František, prečo práve za tebou? (P.Michal)

Podrobnosti

Uverejnené: 03. máj 2020

Prečítané: 2710x

Moje povolanie sa rodilo v kruhu rodiny, pomaly a postupne. Môj strýko z maminej strany je diecéznym kňazom. On bol pre mňa od malička vzorom, často som ho navštevoval, videl ako sa modlí breviár. Už v tom čase ma Boh takto oslovil a formoval.

Neskôr po páde komunizmu, do rehole redemptoristiek vstúpila aj moja najstaršia sestra Martina, ktorá odišla do Poľska. Ja som navštevoval gymnázium sv. Františka v Levoči. Už v prvom roku štúdia som sa stretol s minoritmi, ktorí pôsobili v Levoči na obnove starého kláštora, ktorý bol v katastrofálnom stave. Na zelený štvrtok vo veľkom týždni v roku 1996 som bol sa sv. omši, ktorú celebruje otec biskup spolu so všetkými kňazmi diecézy. Tam sa zrodila moja túžba odpovedať Bohu na jeho pozvanie. Bolo to skôr odhodlanie dať svoj život Bohu. Hneď v ten istý večer som napísal list bratom minoritom v Levoči. Onedlho nato som sa stretol s pátrom Luciánom, ktorý ma pozval do kláštora.

Bratov som navštevoval a spoznával tri roky. S kláštorom v Levoči ma viažu pekné spomienky. Každý piatok som zo školy išiel rovno do kláštora, kde som sa stretával so staršími kandidátmi, ktorí vstupovali do rehole. Keďže sa kláštor stále opravoval, maľoval a upratoval, tak som im aj ja pomáhal. V piatok večer bolo u minoritov veľké stretko a “adorka“, kde som sa stretával s levočskou mládežou. Bolo nás aj päťdesiat. Domov do Spišskej som prichádzal až po desiatej večer. V maturitnom ročníku som už mal jasné, že hneď po skončení školy nastúpim na rehoľnú formáciu do Poľska. Nebolo mi jedno, že musím ísť do Poľska, ale bral som to, ako skúšku. (smiech) V Poľsku bola aj moja sestra Martina, tak som si vravel, že keď neutiekla ona, tak to nebude až také zlé a vydržím aj ja. Nakoniec som v Poľsku vydržal 6 rokov. (smiech)

Rodičia, príbuzní, kňazi, rehoľníci nám môžu dávať príklad, pomáhať rásť intelektuálne, morálne, ale cestu k Bohu si aj tak musíme nájsť sami. Povolanie je individuálnou odpoveďou na Božie volanie a pozvanie, a človek dáva odpoveď celým sebou, svojimi schopnosťami. Bohu ako odpoveď ponúkame seba samých, náš život, len to čo sme. Aby človek mohol odpovedať na Božie povolanie, tak sa musí naučiť Bohu aj dôverovať.

Boh aj dnes povoláva k rehoľnému či kňazskému životu. Toto Božie volanie nie je ničím výnimočné, lebo Boh na nás pôsobí tak, aby sme ho mohli poznať. Preto netreba čakať, že Boh nám dá výnimočný znak, alebo že urobí pre nás zázrak. Boh používa každodenné situácie. Božie povolanie začuje každý, kto chce hlbšie prežívať svoj duchovný život. Všetkým mladým chcem povedať: Majte odvahu a dajte svoj život Bohu a On sa už o vás postará.

P. Michal Mária Ledecký, OFMConv.