Františkánsky svetský rád
- Podrobnosti
- Uverejnené: 30. august 2009
- Prečítané: 16017x
Základné údaje o dejinách a činnosti bratstiev Františkánskeho svetského rádu je potrebné začať opisom tretích rádov vo všeobecnosti, ich dejín, charakteristických vlastností tak, aby sa dalo prejsť k definícii Františkánskeho svetského rádu, opísaniu jeho konštitutívnych prvkov a názvosloviu.
1.1 Tretie rády vo všeobecnosti
Tretie svetské rády sú podľa Kódexu kánonického práva združeniami, členovia ktorých majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, pod vyšším vedením toho istého inštitútu vedú apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, nazývajú sa tretie rády alebo majú iný primeraný názov (kán. 303 CIC). Pojem rádu v tomto prípade sa nechápe ako inštitút zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života, ale v historickom ponímaní ako stav alebo skupina osôb a v dnešnom ponímaní ako spoločenstvo, organizácia, či združenie svetských ľudí spojených výnimočným putom s určitou rehoľnou rodinou, v ktorej po prvom ráde (rehoľníci), a po druhom (rehoľné sestry, ktoré vedú kontemplatívny spôsob života) tvoria jej "tretiu časť". Jej členmi môžu byť katolíci – laici, ako aj diecézne duchovenstvo. Hlavným cieľom členov tretích rádov je snaha o dokonalosť a vykonávanie apoštolských diel v duchu konkrétnej rehoľnej rodiny. Podobne ako aj všetky ostatné cirkevné združenia aj tretie rády sa riadia všeobecným cirkevným a vlastným právom (regula, konštitúcie, partikulárne stanovy). Duchovno-právnu asistenciu zverila Cirkev predstaveným prvých rádov.
1.1.1 Dejiny
Počiatky tretích rádov musíme hľadať medzi rôznymi svetskými hnutiami, ktoré sa rozhodli dosiahnuť kresťanskú dokonalosť a dobrovoľne prijímali vtedy už známe praktiky umŕtvovania a pokánia a zaväzovali sa zachovávať ich počas celého života. Tieto záväzky od 6. do 7. storočia nazývali pojmom "obrátenie" – conversio a tých, čo sa pre ne rozhodovali, konvertitami. Boli to tzv. dobrovoľní kajúcnici. Táto voľba sa spájala so zmenou oblečenia, prehĺbením života modlitby, prijímaním ťažkých umŕtvovaní, zrieknutím sa niektorých verejných funkcií, používania zbrane, vedenia obchodu, zábavy, sľubom dodržiavať čistotu, čo platilo pre osoby žijúce samostatne, ako aj pre manželov, a od začiatku 12. storočia praktizovaním zdržanlivosti na určité obdobie.
Všeobecné presvedčenie pripisujúce sv. Františkovi z Assisi založenie rehole kajúcnikov nemá z historického hľadiska nijaké podklady. Svätec sám po svojom obrátení viedol kajúci život "konversa". No keď zoberieme do úvahy jeho vplyv na rozšírenie myšlienky pokánia medzi laikmi v ich dome, môžeme právom hovoriť o sv. Františkovi ako o zakladateľovi "svojej rehole kajúcnikov". Boli však aj kajúcnici spojení s dominikánmi alebo inými, neskôr vznikajúcimi, žobravými rádmi. Z týchto, ako aj z iných skupín veriacich žijúcich v tieni reholí sa zrodili svetské rády. Tieto skupiny, nazývané v dokumentoch rôzne, na ktoré mali rehoľné rodiny slabší alebo silnejší vplyv, sa do nich postupne pripájali. A tak v roku 1285 generál dominikánov Munio de Zamora vypracoval regulu pre kajúcich bratov a sestry sv. Dominika a v roku 1289 pápež Mikuláš IV. potvrdil "Tretiu regulu sv. Františka". S odstupom času Apoštolská stolica dovolila, aby aj ostatné rehole mohli mať združenia, podobné združeniu spojenému s františkánmi III. rádu; najčastejšie sa tu právne potvrdzovali už jestvujúce stanovy.
Vzhľadom na nedostatok všeobecných prameňov a rôznorodosť terciárskeho hnutia je ťažké dnes podať krátky a zároveň vyčerpávajúci prehľad tohto vývoja v priebehu storočí. Prvé obdobie do roku 1516 bolo obdobím formovania sa tretích rádov. Okrem františkánskeho a dominikánskeho vznikajú tretie rády spojené s rehoľou servítov, augustiniánov, karmelitánov. Často sa stretávame aj s premenou tretích rádov, terciárov na tretie regulárne rády. Terciári mali vlastné zákonodarstvo, odlišný odev, vynikali intenzívnym modlitbovým a sviatostným životom, ako aj pôsobením na poli charity a z hľadiska práva požívali privilégium duchovenstva, no toto privilégium im odobrali na V. lateránskom koncile v roku 1516.
Po období spojenom s reformáciou pod vplyvom a z iniciatívy prvých rádov v 17. storočí došlo k obrode terciárstva a pripodobneniu iným, pri kláštorných kostoloch, už existujúcim bratstvám. Stalo sa z neho hromadné náboženské hnutie, získavajúce duchovné milosti a privilégiá danej duchovnej rodiny. Tento rozvoj prerušila francúzska revolúcia, zrušenie organizácií a cirkevných diel, ktoré vykonávali rôzne vlády.
Koncom 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia prežili tretie rády obdobie veľkého obrodenia, ktorému napomohlo niekoľko faktorov: povzbudenia vtedajších pápežov (všetci pápeži od Pia IX. po Jána XXIII. boli terciári), aktivita laikov v Cirkvi, hľadanie riešení pre tzv. "sociálnu otázku", obnova prvých rádov.
Počas II. vatikánskeho koncilu aj po ňom nastala široká a hlboká kríza identity terciára, vzťahu k vlastnej reholi, spôsobu vedenia tretích rádov. K prekonaniu tejto situácie prispelo dielo "aggiornamento" a obnova, vďaka ktorým sa revidovalo zákonodarstvo (regula, konštitúcie, stanovy), špecifikovali sa vzťahy s prvými rádmi a utvárali sa nové organizačné štruktúry.
1.1.2 Jednotlivé tretie rády
V abecednom poradí chceme uviesť tretie rády existujúce dnes v Katolíckej cirkvi; v zátvorke podávame oficiálny rok ich vzniku: augustiniánsky (r. 1399 – ženský, mužský), dominikánsky (r. 1285), minimitov sv. Františka z Paoli (r. 1501), karmelitánov (r. 1476), bosých karmelitánov (r. 1594), maristov (r. 1850), marcedistov (r. 1681), oblátov sv. Benedikta (r. 1985), premonštrátov (r. 1751), servítov (r. 1424), trinitárov (r. 1751).
1.1.3 Spiritualita
Treba upozorniť na niektoré spoločné aspekty, špecifické pre všetky tretie rády, ktoré nemôžeme opomenúť pri charakterizovaní identity svetského terciárstva. Túto úvahu môžeme rozviesť v jednotlivých bodoch:
1. Život podľa evanjelia v Cirkvi a vo svete
Hoci do tretích rádov môžu patriť aj diecézni duchovní, väčšinu členov, terciárov, tvoria kresťania-laici, povolaní k životu podľa evanjelia, ktorí majú účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Ježiša Krista v Cirkvi a vo svete (porov. LG 31). Celú sériu smerníc ako žiť, ktoré sa vzťahujú na všetkých laikov, a teda aj na terciárov, nájdeme v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu a v pokoncilových dokumentoch. Dnes sa už upúšťa od koncepcie tretieho rádu chápanej ako „rehoľný život mimo múrov kláštora“ a silne sa zdôrazňuje ich svetský charakter so všetkými dôsledkami, v spiritualite, organizácii a v znakoch vnútornej príslušnosti.
2. Účasť na charizme rehoľného inštitútu
Špecifickým aspektom odlišnosti tretích rádov od ostatných laických združení je život podľa duchovnej tradície rehoľnej rodiny, s ktorou sú spojené. Táto rodina vtláča terciárom výnimočný znak zvelebovania Boha, komunikácie a prebývania s ním, nasledovania Ježiša a realizovania apoštolských diel. Špecifickú úlohu tu zohráva spiritualita zakladateľa rehoľného inštitútu, ktorej sú terciári svetskými reprezentantmi a sú jej svetským doplnením. Je samozrejmé, že nemôžeme prenášať všetky skúsenosti a duchovnú tradíciu bez ohľadu na individuálny a komunitný rozmer svetského charakteru tretích rádov.
3. Apoštolský život
Členovia tretích rádov sa zúčastňujú na apoštoláte chápanom ako činnosť, vďaka ktorej celá Cirkev rôznymi spôsobmi plní svoje nadprirodzené a prirodzené poslanie. Je to čosi nové, čo bolo zahrnuté aj do kánona 303 v novom Kódexe kánonického práva. Nejde tu len o zhodnotenie dôležitej časti povolania každého kresťana, ale o zdôraznenia konštitutívneho prvku združení tohto typu. Povolanie veriacich vyplývajúce zo svätého krstu, získava nový titul na základe príslušnosti k tretiemu rádu. Apoštolát terciárov vo svojej podstate pozostáva z apoštolátu laikov alebo duchovenstva, no formovaného podľa ducha a foriem prispôsobených laickému alebo duchovnému stavu konkrétneho rehoľného inštitútu a prejavuje sa vo forme individuálneho a spoločného apoštolátu, vydávaním svedectva a činným angažovaním sa v dielach Cirkvi.
4. Vyššie vedenie rehoľného inštitútu
Právo nariaďuje rehoľným inštitútom, ktoré majú nejaké združenie veriacich, pripojené k nim, aby im so zvláštnou starostlivosťou pomáhali (porov. CIC kán. 677, §2). Mocou práva Cirkev zverila „vyššie vedenie“ tretích rádov vyšším predstaveným prvých rádov. Túto povinnosť vykonávajú osobne alebo prostredníctvom svojho delegáta, ktorý sa môže volať asistent pre tretí rád. Štýl a spôsob, akými prvé rády spĺňajú úlohu vyššieho vedenia sú zahrnuté v tej istej charizme a vyplývajú zo vzájomného spojenia. Úlohou vyššieho vedenia je pri všetkej úcte k nezávislosti terciárskych spoločenstiev bdieť nad ich spojením s Cirkvou a s rehoľnou rodinou, nad vernosťou učeniu Cirkvi, zabezpečovať vernosť charizme danej rehoľnej rodiny, ako aj vykonávať bratskúá službu duchovného a apoštolského oživenia terciárskych spoločenstiev.
5. Napredovanie na ceste kresťanskej dokonalosti
Všeobecnú výzvu k svätosti a dokonalosti terciári uskutočňujú účasťou na živote a spiritualite danej rehoľnej rodiny. Pozvanie nasledovať Krista je dané všetkým kresťanom a každý terciár by mal naň odpovedať v súlade so svojím vlastným povolaním a charizmou, ktorú dostal.
1.2 Františkánsky svetský rád (Ordo Franciscanus Saecularis)
Tento úvod nám dovolil zorientovať sa v tom, že Františkánsky svetský rád je jedným z mnohých združení laikov, ktoré právo nazýva "tretí rád".
1.2.1 Definícia Františkánskeho svetského rádu
Františkánsky svetský rád nazývaný tiež Františkánske svetské bratstvo alebo Tretí františkánsky rád, je verejným združením, ktorého členovia, laici i diecézni duchovní, pobádaní Duchom Svätým, sľubom sa zaväzujú žiť podľa evanjelia spôsobom sv. Františka vo svojom laickom stave, zachovávať regulu schválenú Cirkvou (Reg. 2, GK 1, 3), snažia sa o dosiahnutie kresťanskej dokonalosti a vedú apoštolský život (porov. kán. 303 CIC). "Vyššie vedenie", o ktorom hovorí kán. 303, nad Františkánskym tretím rádom bolo zverené prvému rádu (Menší bratia, Menší bratia konventuáli, Menší bratia kapucíni), ako aj Tretiemu regulárnemu rádu (TOR).
Všetci veriaci sú povolaní k svätosti a majú právo ísť v spojení s Cirkvou po vlastnej duchovnej ceste. V Cirkvi je mnoho duchovných spoločenstiev s rozličnými charizmami. Svetskí františkáni sa usilujú vidieť živú a činnú osobu Krista vo svojich bratoch a sestrách, vo Svätom písme, v Cirkvi a v liturgických úkonoch. Zároveň v spojení s ostatnými ľuďmi dobrej vôle sú povolaní budovať bratskejší a evanjeliovými hodnotami naplnený svet, aby sa uskutočnilo Božie kráľovstvo. Františkánsky svetský rád je otvorený pre všetkých veriacich. Ako symbol príslušnosti do veľkej františkánskej rodiny svetskí nasledovníci sv. Františka nosia znak TAU. Generálne konštitúcie hovoria, že spiritualita a apoštolský život členov charakterizujú svetské podmienky. Súčasná regula nepredpisuje špeciálne oblečenie. Svedectvo je potrebné vydávať svojím postojom, ktorý sa má prejavovať skromnosťou. Svetskí františkáni sa pri vzájomných stretnutiach oslovujú brat a sestra a pozdravujú sa pozdravom Pokoj a dobro, na ktorý sa odpovedá vždy a všade. Nasledovníci sv. Františka musia chápať potrebu modlitby. Výnimočné miesto v živote svetského františkána má Eucharistia. Časté prijímanie Krista má viesť k práci na sebe, k zdokonaľovaniu sa v dobrom. Na ceste posväcovania sa je dôležitou zložkou dobrovoľné umŕtvovanie, obetovanie sa na úmysel vynáhrady za svoje hriechy a hriechy druhých ľudí. Svetský františkán má denne prečítať aspoň jeden úryvok zo Svätého písma po predchádzajúcej modlitbe o svetlo Ducha Svätého. Svetskí františkáni sú povolaní vydávať svedectvo, že sacrum je prítomné vo svete a sprítomňovať evanjelium vo všetkých oblastiach súčasného života.