Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi

boze cialoPrichádzajúc na svätú omšu neustále ďakujeme Bohu za dar Eucharistie. Za dar prítomnosti Ježiša uprostred svojej Cirkvi pod spôsobom chleba a vína. Každá svätá omša je sviatkom Božieho Tela a Krvi. A predsa Cirkev chce, aby bol, okrem Zeleného štvrtku, určený deň na výnimočnú oslavu Sviatosti Oltárnej. Tento deň, ktorý je dokonca prikázaným sviatkom, sa veriaci nielen nábožne zúčastňujú svätej omše, ale so sviatostným Spasiteľom idú do ulíc, aby takto prejavili svoju vieru a prosili o požehnanie. Eucharistická procesia je jedným z najkrajších spôsobov ako si uctiť Pána Ježiša, aj keď tohto roku sa bude konať za obmedzených podmienok.

Počas svätej omše po premenení zaznievajú slová: „Hľa, tajomstvo viery“. Na Eucharistiu sa máme v prvom rade pozerať ako na tajomstvo viery. Ľudské oči nie sú schopné za záclonou chleba a vína vidieť ozajstné Telo a Krv Božieho Syna. Ak pozeráme len nimi, tak ten nepatrný kúsok chleba a víno v kalichu nám nič nehovoria. O tejto pravde už pred storočiami hovoril vo svojom hymne na Eucharistiu sv. Tomáš Akvinský: „Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať, ale sluch ma učí pevnú vieru mať, verím, čo Syn Boží ustanovil nám, ten klamať nemôže kto je pravda sám.“ Živení vierou prichádzame do Božieho chrámu na svätú omšu, lebo vieme, že nestretneme niečo, ale niekoho – živého Boha, skrytého pod spôsobom chleba a vína.

Ján Pavol II vo svojom liste kňazom na Zelený štvrtok roku 2004 napísal: „Zoči – voči tejto neobyčajnej skutočnosti zostávame v ohromenom úžase, taká obrovská je pokora Boha, ktorý sa k nám približuje, aby sa až takto zviazal s človekom! Ak dojatí stojíme pred jasľami a kontemplujeme Vtelené Slovo, čo potom máme zakúšať pri pohľade na oltár, kde prostredníctvom biednych rúk kňaza, sprítomňuje Kristus v čase svoju obetu. Nezostáva iné, než pokľaknúť a v tichu adorovať toto najväčšie tajomstvo viery.“ To, čo sa deje denno – denne na oltároch chrámov po celom svete prostredníctvom nepatrných kňazských rúk je dielom Ducha Svätého.

Eucharistia je dar, je tajomstvom, ktoré sa nám daruje. Ježiš, ktorý účinkuje uprostred svojej Cirkvi je zvlášť prítomný, ako to zdôrazňuje II. Vatikánsky koncil, „počas liturgických slávení“ Voliac si podobu chleba a vína, podobu jednoduchého pokrmu sa túži dávať veriacim ako posila na cestu. Ťažko by sme si vedeli predstaviť dlhšie cestovanie bez pokrmu. A predsa všetci sme na ceste do večnosti. Preto sa Ježiš túži stať pokrmom tak pre telo, ako pre dušu človeka. Pre telo preto, aby sme pod ťarchou každodenných problémov neustali a neodvrátili sa od svojho cieľa. Pre dušu preto, aby sme na ceste k tomuto cieľu, vedeli čítať jednotlivé znaky očami viery.

Cirkev žije z Eucharistie, z Eucharistie musí žiť aj každý z nás. Cirkev nemôže žiť bez Eucharistie, tak ako Eucharistia nemôže existovať bez Cirkvi. Ježiš nám zanechal obrovský dar, ktorý si uchovávame 2000 rokov. Apoštolská postupnosť od Poslednej večere pretrváva nenarušená až dodnes. Nič nie je schopné ju narušiť.

Pri slávení Poslednej večere Ježiš vyzval svojich učeníkov: „toto robte na moju pamiatku“. Ján Pavol II. už v spomenutom liste povedal: „keď Ježiš vyslovoval slová: toto robte..., jeho myšlienka smerovala k nástupcom apoštolov, k tým, ktorí budú mať úlohu pokračovať v poslaní, rozdávajúc chlieb života až po okraj zeme“. Ježiš mysliac na tých, ktorí budú rozdávať Eucharistiu, myslel aj na tých, ktorí ju budú prijímať. Na Zelený štvrtok vo večeradle Ježiš videl každého z nás. Preto neustále sú aktuálne jeho slová: „Ja som chlieb života. Príďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení a ja vás posilním.“

P. Lucián Bogucki OFMConv.