienku stojí, že tak vrcholia mnohé podujatia roku sv. Maximiliána, ktorý z príležitosti výročia jeho mučeníckej smrti vyhlásil poľský parlament.
Človek s číslom 16670
Sv. Maximilián zostáva v dejinách Cirkvi ako jeden z najkrajších jej členov. Človek, ktorý dôveroval Nepoškvrnenej a nesklamal sa, lebo sa sklamať ani nemohol. Život sv. Maximiliána vydáva svedectvo pravde, akú ohlasoval v súlade so svojim pravidlom života, ktoré prijal: Musím byť svätý a to čo najväčší.
Rajmud, tak sa krstným menom volal svätec, sa narodil 8. januára 1894 v Zdunskej Voli neďaleko poľského mesta Lodź. Bol v poradí druhým dieťaťom svojich rodičov, ktorí sa živili tkáčskym povolaním a obaja boli členmi tretieho františkánskeho rádu. Jeho otec bol veľký patriota a preto sa aj chlapci, jeho synovia, najradšej hrali na rytierov. Keď mal Rajmund 12 rokov, zjavila sa mu Panna Mária a držala v rukách dve koruny: jednu bielu, ktorá označovala čistotu a červenú znamenajúcu mučeníctvo. Mária sa spýtala chlapca, ktorú by si chcel vybrať. Vybral si obe. Stalo sa tak vo farskom kostole v Pabianiciach.
V roku 1907 minoriti zo Ľvova viedli v Pabianiciach misie. Rajmund a jeho starší brat František sa rozhodli vstúpiť do rádu minoritov. Vo Ľvove vstúpili do malého seminára. O tri roky prišiel za nimi aj ich mladší brat Jozef. Vo ľvovskej katedrále Rajmund zložil sľub Panne Márii, že bude bojovať v jej mene.
Po absolvovaní noviciátu a sľuboch (1910) odišiel do Krakova, kde mal absolvovať kňazské štúdium. Avšak pre jeho neobyčajné nadanie ho predstavení poslali do Ríma, kde študoval v medzinárodnom kolégiu Serapficum. Svoje štúdium ukončil dvoma doktorátmi. Dňa 1. 11. 1914 zložil svoje večné sľuby a prijal meno Mária. V Ríme Maximilián Mária pochopil, že nie iba Poľsko, ale celý svet má patriť Kristovi. V 1917 sa slávili dve výročia, ktoré vplynuli na Maximiliána a to 400 rokov od vystúpenia Martina Lutera a 200 rokov od vzniku slobodomurárstva. Pri tejto príležitosti v Ríme zorganizovali provokáciu proti Vatikánu a pápežovi, čo Maximiliána veľmi trápilo. To ho však ešte viac povzbudilo k tomu, aby vytvoril jednotku bojovníkov odovzdaných Panne Márii, druh bratstva, do ktorého mohli patriť všetci, ktorým nebolo ľahostajné Božie kráľovstvo. So súhlasom predstavených a svojho spovedníka ešte v spomínanom roku 1917 založil Rytierstvo Nepoškvrnenej. V roku 1919 sa vrátil späť do Poľska. Začal verbovať ochotných pre vstup do Rytierstva. V januári 1922 začal v Krakove s vydávaním časopisu Rytier Nepoškvrnenej. Skutočnú expanziu však Rytierstvo zažilo, keď Maximilián preniesol svoje dielo do Terezína neďaleko Varšavy. V roku 1927 tu založil kláštor Niepokalanov. Vo chvíli vypuknutia 2. svetovej vojny to bol najväčší kláštor na svete. V 1930 roku Maximilián aj so svojimi štyrmi bratmi odchádza do Japonska do Nagasaki, kde zakladá druhý Niepokalanov.
Odvážny život mal svätý ukončiť ešte krajšou smrťou. Červená koruna mučeníctva bola blízko. Nacistickí Nemci zlikvidovali kláštor v Niepokalanove a Maximilián aj s bratmi bol zatknutý. Po prvom zatknutí bol so svojimi splubratmi deportovaný do tábora v Amtlitz, odkiaľ bol prepustený 8. decembra 1939 - na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie a vrátil sa do Niepokalanova, ale 17. februára 1941 si poň prišlo gestapo a 25. mája bol prevezený do koncentračného tábora do Osvienčima. Jeho číslo bolo 16670. Koncom júla, po úteku jedného z väzňov bolo za trest desať väzňov osúdených na smrť hladom. Medzi označenými bol aj František Gajovniček. A vtedy sa to stalo. Maximilián vystúpil z radu a prosil, aby namiesto tohto muža popravili jeho. Katov to prekvapilo. Na otázku, kto je, odpovedal: som katolícky kňaz. Po smrť odišiel do bloku č. 13 aj s ostatnými deviatimi odsúdencami. Bunker smrti, Maximilián premenil na príbytok Božej chvály, aj keď dovtedy to bolo miesto rozpakov a preklínania. Bez kúska chleba a vody, prežil v tomto bunkri dva týždne. Nakoniec ho usmrtli injekciou fenolu. Stalo sa to 14. augusta 1941 na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie. O. Kolbe mal vtedy 47 rokov.
Aj keď vietor rozvial prach spáleného v krematóriu tela sv. Maximiliána – jeho oči na nás pozerajú z výsosti nebeskej baziliky a jeho heroická láska je pre nás programom života.
Text: P. Jozef M. Košč, OFMConv.
