Cyklopúť 2015: Kronika

Morava mini

Tých, ktorí majú čas a zaujímajú sa o zážitky z tohtoročnej cyklopúte, pozývame nahliadnuť do jej kroniky.

Tohtoročná (už deviata) minoritská cyklopúť  sa uskutočnila od 8. do 16. augusta a viedla napriek Moravou.

 

 

1. deň (Bratisava - Šaštín)

Tradične už po deviaty raz sa sme sa vybrali na cyklopúť. Spolu 17 (zatiaľ) cyklopútnikov - starší i mladší, nováčikovia aj vytrvalci spolu poputujeme na Moravu a miernymi obkľukami prídeme do Olomouca (snáď), kde si oddýchneme. Máme super vekový rozptyl, keďže medzi najmladším (14) a najstarším (skoro 74) členom je skoro 60 rokov - aspoň vidíte, ako dlho sa dá byť "v najlepšej forme".


A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. Tradičnou rannou svätou omšou v Karlovke sme začali aj tohtoročnú cyklopúť. Ako sme dolaďovali vaky na bicykle, vyhadzovali nadbytočné náklady, obíjmali svojich blízkych, ozvalo sa tradičné pátroluciánovské "Idemee". Za hľaholu trúb a poľníc a pod spŕškou svätenej vody od pátra Martina sme urobili symbolické kolečko okolo fontány, užívali si chvíľkovú slávu a vybrali sa na cestu.


Púť začala celkom lightovo, tempom sťa korytnačím sa presúvame smer Stupava, kde nás už čaká psychická posila v podaní Mariannky a fyzická v podaní vínka a koláčikov (Namiesto tradičnej kvapky vody do vína sme si dali kvapku vína do vody a hneď mala inú chuť :))
Ako si tak putujeme ďalej, pekne pomaličky s vedomím dostatku času, zastavujeme sa v Plaveckom Štvrtku, aby sme aj nášmu telu v týchto horúčavách čosi dopriali. Vykúpali sme sa v jazierku, niektorí v bahnovom kúpeli a iní len tak oddychovali na súši. Skrátka - bolo nám hej :) Tu sme mali aj náš prvý defekt v podaní násho najmladšieho člena Timka.


S vedomím a výčitkami, že máme za sebou len 30km a my takto lebedíme, sme sa vybrali ďalej. Dlho to ale netrvalo a my opäť stojíme. Druhý defekt, tento raz sa oň postaral už skúsenejší Dávid. Takýmito pomalými "krôčikmi" s prestávkami na kofolu, na desiatky ruženca, opravy defektov, nákupy a na iné potrebné veci pre telo i pre dušu, sa dostávame k nášmu cieľu, ktorým je Šaštín. Tachometer nám ukazuje 70,5km a my, nezvyknutí na také vzdialenosti, máme pocit, že sme práve začali šlapať.   


Mierne stresy pátra Luciána zo zabudnutých dôležitých papierov pominuli, keď sa brány kláštora začali otvárať a my sme naše bicykle mohli uložiť na nočný spánok do garáže.  Tu sme sa navečerali, pospoznávali, povtipkovali a zaľahli spať. Aby nám nechýbalo dobrodružstvo, máme WC nočnú hru, keďže v celých priestoroch WC a spŕch na povel Veroniky nefunguje svetlo. (Či sa Veronika zľakla svetla alebo svetlo jej, zostáva doteraz záhadou.) Páter, ako náš duchovný vodca nám ale aj túto situáci pomohol zvládnuť a tak, ako sa snaží byť nám svetlom na ceste životom, poskytol nám svoju žiaru z čelovky aj na týchto potrebných miestach. Veď nie nadarmo sa volá Lucián :)

2. deň (Šaštín - Velehrad)

A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Po nie veľmi dlhej noci sme sa zobudili do krásneho nedeľného rána, zamaskovali sme imidž cyklopútnikov a vo sviatočnom nedeľnom oblečení sme sa vybrali na omšu do baziliky v Šaštíne, ktorú odslúžil páter Lucián pre všetok boží ľud. Úmsly, na tomto pre Slovensko veľmi významnom mieste, sme obetovali zväčša za našu milú malú vlasť, čiže aj za vás :).  Tu sa k nám pridali aj dvaja oneskorenci - Janka a Pali, čiže sa náš počet zvýšil na 19. Po omši sme sa poďakovali za internátske ubytovanie pre saleziánskych chlapcov, odfotili sa pred bazilikov zo všetkých svetových strán a vyrazili do ulíc smer Kúty. Cestou sme pospomínali na naše pešie púte do Šaštína práve týmito cestami, no s našimi tátošmi je to úplne o inom. Tentokrát sme sa až tak neflákali ako v deň včerajší a pauzy sme robili zriedkavejšie. Po prekročení českých hraníc sme pozreli prvý český kostol v Lanžhote (v niektorých ten názov vyvolal zvýšenú saliváciu - lunch=obed, hot=horúci), kde sme sa príjemne občerstvili a dali si radovú masáž.


Naša pohodová jazda však netrvala dlho, lebo došlo k prvému, dúfajme že aj poslednému, pádu na tejto púti. Po strate rovnováhy pod ťarchou batohov nepríjemne padla Paliho Janka. Zachovali sme chladnú hlavu a poskytli sme jej najlepšiu prvú pomoc, akú sme vedeli, no z dôvodu veľkých odrenín a pádu na hlavu sa Janka musela previesť do nemocnice na pozorovanie a tým sa s nami Janka a Pali rozlúčili po cca 30km a tak nás bolo opäť 17. My ostatní sme putovali ďalej s víziou dobrého nedeľného obeda, ktorá sa stala skutočnou na jednej luxusnej klimatizovanej (len 25°C vo vnútri - o 15°C menej ako vonku :P) pumpe.
Po sýtom obede sme zistili, že máme časový sklz a tak sme osedlali tátošov, nadopovali sa sladkosťami a uháňali sme kopec nekopec vpred. Keďže by sa z vody v našich flašiach dala robiť kávička bez použitia kanvice, boli sme vďační za každú studenú vodu a preto sme mali minipauzy na načerpanie schválené.


Na jednej pumpe sme stretli aj veľmi milých policajtov, ktorí k nám prechovávali sympatie (aj my k nim, keďže nám nedali pokutu za jazdu v protismere :P). Dali nám tipy a triky ako sa dostať čo najrýchlejšie na Velehrad a tiež to neváhali skontrolovať, keďže sme ich stretli ďalej  vystúpených z auta ako nám ukazujú cyklotrasu. Nakoniec sme to teda po skoro 90km dobojovali, vypedálovali posledný kopec a posedeli v cukrárničke. Ubytovali sme sa vo veži ako pre spiacu krásavicu a urobili klasický večerný rituál - sprchy a vešpery. Potom sme sa vybrali na prechádzku domodliť sa ruženec, trocha utužiť spoločenstvo večerným pokecom a spríjemniť (zo začiatku sa to ale dalo ľahko zmýliť so "znepríjemniť") si život viachlasným Taizé spevom. Kým sme sa my nechávali unášať spevom, iní chceli objaviť svoj spevácky talent v miestnej krčme. Ani sme sa nenazdali a z hudobnej "chvíľky" sa stala hodina a pol a aj našej pivom sa oblažujúcej polovičke už nebolo do spevu, tak sme sa vybrali do spacákov vyspať sa do ružova na náš zajtrajší výkon. Takto sa končí náš tragicko horúco spevavý deň. Budeme aj tu vyprosovať veľa milostí pre nás a našich blízkych či už rodinu, priateľov alebo verných čitateľov. PS: pre prípad zlého pochopenia textu - každá osoba požívajúca alkohol mala viac ako 18 rokov a nik nebol spoločensky unavený z nadmernej konzumácie tohto vzťahyupevňujúceho nápoja.

3. deň (Velehrad - Hostýn)

A nastal večer a nastalo ráno, deň tretí. Začali sme ho veľmi akčne omšou v bazilike už o 6:30. Potom o 9:00 sme mali mať prehladku baziliky aj so sprievodkyňou a my v domnení, že máme času jak hus klasu, sme boli na nákupe, raňajkovali sme, balili sa atď. Stala sa nám ale jedna nemilá príhoda. Dva rodinné bicykle Peťa a Janky sa mali natoľko radi, že zámok, ktorý ich mal dočasne spájať akosi vypovedal a chcel ich spájať večne. Nebyť našich zlodejských píliacich zručností by sme museli ostať aj s bicyklami tam. Ako tak narastali komplikácie a naša šuchtavosť, čas sa naplnil a my, stále nepripravení, neodvažujúc sa predstúpiť pred oči pátrovi, sme sa tvárili, že robíme, čo sa dá, aby sme mohli vyraziť.


Onedlho sme začali s prehliadkou baziliky, ktorá sa akurát reštaurovala a preto z bočných kaplniek sme veľa nevideli. Nič to ale neubralo na jej kráse. Hudobný kútik celkom vzadu nám viacerým pripomínal nebo. Krásny zdobený orgán s veľkým počtom anjelov hudobníkov je naozaj monumenta tohto chrámu. Tiež nás zaujiali obrazy svätých súrodencov. (Asi na tej rodičovskej výchove predsalen niečo bude :))


Teploty sa šplhali do výšin a my - ešte stále na Velehrade. Niektorí popíjali ľadovú kávičku, iní sa zúfalo snažili zahnať smäd vodou a na niekoho, konkrétne Tomáša, prišiel vážnejší problém a to defekt. Páter nám jednoznačne zakázal dostávať defekty, ale zjavne ani jeho autoritatívny prístup k veci nepomohol. A tak sa náš štart opäť o čosi posunul.


Keď sme konečne vyrazili, išlo sa nám fajn v tieni v lesíku na kopec Bunč a potom krásny zjazd dole do Kostelian. Čo sa ale nestane? Ďalší defekt v podaní Janky Balky. A tak opäť zdržanie využité na modlitbu ranných chvál. Po opätovnom osedlaní tátošov sme sa dostali až do Kroměříža, kde sme si urobili obedpauzu, popozerali záhrady, odfotili sa a šup ho na bicykel. Tentokrát sme si boli vedomí jedného. Čím bližšie sme k Hostýnu, tým viac sa nám bude zvažovať terén. A tak sa aj stalo. Pred najväčším siahlym kopcom sme si dali symbolickú pauzu na doplnenie fyzických a psychických síl a potom už len zaťať zuby a ísť. Každý svojim tempom. Pre niekoho super rozcvička, pre niekoho zabijak, no zvládli to všetci pekne so zadkom na sedadle. Žiadny pešibus. Radosť z dosiahnutého vrcholu a zároveň z cieľa bola neopísateľná. Niektorí si na kopci robili drepy, iní (prípadne tí istí) sa rozhodli bežať pol kopca dole a povzbudzovať tých, ktorí ešte šlapú a bežať s nimi hore a niektorí (váčšina) bola tak mŕtva, že každý pohyb navyše by bola obeta jak svet. Možno to vystihnú nejaké fotky opať z každej strany. Tu na Hostýne sme pozdravili Panenku Máriu, ubytovali sa, najedli sa Zuzkinej tuniakovej špeciality, osprchovali a domodlili sa ruženec. A potom sme si konečne všetci pekne po poriadku šli ľahnúť do postele alebo na karimatku.

4. deň (Hostýn - Krnov)

A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý. Ako každý deň sme začali opäť rannou sv. omšou. Tentokrát na Svatom Hostýne, kde je zobrazená Panna Mária s Ježiškom, z ktorého rúk šľahajú blesky ako symbol vyslobodenia pred Turkami. Po omši sme si urobili tradičnú fotečku s Pannou Máriou a bez raňajok sme sa vybrali putovať ďalej.

Cesta bola neľahká. Moravská pahorkatina má aj svoje úskalia a išli sme štýlom "raz si hore a raz dole" až na pár dlhých stúpaní alebo dole kopcov, to bolo naozaj vlnité. Zvládli by sme to ale s prehľadom, keby bol býval páter nezakázal len defekty, ale KAŽDÚ bicyklovú poruchu. Páter totiž nemyslel na to, že aj reťaze sa môžu trhať. To hneď využil náš najmladší pútnik a roztrhol ju rovno dvakrát. A tak sa z nášho putovania postupne stávalo čoraz dlhšie státie, oddychovanie pri kofolkách, zatiaľ čo si naši šikovní technici lámali hlavy nad Timovou reťazou. Prvý pokus opravy vydržal len na pár metrov, no druhý, kvalitnejší drží až doteraz a dúfame, že až do BA ešte bude. Po týchto neplánovaných pauzách sa nám stalo, že o 18:00 sme mali za sebou len niečo vyše polovice cesty. Pán Božko nás ale nenechal v štichu, lebo ďalších cca 20 km nám poslal dole kopec, čo teda veľkú námahu nevyžadovalo. A tak sme úspešne dorazili do Opavy. Narýchlo sme sa zastavili v minoritskom kostole a ešte u sestričiek františkánok, ktoré pre nás mali pripravený čaj a malé dobroty. Bolo nám tam fajn, ale z 30km pred nami státím neubudne a tak sme sa už za šera vybrali na Krnov. Buď sme mierne zablúdili alebo to bol pátrov úmysel, no po pár km sme zazreli tabuľu "Vítejte v Poľsku". Bolo nám jasné, že sme zle, ale nedalo nám, aby sme tam aspon na chvíľku nevbehli, čiže môžeme povedať, že sme putovali aj Poľskom.


Ďalej pokračovala dobrodružná cesta v lese s viditeľnosťou kam nám baterky dosvietili, inak povedané - bicyklová nočná hra. Museli sme sa aj ponáhľať, lebo sme si chceli ešte nakúpiť v Kauflande, ktorý bol otvorený "len" do 22:00. Stihli sme to ale s prehľadom. Na nákup sme mali 10 minút. Nakúpili sme si posily na cestu na Cvilín v Krnove, ktorý bol ako inak - na kopci. Keďže sme videli len na meter pred seba, nevedeli sme presne, čo nás čaká a tak sme šľapali a šľapali. Hore nás už čakal trpezlivý páter Šebastián s bratom Patrikom a luxusne nás pohostili (domáce moravské koláčiky so 4 druhmi zmrzliny sa nevidia každý deň - resp. noc ). Všetko to ale malo svoj dôvod, lebo sme mali medzi sebou oslávenkyňu Zuzku, ktorá mala meniny. Zložili sme jej básničku, podávali darčeky a potom nás už čakal zaslúžený odpočinok v posteliach a keďže páter spolucítil, omšu na druhý deň dal až o ôsmej.

5. deň (Krnov - Svatý Kopeček)

A nastal večer a nastalo ráno, deň piaty. Aj napriek výdatnejšiemu spánku sa nám vstávalo ťažko. Na Cvilíne sme mali omšu s pátrom Luciánom po česky a po omši sme ešte dostali krátky výklad o bazilike. Významný tam bol obraz Panny Márie. Vlastne dva obrazy. Jeden prosiaci so zopätými rukami a druhý s rukami o niečo opretými ako symbol odovzdania sa Božej vôli.


Kostol to bol naozaj pekný, aj do kroniky sme sa im tam zapísali a šup ho na cestu. Cesta sa opäť tiahla hore a dole a aj slnko sa nám schovalo pod mraky. Najdôležitejší bod tohto dňa ale bol, keď sa páter rozhodol odísť do Poľska za svojou ťažko chorou mamou. Prežívali sme s ním priebeh jej operácie a podporovali modlitbou. Toto je teda prvá cyklopúť, kde budeme putovať bez pátra. To všetko, čo sa dialo a s čím sme sa museli vysporadúvať z nás ale urobilo skvelý tím. Každý sa snažil byť čo najviac nápomocný a pomáhal, kde sa dalo. Janka dokonca prekonala svoj strach dole kopcom a spustila sa na šupu dole 51km/h. Ponáhľali sme sa totiž s pátrom na vlak zo Šternberku. Cestou sa jedna skupinka stihla aj stratiť, ale našťastie sme mali jednotný smer - vlakovú stanicu. Tam sme pátrovi pomáhali s bicyklom, s batožinou, s lístkami a keď sme sa lúčili, cítili sme sa ako apoštoli, keď im odchádzal Ježiš.

Ako páter odišiel, bolo to zvláštne. Nikto nevedel dôveryhodne napodobniť "Ideeme". Nového vedenia sa ujal Gregor pre ktorého sme sa stali kuratenkami. Smer aj rýchlosť sme mali dobrú, počasíčko nás trochu strašilo svetelnou šou na oblohe a studenou sprchou, no našli sa dobrodinci, ktorí nás počas hroziaceho nečasu uchýlili. O chvíľku sme pokračovali ďalej, ale cesta na Svatý Kopeček bola pre niektorých hardcore. Bola to totiž kachličková cesta fakt strmo hore. Väčšina si to dala piešky, ale našli sa aj odvážlivci, ktorí to celé vyšľapali.


Na kopečku sme sa potom ubytovali, vyšli von na schody s nočným výhľadom na Olomouc a pomodlili sa ruženec za pátra a jeho maminu. Po tomto vyčerpávajúcom dni sme sa pobrali do ríše snov. Museli sme si predsa oddýchnuť pred zajtrajším voľným dňom.

6. deň (Olomouc)

A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty. Vtedy, keď Boh tvoril to najväčšie zo stvorenstiev, my sme odpočívali. Urobili sme si pohodičku a omšu sme mali až o deviatej. Miestny pán farár mal veľmi výstižnú kázeň o tom, ako nemáme smútiť, keď niekto veľký odíde a ako Boh vždy dá náhradu a všetko funguje ďalej. Ako Mojžiš so svojimi výnimočnými vlastnosťami nedoviedol ľud do zasľúbenej zeme, prišiel Jozue, ktorý v jeho diele pokračoval. Odvtedy sme nazvali nášho Gregora Jozue.


Do Olomouca sme sa odviezli pekne po pansky autobusom. V meste sme trošku poobdivovali pamiatky typu jediný morový stĺp v Európe (alebo v strednej Európe? Teraz som v pomykove) do ktorého sa dá vojsť, komunistický orloj, veľa rôznych kostolov, univerzity atď. Našu dejepisnú prehliadku nám však prerušil hlad, kedy nás zaujímalo jedine to, čím zaplníme žalúdky. Do reštaurácie sme sa posadili veľmi tematicky a dokonca aj jedlá sme si vybrali veľmi trefne. Za jedným stolom sedel tzv. Starý Zákon, čo predstavovali naši starejší -luxusné mäsové obedy. Vedľajší stôl obsadil tzv. Nový zákon - to sme my mladší...my sme jedli pekne šalátiky a ešte sme tu mali Apokalypsu na čele s Timom hudba budúcnosti -hamburgery a hranolky. Po výdatnom obede nám bolo do spevu a skoro v každom kostole sme spustili Taizé pesničky...ach tá akustika ach a Apokalypsa obsadila ďaľši mekáč s túžbou dotlačiť si brušné zásoby, kým my sme pokračovali v tour de kostoly.


Všetko sa tvárilo nenápadne žeby oslávenec nič nespozoroval...no v pozadí sa chystala stopovačka - ako narodeninový darček pre Alžbet. Musela sa touto tzv Zoo prelúskať (pozn. Alžbet -celý čas mi tvrdili, že pôjdeme do ZOO a ja som to zobrala fakt vážne). Bola  to pre ňu malina:  zložiť hymnu cyklopúte, vyluštiť indíciu mačky- zakódoval ju Miško do notovej šifry vo francúzskom kľúči. Mačka bola kriedou nakreslená na chodníku a  priviedla ju k stanovišťu kde nám mohla zodpovedať Milionára. Nakreslila nám aj pôdorys kostola opaľovacím krémom na zem a poriadne sme ju zatočili so zaviazanými očami a vtedy, keď to dobojovala, sa pred ňou objavil malý darček. Pri tejto priležitosti sme si objednali pizzu. Vyviezli nám ju až na Svätý Kopeček a my šťastní že sme celý deň nevideli bicykle, s preplnenými žalúdkami a pomodlenou dušou sa vybrali spať.

7. deň (Svatý Kopeček - Brno)

Keďže už nemáme pátra Luciána, čo veľmi cítiť v rôznych oblastiach, omšu sme mali so sestričkami ráno o 6:45. Po voľnom dni sa človek cíti ešte viac unavený a keď sa do toho pridá skoré vstávanie, na bicykle sa nám zase raz nechcelo. Keďže je ale púť púťou, nasadli sme a vyrazili aj napriek únave.

Gregor svoj vedúci post zobral celkom vážne a hneď nás dal do laty, čo sa disciplíny týka. Kilometre na tachometri len nabiehali a pauzy sa krátili. Rýchlo nabrať vodu, WC, desiatok a...ideme kuratenkaa šup šup...A tak sme šľapali a šľapali. Terén zo Svatého Kopečka do Brna ale vôbec nebol atraktívny. Kopce hore a dole sme poznali, ale aby sa tiahli celú cestu a stále vyššie hore a dole, to už nás veru nebavilo. Celí šťastní, že sme na kopci, sme v diaľke videli ďalší a väčší kopec. A tak to šlo až do Brna. Cestou sme sa ešte náhodne zastavili pri jednom kostolíku na desiatok a s malou dušičkou sme zaklopali na faru, či nás pustia na WC a nabrať vodu. Otvoril nám milý pán farár a okrem vody nám dal moravskú bonbonieru a kúpeľné oblátky zo Svatého Kopečka. Milí to ľudia tu na Morave. Posilnení sme sa teda vybrali ďalej až sme dorazili ku kláštoru minoritov v Brne.

S veľkou náručou nás privítal páter Adam minorita a ukázal nám potrebné miesta na našu večernú hygienu a spánok. Tu sa s nami rozlúčil ďalší člen Mišo, ktorý musel ísť spievať na svadbu. Študuje operný spev, čiže je celkom žiadaný a tiež prisľúbil, že nám zaspieva v Karlovke, tak uvidíme. A tak nás bol rekordne nízky počet 14 (Veronika si tiež včera z Olomouca ufrngla domov a plánovala prísť opäť zajtra). Časť Starého Zákona sa večer vybrala obzerať mesto, dať si pivko a pokochať sa katedrálou. Nový zákon však bol unesený klavírom, krídlom a gitarou, čo tam boli. Asi 3 hodiny sme len spievali a tak rušili nočný kľud, no pri toľkých nástrojoch sme sa cítili ako v raji a tak sme to nemohli nechať len tak opustené.


Tiež sme využili lákavú ponuku spať v kláštornom nádvorí s výhľadom na hviezdy. Dlho sme ich však nepozorovali, lebo sme boli tak unavení, že už len ľahnúť a spať.

8. deň (Brno - Břeclav)

Nastal predposledný deň púte, deň ôsmy. Začal krásnou mariánskou omšou v Loretánskej Kaplnke minoritov, keďže bol sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Dovnútra sme sa nezmestili, lebo sme sa príliš šuchtali. Po omši kuratenká šťastne vyštartovali na cestu (s malým hodinovým meškaním).

Tešili sme sa ako deti, keď nás už nemali čakať kopce, no radosť nám sem-tam nejaký ten kopec (podľa Igora bublinka) prekazil. V každom prípade to nebolo ako včera . Janka Balka povedala, že to bola priam rekreácia. Preto sme ani nepotrebovali zastavovať ( stačí každych 30 km) ani sme nezbadali a po dvoch pauzách (z toho jedna opäť na kúpanie) sme boli v cieli vo Valticiach pri Břeclave.

Čakalo nás naozaj veľmi milé prekvapenie. Navarený guláš, domáce moravské koláčiky k tomu a super milí ľudia. Privítala nás jedna Slovenka z Levoče (s bratrancom  a s manželových bratom), ktorá sa pred 3 mesiacmi vydala za Čecha. To, že mala rada pátra Luciána hneď bolo cítiť, lebo sa o nás starali  ako o  VIP hostí a dokonca nám ďakovali, že sme prišli. (To sa často nestáva :)) Ešte sme ani nestihli ochutnať z jedál, z ničoho nič bolo počuť policajné sirény, vystúpili kukláči a zatkli Tima. Prišiel totiž Marikin manžel, - člen URNy (útvar rychlého nasazení). Naštastie to boli milí ľudia, žiadni "kruťasi" a umožnili nám vyskúšať si aj policajnú výzbroj vrátane nepriestrelnej vesty, prilby, samopalu...atď...a všetko fakt že reálne. Bol to náš rýchlokurz kukláčstva. Nielen chlapci mali radosť..aj my dievčatá sme sa cítili nebezpečne ako Angelina Jolie vo filme. Janka, vedomá si svojej nezraniteľnosti v nepriestrelnej veste, sa dokoncala nebála dať na sesternico-bratranecký súboj s Tomášom so samopalom v ruke.


Po krátkej prehliadke auta, robení foto na facebook z každej strany a milióóón otázkach sme sa konečne dostali k jedlu. Guláš bol ako inak výborný a moravské koláčiky detto. O túto našu poživeň sa postarali Marikini svokrovci (asi sa podľa príkladu Gregora často modlila za svoju budúcu svokru).


Najedení, umytí a oddýchnutí sme sa opäť všetci pustili do spevu...keďže sme chceli trošku bratom Čechom ulahodiť, ukázali sme, že máme v repertoári aj české pesničky. Janka z Nového Zákona situáciu zachraňovala a spievala slohy a my ostatní sme spievali "uííí" a "padam padam" a "na na na" s presvedčivým českým prízvukom. Netrvalo to dlho a prišiel na nás totálny útlm a to už bol signál pre spacák. Tak sa majte, ľud Boží sa uberá na spánok.

9. deň (Břeclav - Bratislava)

I nastal večer a ráno,  deň deviaty.
Posledný deň sme začali dojedaním energetického gulášu,  ktorý ešte prežil odvčera. Posilnení  dobrým jedlom a povzbudení dobrými ľuďmi (ktorí nám guláš zohriali a do neho ešte aj klobásku pridali), sme sa zľahka "rozjíždili "na 7 km ceste do kostola v  Břeclavě. Tam sme mali svätú omšu za maminku pátra Luciana. Ona nám z neba fakt pomáhala - veď keď sme si pozreli predpoveď  počasia, všade navôkol v strednej Európe malo pršať okrem maličkého úseku - medzi Břeclavom a Bratislavou- darček pre nás. Bolo to niečo ako keď sa rozostúpilo Červené  more pred Izraelitmi. Jej a Panne Marii - patrónke našej cyklopúte ďakujeme krásne za orodovanie...  
Po svätej omši sme sa rozlúčili s našimi dobrodincami: "Zbohom  dobrí ľudia!  vidíme sa na facebooku :)!!! " - a vydali sme sa na cestu.

Tá bola fakt skvelá. Domáci vtipne zastrašovali,  hrozili  nám tam 1 kopcom,  ale bola to len 300 metrová  bublinka. Podobne  rovinatá či "dolukopcovitá" bola celá krajina ktorá sa míňala 25 kilometrovou rýchlosťou v našom už fakt zohratom peletóne. Ani sme sa veľmi v šľapaní za sebou netrhali -čiže ani nečakali - ani nezastavovali – len párkrát: v rakúskej reštaurácii na obede a pri (niektorí v) dobrej sviežej vode - jazero v Mannerdorfe. Odtiaľ je už len posledných 20 km do Karlovej Vsi. Na moste Chucka Norrisa sa náš peletón stal medzinárodným - polovica na Slovensku a polovica v Rakúsku. 

Zo 4 krajín (SR, ČR, Poľsko, Rakúsko), v ktorých sme sa za posledných 9 dní s bicyklami ocitli, sme sa sa rozhodli pre tú správnu: "Všade dobre, doma najlepšie!" Nuž tak sme už štastne tu. Panne Márii sme v kláštore v Karlovke spoločne poďakovali.


A týmto chceme obzvlašt pátrovi Luciánovi za zorganizovanie púte  vysloviť: Nech Vám to Pán Boh odplatí a požehnáva Vás. Taktiež chceme  poďakovať aj vám za všetky modlitby a obety ktoré ste pripojili k našej cyklopúti. Duchovne obnovení a fyzicky
(niektorí trošku, iní vôbec nie) zničení sa vraciame späť z "kočovného"  do normálneho života. Za  krásne prežitie cyklopúte - buď:  "Bohu vďaka "!!!

Text: Alžbet a Juraj