Veľká noc 2009

Podrobnosti

Uverejnené: 31. august 2009

Prečítané: 2960x

„Čím sa táto noc líši od všetkých ostatných?“, pýta sa pri večeri na sviatok Veľkej Noci najmladší člen židovskej rodiny.

„Čím sa táto noc líši od všetkých ostatných?“, pýta sa pri večeri na sviatok Veľkej Noci najmladší člen židovskej rodiny. Otec tak dostáva možnosť predniesť vysvetľujúci výklad o význame všetkých tých giest, ktorými sa nanovo snažili prežiť všetko to, čo predchádzalo vyslobodeniu vyvoleného národa z otrockého života v Egypte. V tomto momente, bratia a sestry, stojíme na vrchole Veľkonočného trojdnia. Aj my sme spoločne v týchto dňoch prežívali všetko to, čo predchádzalo nášmu vyslobodeniu zo života v otroctve...

Spoločne sme najskôr, tak ako nám to umožňuje liturgia, vstúpili do večeradla, kde Ježiš slávil svoju poslednú večeru s tými, ktorých „miloval do krajnosti“. Pri nej nám dal príklad, umývaním nôh učeníkom, k nasledovaniu a zjavil nám význam svojej blízkej smrti – drámu svojho umierania, neúspech premenil na dar seba samého. A potom sme ho videli ako s tou istou láskou „vzal na seba naše neduhy“, „naše bolesti a tresty“, nechal sa „prebodnúť pre naše neprávosti, trýzniť pre naše zločiny“ a išiel ďalej, až na stretnutie so smrťou. Jeho agónia bola jedným aktom lásky. A tak v nádobe lásky preniesol až za smrť život, pretože láska vždy rodí život...

To sú posolstvá, odkazy Veľkého Štvrtku a Veľkého Piatku. Dnes Cirkev vyznáva, že Ježiš pre nás vykonal cestu úrovňami vesmíru. V liste Efezanom čítame o tom, že „zostúpil do nižších častí zeme a potom vystúpil nad všetky nebesia, aby naplnil všetko“. Všade tam, aj do tých najväčších temnôt, priniesol svetlo svojej nezištnej lásky. A tak aj tie najstrašnejšie miesta sveta a ľudskej duše – prežiarené, stali sa miestami, kde nás zachytí Božia ruka, tá istá ruka, ktorá tam sprevádzala Ježiša.

Čo sa teda stalo tejto noci? Čím sa líši od všetkých ostatných? Ježiš nám získal kľúče smrti. Jeho kríž, jeho radikálna láska sú kľúčom, ktorý otvára túto bránu. V ňom sa Boh stal človekom, aby za nás, v našom tele prešiel temnom neživota, aby sme už nežili v strachu. To však znamená, že nie sme vôbec na konci cesty, ale na jej samotnom začiatku. Ježiš nás vyslobodil z väzenia nášho Ja, z izolácie, do ktorej nás zahnal strach zo smrti, z otroctva sebalásky, ale toto oslobodenie je len vstúpením do novej dimenzie, začiatkom podmaňovania si zasľúbenej zeme.

Je jasné, že tu nejde len o nejakú udalosť minulosti, ktorá je nám v podstate ľahostajná. Zmŕtvychvstanie je tu ako fakt, ktorý premenil celú históriu ľudstva, keďže pred človekom otvoril nový svet, ktorého existencia vplýva na ten náš a priťahuje ho k sebe. Ako sa to deje? Niekto sa spýta: čo má toto všetko spoločné so mnou? Odpoveď sa bude zdať až príliš samozrejmá, aby sme ju vedeli prijať v plnom význame – zmŕtvychvstanie sa stáva mojim údelom skrze vieru a krst. Dnešná liturgia, pri ktorej o chvíľu požehnáme krstnú vodu a obnovíme si svoje krstné sľuby, nám jasne ukazuje, že krst nie je len obradom zapísania sa do Cirkvi, očistením od hriechov, či nejakým skrášlením našej duše. Je reálnou účasťou na smrti, zmŕtvychvstaní, znovuzrodení, na premene a je vstúpením do nového života. Nie je udalosťou z minulosti, ale kvalitatívny skok, ktorý nás má pritiahnuť a premeniť.

V čítaní z Listu Rimanom sme počuli o tom, že kresťania sú „pokrstení v Ježišovi Kristovi“, sú akoby vložení v jeho smrť. Prečo? Aby sme, hovorí ďalej sv. Pavol, „ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“. Tohoto sa stávame účastnými pri našom krste! Byť kresťanom znamená žiť týmto novým životom. Aký je to ten nový život? Je to život „v Kristovi“, v tom, ktorý žil „pre iných“, ktorý „nám zanechal príklad, aby sme sa navzájom milovali“. Je to život slobodný od nás samých, žitý už nie pre nás samých, ale pre neho a pre iných.

br. Tomáš OFMConv.