František, prečo práve za tebou? (P.Roman)

Podrobnosti

Uverejnené: 02. máj 2020

Prečítané: 1924x

Božie povolanie v mojom živote som pocítil ešte ako chlapec na primičnej svätej omši v mojej rodnej farnosti. Tento vnútorný hlas mi nešepkal o tom, aby som išiel za kňaza z toho dôvodu, že sa budem mať raz v živote dobre, ale práve naopak. Tento hlas bol skôr takou mojou výčitkou svedomia, keď som si uvedomoval, že niekto sa dokáže mnohých vecí zrieknuť, aby mohol nasledovať Pána Ježiša. A čo ja...? Moja reakcia v tej chvíli bola taká, že som sa chcel ospravedlniť argumentmi toho druhu, že som nesmelý, alebo že sa treba dobre učiť a ja som bol len priemerným žiakom. Takým spôsobom sa mi podaril stlmiť tento hlas povolania, ale Pán čakal trpezlivo ďalej.

Môj život prebiehal ďalej, ukončil som stredné odborné učilište a začal som pracovať ako elektrikár. Po dvoch rokoch som nastúpil na základnú vojenskú službu. V tomto vojenskom prostredí prišiel ten okamih, ktorý radikálne zmenil beh môjho života. Môj dobrý priateľ z učňovských čias, ktorý tiež uvažoval o duchovnom povolaní mi napísal na vojnu, že chce vstúpiť do rehole minoritov v Brne. Pričom sa zmienil, že v Brne je škola pre tých, ktorí nemajú maturitu, a chcú ísť do seminára. Táto ponuka bola pre mňa lákavá, ale mal som ešte veľké obavy. Nakoniec som sa odhodlal, že napíšem minoritom do Brna, ale len z toho dôvodu, aby som si zistil aké sú podmienky prijatia na Biskupské gymnázium. Na list som dostal odpoveď dosť rýchlo, pričom som dostal návrh, či nemám záujem o rehoľný život. Priznám sa, že ma to veľmi zaskočilo, veď o rehoľnom živote som skoro nič nevedel. Napriek neľahkým vojenským podmienkam, semienko môjho kňazského a rehoľného povolania vzklíčilo, a po deviatich rokoch prinieslo ovocie, keď som bol vysvätený za rehoľného kňaza. Za čom som Pánovi veľmi vďačný.

P. Roman Gažúr, OFMConv.