Cyklopúť: Bratislava – Máriapócs (4.)

maria miniLen vymotanie sa z Keczkemétu, kde sme prenocovali nám trvalo hodnú chvíľu, potom sme sa už naladili na tú našu cyklistickú vlnu a šinuli si to priemernou rýchlosťou 22 km za hodinu po hlavnej ceste, nevediac, že nás čaká síce rutinné doobedie, ale podvečer a skoro noc bohatá na zážitky.

Budíček už pomaly tradične okolo 6:00 a pre čo najskorší odchod z dôvodu neuveriteľných 172 km pred sebou raňajky „na stojaka“ (na spôsob Izraelitov) a odchod okolo 7:45, pred tou najväčšou páľavou...

Len vymotanie sa z Keczkemétu, kde sme prenocovali nám trvalo hodnú chvíľu, potom sme sa už naladili na tú našu cyklistickú vlnu a šinuli si to priemernou rýchlosťou 22 km za hodinu po hlavnej ceste, nevediac, že nás čaká síce rutinné doobedie, ale podvečer a skoro noc bohatá na zážitky.

Ohlušovaní nielen vetrom, ale najmä vodičmi kamiónov, ktorí nie občas zatrúbili na pozdrav sa priblížil po 90 kilometroch a medzitým 2 pauzách vždy po 30 km konečne obed a všetci sme si pochutili na chlebíčkoch s rybacou, či pečeňovou pomazánkou... Ako dezert zbehol jeden obetavý cyklista do neďalekého obchodu a doniesol občerstvenie v podobe nanukov, ktoré padli snáď každému vhod a boli predzvesťou podriemkávania na karimatkách, ktoré nasledovalo bezprostredne po dorazení posledných odrobiniek z obeda. Okolo 16:00 sme však už museli vyraziť a to veru chytro, lebo sme mali pred sebou ešte radu kilometrov v tento – doteraz veru riadne slnečný – deň. Doplnenie vody a už to išlo, všetko ako po starom... Výnimkou bolo len 12 km, ktoré sme museli prejsť po diaľnici, kde nám však namiesto problémov a nadávok zakývali a povzbudivo predviedli, akú rýchlosť jazdy nám prajú.

Okolo 17:30 sme začali pozorovať nielen zmenu vetra, ale najmä pribúdajúce – spočiatku len biele – oblaky, až sa z nich stali mračná a nám bolo jasné, že Pán vyslyšal naše volanie po daždi. O chvíľu sa naozaj strhol nielen mohutný vietor, ktorý minimalizoval rýchlosť na minimum, ale na naše spotené a opálené telá začali dopadať prvé kvapky dažďa. Kým vypukla tradičná búrka z tepla v plnej nádhere, stihli sme sa všetci skryť pod autobusovú zastávku a improvizovanú ochranu pred dažďom zároveň. Tam sme stáli asi hodinu, kým sa trochu ukľudnil vietor, ale hlavne prestali šľahať blesky do krajiny okolo nás. Potom sme už mohli za zatiahnutého neba vyraziť, pretože sme obdržali správu od 15 km vzdialeného auta, že ide len o lokálnu búrku a ďalej už neprší.

Na naše šťastie sa aj čiastočne obrátil vietor v náš prospech a tak sme mohli pomaly dobiehať zameškané kilometre, búrka nám „utekala“ v pätách a nám bolo už jasné, že sa svetla, ani v celkom rozumnom čase na miesto nocľahu v mestečku Hajdúszoboszló nedorazíme.

Podávajúc vrcholné výkony a blikajúc, posledný jazdec v reflexnej veste, sme sa už za tmy prehrýzli cez chýbajúcich asi 40 km a pri vstupe do spomínaného mestečka zbadali oproti-šľapajúceho cyklistu, v ktorom sme najprv videli policajta, nakoniec sa z neho vykľul miestny pán farár z domu, ktorý nás mal prichýliť.. To nás nesmierne potešilo a dodalo tých potrebných (a u väčšiny posledných) síl, ktoré nás delili nielen od spánku, ale aj večere.

O 21:45 sme zastali vedľa miestneho katolíckeho kostola a ledva vidiac pod nohy – ktoré dnes skutočne našľapali rekordných 172 km - ubytovali sa na noc. Večera – výborne chutiace lečo – bola doplnená o syrové pagáče a pani domácej (kostolníčky) a my sme sa jej nevedeli naďakovať.

Posledným vrcholom dňa bolo čakanie na sprchu, ktorá bola v obmedzenom počte jedna a tak trvalo skoro hodinu a pol, kým sa osprchovalo 16 pútnikov. Posledný (ja :D) si užil poslednú teplú vodu už v sobotu tesne po polnoci a o pol jednej sa miestnosťami, kde sme spali na matracoch, ozývalo už len spokojné odfukovanie (a miestami chrápanieJ)

Text: Lukáš Schweighofer; foto: lmb a ostatní