Madrid: Spomienky na SDM

Podrobnosti

Uverejnené: 07. október 2011

Prečítané: 3084x

Jeden z účastníkov minoritskej skupiny na tohtoročných SDM v Madride sa s nami podelil o zážitky z dní stretnutia mládeže celého sveta s pápežom Benediktom XVI. Nevšedný cestopis je obohatený pekným fotoalbumom.

Všetci čakali už len na jeden okamih. A tým bol odchod na svetové dni mládeže v Madride. Nikto sa nevedel dočkať, všetci mali plno očakávaní a tešili sa na stretnutie s pápežom. Ja ak mám byť úprimný, som sa snažil prežívať to v pokoji a nemať až tak veľa očakávaní, aby som náhodou neskôr nebol veľmi sklamaný. Vlastne až keď sa pohol autobus, som si uvedomil, že idem do Madridu. Pred touto udalosťou som nemal veľa času duchovne sa pripraviť a tak mi veľmi dobre padlo, že páter Tomáš nám cestou v autobuse robil krátke prednášky, modlitby, počas ktorých som sa mohol vhodne naladiť na stretnutie s pápežom. Tiež nám krásne poukázal na to, že nejdeme na nejakú dovolenku, ale že je to púť, so všetkým čo k nej patrí. A skutočne, v niektorých chvíľach sme museli bojovať s veľkou horúčavou, fyzickým vyčerpaním či chorobami. Ale to nikoho neodradilo od toho, aby zažil množstvo zážitkov a krásne chvíle.

Vzhľadom na to, že autobus musel po každých 20 odjazdených hodinách pauzovať priemerne 10 hodín, tak našou prvou zastávkou bol Marseille. Pre toto mesto je najvýznamnejšia ich riviéra, ktorá je skutočne nádherná a patrične som si ju aj užil, dňom stráveným pri mori. (pozn. cenzora: v Marseille sme okrem riviéry navštívili aj známe pútnické miesto – Notre Dame de la Garde, kde sme dopoludnia spoločne slávili eucharistiu).

Ďalšou zastávkou bol dlho očakávaný Madrid. Po príchode sme sa zložili v škole, kde sme bývali a hneď sme išli do centra. Bol som veľmi vyčerpaný po dlhej a náročnej ceste, ale tá energia a radosť, ktorá išla z milióna ľudí, tá ma úplne prebrala a cítil som aj ja silné emócie a energiu. Ľudia tam spievali, tancovali, usmievali sa na seba. Jednoducho ako jedna veľká  Božia rodina. Bolo nádherné vidieť toľko mladých na jednom mieste zjednotených vo viere. Preto aj posolstvo pápeža Benedikta týchto svetových dní bolo veľmi presné, aby sme my, mladí, keď sa vrátime do svojich domovov, išli evanjelizovať a privádzali mnohých ďalších k viere. Bolo nás tam naozaj veľa a je naozaj na nás, ako sa k tomu postavíme a či budeme šíriť našu vieru aktívne ďalej. S krátkym odstupom času vnímam toto ako najdôležitejšiu myšlienku celých týchto svetových dní mládeže. Ale bolo tam aj mnoho iného.

Tri doobedia sme mali slovenské katechézy v dvoch kostoloch, ktoré boli tiež veľmi obohacujúce a končili sa vždy omšou. To nám zabralo skoro vždy polku dňa, aj viac, lebo potom sme si išli hľadať niečo pod zub, ale rady na jedlo boli dlhé, čiže nám to zabralo vždy veľa času. Cez víkend prišla pre mňa najťažšia časť púte, ktorou síce bolo stretnutie s pápežom a mal by to byť asi najkrajší zážitok, ale vzhľadom na to, že podmienky boli veľmi náročne, ba až neznesiteľné (horúčava, dážď), si myslím, že sa to dalo prežiť jedine obetou. Ale všetci sme mali rovnaké podmienky, dokonca aj pápež J a boli sme tam zjednotení v jednom duchu a to bola naša posila na prežitie a zároveň krásny zážitok, že aj v ťažkých chvíľach držíme ako kresťania pokope.

Potom nasledovala už len cesta späť, kedy už sme boli všetci dosť vyčerpaní a prechladnutí, ale aj tak sme si ešte dokázali užiť mestá Barcelonu a Padovu. Úprimne, do Padovy sa mi už vôbec nechcelo, ale zistil som že je to jedno z najkrajších miest, aké som kedy videl a vôbec neľutujem, že sme sa tam ešte zastavili.

Ak sa ma spýtate, čo najkrajšie som videl, alebo aký najlepší zážitok som zažil, tak vám neviem povedať, respektíve mohol by som vám povedať, že futbalový štadión Santiago Bernabeu v Madride bol veľkolepý, a že to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok byť na štadióne, kde hrávajú najslávnejší futbalisti, ale nebolo to o tom. To bol skôr taký dovolenkový zážitok. Ale čo som si najviac užil a na čo nikdy nezabudnem, je ATMOSFÉRA. Veľké emócie, radosť, úsmevy, tancovanie, spievanie, živá viera. Jednoducho, to čo sa nedá opísať slovami, ale to čo nám ostane v srdiečkach do konca života.

Karol Vlasák

Foto: mima