Katechéza na Bielu sobotu

Podrobnosti

Uverejnené: 10. apríl 2020

Prečítané: 1733x

Na Bielu sobotu Cirkev od samého rána bdie pri Pánovom hrobe a rozjíma umučenie, smrť a zostúpenie k zosnulým. Kristus leží v hrobe, preto tento deň je dňom ticha a „mlčania Cirkvi“. Veriaci sa podľa možnosti viac modlia a zachovávajú pôst, a tak sa pripravujú na zmŕtvychvstanie Pána.

Keďže tento rok máme viac času, môžeme ho využiť na prípravu veľkonočnej výzdoby bytu a najmä stola. V tejto výzdobe nemôže chýbať Baránok, najlepšie keby sme si ho sami upiekli alebo vytvorili z nejakého materiálu. Je to symbol Paschalného baránka, ktorým je pre nás zmŕtvychvstalý Kristus. Tento symbol zaviedol do výzdoby našich stolov v XIV. storočí pápež Urban V. Druhým neodmysliteľným symbolom Veľkej noci sú kraslice, ktorých dejiny siahajú ešte do čias pohanských, a sú symbolom nového, bohatého života. V našom prípade večného. Keďže sa nemôžeme v tomto roku zúčastniť veľkonočnej vigílie v kostole, môžeme si pripraviť aj taký vlastný paškál pre domácu Cirkev. Je to väčšia svieca ozdobená buď symbolom baránka alebo písmenami „Alfa a Omega A-Ω“ s číslicami roku „2020“, alebo nápisom „Aleluja“. Tak pripravený paškál si môžeme počas večernej pobožnosti rodinne požehnať a bude nám doma pripomínať Krista.

VEČERNÁ POBOŽNOSŤ DOMA

P. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

O. Amen.

P. Počúvajme slová sv. Evanjelia podľa Jána:

Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“  Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš.  Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“  Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.  Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“  Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána,“ a že jej toto povedal. 

Požehnanie rodinného paškálu – Predsedajúci:

Moji Drahí! Aleluja! Kristus zmŕtvychvstal! Naozaj zmŕtvychvstal! Stretávame sa v tento neobvyklý večer, aby sme spolu prežívali radosť z Paschy Pána. Ježiš je medzi nami a znakom jeho prítomnosti je táto paschálna svieca, pri ktorej Boha prosíme o požehnanie.

Všetci sa v tichu modlia

P. Všemohúci a večný Bože, ty si dal vyvolenému ľudu noc, v ktorú si ho vyviedol z egyptského zajatia. Ty si dal ľuďom tuto paschálnu noc, ktorá svetlom ohnivého stĺpa rozohnala temnoty hriechu. V túto noc Tvoj Syn, Boží Baránok a Svetlo sveta, vstal z mŕtvych a osvietil svojím svetlom náš život. Prosíme ťa, najlepší Otec, požehnaj túto veľkonočnú sviecu. Nech nám vždy pripomína prítomnosť Spasiteľa v našej rodine. Ktorý žije a kraľuje na veky vekov. Amen.

Predsedajúci zapäli sviecu a povie:

P. Kristus zmŕtvychvstal.

O. Bohu vďaka.

P. Naozaj zmŕtvychvstal.

O. Bohu vďaka.

P. Pane, pokorné ťa prosíme, nech táto svieca zasvätená na slávu tvojho mena, neustále horí a rozjasňuje všetku tmu.

O. Prosíme ťa, Pane.

P. Nech táto svieca horí, keď vzíde slnko, ktoré nepozná západ: Ježiš Kristus, ktorý osvecuje ľudstvo svojím svetlom.

O. Tebe sláva na veky.

Na záver môžeme zaspievať veľkonočnú pieseň!

KATECHÉZA

Dnešný deň je oslavou prechodu. Prechodu z otroctva k slobode, prechodu zo smrti k životu. Veľmi dobre vieme, že tento prechod v Starom zákone je oslobodenie z Egyptského otroctva. Ale málo kto z nás si uvedomuje, že v Starom zákone máme opísané dva východy z otroctva. Prvý je ten, ktorý vedie Mojžiš z Egypta. Židia odchádzajú z Egypta, ako jedna skupina, ktorá má svojich vodcov. Musia čeliť prenasledovaniu, tak zo strany faraóna, ako aj iných národov, cez ktorých územia prechádzajú alebo chcú ich obsadiť. Druhý je návrat z Babylonského zajatia v VI. a V. storočí pred Kristom. Návrat sa koná cez etapy, a nie je žiaden náboženský vodca. Odchádzajú však s podporou kráľa Kyria a jeho nástupcov, v malých skupinách. Mnohí sa rozhodli ostať v Babylone. Z Babylona sa vracajú entuziasti, ktorí chcú prinavrátiť kult Jahve v Mojžišovej podobe. Na mieste otroctva ostávajú realisti, ktorí sú presvedčení, že s vierou otcov sa dá žiť - aj medzi pohanmi v cudzine. V tomto druhom oslobodení národ nie je už jednotným nábožensko–morálnym monolitom. Častým javom sú miešané manželstvá a spolupráca s pohanmi, čo je v jasnom rozpore s Mojžišovým zákonom.

         Boh ako symbol nášho oslobodenia z otroctva hriechu, v ktorom dokonal Kristus, ukazuje na prvé oslobodenie. Prví kresťania to pochopili dobre. Budovali jednotu okolo svojich pastierov, nástupcov - apoštolov a Krista, a plní radosti zo zmŕtvychvstania Krista s pevnou vierou, presvedčení o svojej morálnej prevahe, víťazne prechádzali skúškami prenasledovania. Pod ochranou Boha rástli duchovne aj počtom. Takto to bolo pred nedávnom aj u nás, keď Cirkev potláčaná tzv. reálnym socializmom našla silného vodcu v osobe sv. Jána Pavla II. Kresťania pocítili, že sú skutočne jedno a mladí ľudia začali čoraz častejšie počúvať Božie volanie.

         Súčasne dalo by sa povedať, že prevažuje aj druhý spôsob oslobodenia sa z otroctva, ten má podobu odchodu z Babylonského zajatia. Je vidieť čoraz väčšie rozdelenie na úrovni zrelosti a sily viery. Pozoruje sa odchod od rituálneho prežívania viery, ale rastie záujem o čítanie Biblie. Dnes nám malé skupiny ponúkajú prežívanie prostredníctvom komunít, ako spôsob identifikovania sa s Cirkvou. To sú práve tí Babylonský entuziasti, ktorí chcú posilniť a obnoviť Cirkev. Cítia svoju výnimočnosť a morálnu prevahu, ktorú sa snažia využiť. Avšak, často práve tu, chýba skutočný vodca, ktorý by dokázal tieto skupiny spojiť, ktorého by všetci rešpektovali. Čaká sa na Nechemiáša a Ezdráša. Existuje však skupina babylonských realistov, ktorí nevidia problém v spolupráci s tými, ktorí ich zajali. Snažia sa tak reformovať vieru a Cirkev, aby vyhoveli svojim pohanským priateľom, upokojili vlastné svedomie, a tak sa cítili slobodnými v otroctve.

         Určite sa snažíme reformovať a prežívať svoju vieru. Musíme si ale uvedomovať, že práve viera začína pri prázdnom Ježišovom hrobe, ktorý dáva zmysel tomu, čo sa udialo predtým,  najmä na Golgote, ale aj tomu, čo sa deje dnes. Radosť žien zo stretnutia so zmŕtvychvstalým, prekvapenie učeníkov, frustrácia židov, to všetko sa spája do jedného - Ježiš Kristus, Boží Syn, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. Toto je naša viera. Viera, ktorú prechováva a čoraz lepšie spoznáva Cirkev. Áno, práve Cirkev prechováva Božie zjavenie, prehlbuje ho, chápe a snaží sa ho vyjadriť a ponúknuť adekvátne do rôznych časov a situácií.

         Večeradlo, Golgota, Kríž, Prázdny hrob, toto všetko spája jedna spoločná hodnota – láska. Čím je táto láska? Ako ju máme praktizovať, keďže má toľko podôb. Láska sa najčastejšie spája s niečím romantickým, príjemným, no možno aj s niečím, čo si vyžaduje nejakú obetu. Ale hrob, kríž, utrpenie - to k láske, aspoň tej vysnívanej, podľa nás, nepatrí. Avšak Kresťanská láska, Božia láska, neuteká pred týmito skutočnosťami, ale snaží sa ju prijať ako svoje nástroje. Táto láska - trpiaca a obetavá - je najspoľahlivejším prostriedkom v nadväzovaní dialógu a komunikácie s Bohom. Ona buduje jednotu.

Jean Vanier, syn gubernátora Kanady, dôstojník vojenského námorníctva, vo svete známy ako zakladateľ komunít Ľ Arche, v ktorých starostlivosť nad mentálne postihnutými ľuďmi zabezpečujú ľudia bývajúci s nimi – intaktní ľudia, kedysi povedal: Božie svetlo je prítomné nielen v kráse sveta, ale aj vo veľkých skutkoch... Zjavuje sa aj tam, kde, (ako písal sv. Pavol v úvode svojej hymny): „Majte to zmýšľanie medzi sebou, aké mal Kristus Ježiš“, aké je to zmýšľanie a aká túžba – „On hoci mal Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“ V každom z nás je túžba po dominancii, túžba po kontrole iných, túžba po hodnotení; je to určitá potreba uznania, prvého miesta. Kristovo svetlo sa vyjadruje v inej túžbe. Tomuto svetlu dávame prednosť, keď zomierame v sebe, keď sa zriekame potreby bytia byť - mocným, uznávaným, keď berieme na seba záväzky v duchu služby, kedy nás učí byť nezištným. Tam, kde je pokora a duch služby, je Kristus.

Kristus, ktorý sa zjavuje po svojom zmŕtvychvstaní ženám, žiada od nich službu: iďte a povedzte mojim učeníkom. V podstate celých štyridsať dní jeho pobytu na zemi, je spojené so službou. Služba, láska... No niekto z vás môže povedať: veď my celý čas niekomu slúžime, pracujeme, to nestačí? A ako môžem slúžiť, keď sám som chorý a slabý? Len práca a aktivita nestačí. Musí byť vykonávaná s láskou a v duchu služby. Preto aj človek chorý a trpiaci môže slúžiť. Ma obrovský potenciál, svoj kríž, ktorý môže obetovať za rozličné úmysly, a tak pomáhať iným a šíriť Božie Kráľovstvo a radostnú zvesť o zmŕtvychvstaní. Pápež Pavol VI. napísal pekné slová povzbudenia pre chorých: Vy všetci, ktorí výnimočne vnímate ťarchu kríža, ktorí plačete, vzchopte sa odvahy – ste miláčikmi Boha, Božieho Kráľovstva, Kráľovstva, nádeje, šťastia a života. Ste bratmi trpiaceho Krista a spolu s ním, keď len budete chcieť, spasíte svet. A budete mať účasť na jeho zmŕtvychvstaní.

Dnes táto láska prejavená v službe, je zvlášť potrebná. Ochudobnení o spoločenstvo s bratmi, ale aj s Kristom v Eucharistii, môžeme sa dnes cítiť ako na krížovej ceste. Ako tí, ktorí nesieme svoj kríž, ale strane druhej, sme ochotní pomáhať aj iným niesť ich kríž. Len takto dokážeme prejsť Golgotu, hrob a vojsť do svetla zmŕtvychvstania.

OBRAD PRI VEĽKONOČNOM STOLE

Koná sa pri raňajkách na Veľkonočnú nedeľu.

Hlava rodiny zapáli rodinný paškál a povie:

Pán naozaj zmŕtvychvstal. Aleluja!

O. Bohu vďaka.

S radosťou sa schádzame  dnes, ako rodina, aby sme slávnostne prežili pamiatku zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Prajem všetkým, aby pokoj a radosť prebývali v našich srdciach, aby sme všetci boli svedkami Zmŕtvychvstalého Krista v dnešnom svete. Objíme našou mysľou a srdcom všetkých našich príbuzných a priateľov, živých aj mŕtvych. Zvlášť urobme miesto v našich srdciach pre tých, ktorí dnes nemôžu byť so svojimi blízkymi kvôli chorobe: nakazených vírusom a tých, ktorí sa o nich starajú. Na tieto úmysly a za celý svet sa modlime: Otče náš....

Čítanie zo svätého Evanjelia + podľa Lukáša.

Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš zastal uprostred učeníkov a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám,“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“

Modlitba požehnania

Pane Ježišu, po svojom vzkriesení si sa zjavil svojim učeníkom a jedol si s nimi. Aj nás pozývaš k svojmu stolu na sviatostnú hostinu. Prosíme ťa, daj, nech sú nám aj tieto pokrmy znamením tvojho požehnania a tvojej lásky. Prijmi pozvanie medzi nás. Zostávaj s nami a daj, nech stále pociťujeme tvoju prítomnosť a tvoje požehnanie. Posilňuj v nás vzájomnú lásku, ktorá pramení z tvojho veľkonočného víťazstva nad smrťou, zlom a hriechom. Priveď nás všetkých na nebeskú hostinu, kde žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

P. Dobrorečme Pánovi.

O. Bohu vďaka.

Texty domácich pobožností sú spracované na príklade „Rytuał rodzinny - rok rodziny katolickiej“, Włocławek 2010