Nová evanjelizácia: Hnutia vo farnosti

Podrobnosti

Uverejnené: 26. január 2012

Prečítané: 4965x

Rozhovor s pápežským kazateľom, pátrom Ranierom Cantalamessom OFMCap, prináša zaujímavý pohľad na moderné i tradičné spoločenstvá v našich farnostiach a ich úlohu v diele novej evanjelizácie.

V súčasnosti sa aj vďaka vyhlásenej Synode o novej evanjelizácii zameriava pozornosť Cirkvi na potrebu jasnejšieho pochopenia tejto úlohy kresťanov v dnešnom svete. Rozhovor s pápežským kazateľom, pátrom Ranierom Cantalamessom OFMCap, prináša zaujímavý pohľad na moderné i tradičné spoločenstvá v našich farnostiach a ich úlohu v diele novej evanjelizácie.

Otče, vo vašej knihe „Viera, ktorá premáha svet“ rozlišujete dve formy, pomocou ktorých je evanjelium odovzdávané: kerygma a didache. Prvá má slúžiť na vytvorenie osobného vzťahu s Ježišom. Druhá je nasmerovaná na ľudí, ktorí sú už veriaci, aby v zhode s vôľou Pána formovali svoj osobný i spoločenský život. Kde sa v tomto kontexte nachádza pojem novej evanjelizácie?  

Východiskovým bodom novej evanjelizácie nie je didache, ale kerygma. V kerygme totiž nejde o morálne poučovanie ani budovanie cností. Ide v nej o ohlasovanie ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Najprv treba človeka priviesť do osobného vzťahu s Kristom. Až potom možno na jeho plecia naložiť povinnosti vyplývajúce z viery. Ak začíname ohlasovanie morálnym poučovaním, dnešní ľudia ho neprimajú. To samozrejme neznačí, že máme zavrhnúť katechézu, výklad etiky, vyučovanie doktríny či formáciu... Treba však začať od toho, že Kristovi v tom všetkom vrátime miesto, ktoré mu patrí.

Dnes je veľkým pokušením utiekať sa iba k didache, čiže k moralizovaniu. Aj ja som sa odvolával iba na takéto hlásanie a výklad doktríny v čase, keď som bol ešte profesorom. Existuje ešte aj iné nebezpečenstvo – pretože morálne problémy sú dnes tak veľmi závažné, začíname sa v nich angažovať a pri tom aj končíme. Na etiku príde čas, ale to až neskôr. Ak prijmeme Krista, budeme vedieť aj uplatniť morálne zásady. Ale ak ho neprijmeme, nedá sa o etike bez neho ani hovoriť.

Takýto poriadok nebol v minulosti podstatný, zvlášť v stredoveku, pretože celý spoločenský život, rodinné i kultúrne prostredie bolo presýtené vierou. Dnes to tak nie je. Viera sa už nerodí v rodine či spoločnosti. V našom ohlasovaní dobrej noviny musí byť teda najprv položený mocný akcent v nasmerovaní na vovedenie poslucháča do osobného vzťahu s Kristom. To je vlastne počiatok novej evanjelizácie. Veľké zásluhy v takomto ohlasovaní evanjelia majú dnes súčasné hnutia v Cirkvi, ktoré vytvárajú dospelému človeku príležitosť k vykonaniu osobného aktu viery. Nejde predsa o to, aby sme boli kresťanmi iba názvom, máme autenticky patriť Kristovi.

Nová evanjelizácia je teda posunutím v smere ku kerygme... Je to aj odpoveď Cirkvi na

súčasný jav sekularizácie?

Áno. Sekularizácia znamená predovšetkým odstránenie Boha z osobného života človeka i z verejného života. Prejavuje sa rozličnými spôsobmi, taktiež na úrovni morálky. Preto v dialógu so svetom, ktorý neverí v Boha, sa treba dotýkať aj etických otázok. Nadovšetko je dôležité, aby Cirkev tvorila spoločenstvá veriacich ľudí, ktorí budú niesť jej posolstvo. Myslím, že dnes práve toto činí mnoho laikov: tvoria veľmi zaangažované skupiny ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodujú pre Ježiša a snažia sa ho ohlasovať.

Odpoveďou na sekularizáciu sú aj Svetové dni mládeže. Títo mladí ľudia vydávajú jednoducho bezprostredným spôsobom svedectvo o tom, že Ježiš vstúpil do ich života.

Znamená to teda, že nová evanjelizácia nie je možná bez spoločenstva?

Potrebuje spoločenstvo svedkov?

Na Turíce, po prvom Petrovom vystúpení, sa zrodilo kresťanské spoločenstvo. To ono pritiahlo k viere iných. Nestačia jednotliví potulní kazatelia, ktorí konajú prvé ohlasovanie evanjelia. Treba, aby tí, ktorí hľadajú svetlo, našli kresťanské spoločenstvo, v ktorom sa žije zhodne s kresťanským étosom.

Často to nie je možné na úrovni zvyčajného fungovania tradičnej farnosti, pretože tamojšie aktivity sa konajú na veľkom množstve rôznych polí. Preto Ján Pavol II. hovorí, že v tradičných farnostiach treba vytvoriť miesto pre nové spoločenstvá.  Samozrejme, že fungujú vzorné farnosti, v ktorých sa evanjelizácia skutočne uskutočňuje, ale sú zriedkavé. Je to tak aj preto, že v tradičných farnostiach je prevažne jediným animátorom farár, ktorý jednoducho nevládze robiť všetko. Ale v nových hnutiach, nových spoločenstvách sa prejavujú rôzne charizmy.

V čase konzumizmu sa súčasné farnosti niekedy v istom zmysle premieňajú na inštitúcie poskytujúce náboženské služby a distribúciu sviatostí. Majú sa teda stať spoločenstvami spoločenstiev?

Hovoril som o tom počas duchovných cvičení pre Pápežskú kúriu, že my, kňazi, sme pripravovaní viac na úlohu pastierov, než na úlohu rybárov ľudí. Vysluhujeme sviatosti, ohlasujeme Božie slovo, ale len tým, ktorí prichádzajú do kostola.

Slabšie si už vieme poradiť s tým, že treba vyjsť z kostola von a tam ohlasovať evanjelium. Avšak nové hnutia a spoločenstva sú lepšie pripravené hlásať dobrú novinu tým, ktorí žijú ďalej od Cirkvi.  

Ako sa do diela novej evanjelizácie môžu začleniť Modlitebné skupiny sv. pátra Pia?

Modlitba je vždy podstatným elementom evanjelizácie. Ježiš povedal: „Proste Pána, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“. Treba však dávať pozor na jedno nebezpečenstvo: modlitebné skupiny sú prevažne koncentrované na tradičnej nábožnosti, ktorá nie je príťažlivá pre tých, ktorí sú ďaleko od Cirkvi.

Ich členovia by preto mali robiť toto: čerpať silu zo spoločenstiev, ktoré tvoria, aby potom evanjelizovali vo svojich domácnostiach, v práci... Dokonca ak aj nie sú typickým hnutím evanjelizačného spoločenstva, môžu dávať iným ľuďom impulz a silu k tomu, aby vo svojom prostredí svedčili o Kristovi, a tým spôsobom sa včlenili do novej evanjelizácie.

                                                                             Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor bol uverejnený pod názvom „Pastieri alebo rybári ľudí?“ v poľskom časopise „Głos Ojca Pio“ č. 72/2011.

Preklad: br. Jozef Sukeník OFMConv.

Foto: br. Jozef Sukeník OFMConv.; internet.

Raniero Cantalamessa

Páter Raniero Cantalamessa je františkán - kapucín, doktor teológie a klasickej literatúry. Ako rehoľník pracoval na univerzite. Zanechal však akademický život a zasvätil sa ohlasovaniu evanjelia ako potulný kazateľ. V roku 1980 bol vymenovaný za kazateľa Pápežskej kúrie a túto funkciu plní dodnes. Mnoho rokov viedol v televízii RAI vlastný evanjelizačný program. Viaceré jeho knihy sú dostupné čitateľom aj v slovenskom jazyku.