Svätí kapucíni vo Vatikáne

Podrobnosti

Uverejnené: 06. február 2016

Prečítané: 3904x

V týchto dňoch Vatikán prežíva veľký nápor pútnikov. Od včera večera (5. februára) tisícky pútnikov si chcú uctiť telesné pozostatky dvoch svätcov z kapucínskeho rádu...

V týchto dňoch Vatikán prežíva veľký nápor pútnikov. Od včera večera (5. februára) tisícky pútnikov si chcú uctiť telesné pozostatky dvoch svätcov z kapucínskeho rádu: P. Pia z Pietrelciny  a P. Leopolda Mandića.  Títo svätci sú v Ríme už od stredy 3. februára. Ich prvou rímskou zástavkou bola Bazilika sv. Vavrinca (San Lorenzo fuori le Mura) a následne kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (San Salvatore in Lauro). Práve z tohto druhého kostola boli vo včerajších popoludňajších hodinách prenesené telesné pozostatky svätých kapucínov v slávnostnej procesii do Svätopeterskej baziliky.

Pred Bazilikou sv. Petra pátra Pia a pátra Leopolda vítal kard. Angelo Comastri, vikár Svätého Otca pre mesto Vatikán spolu s arcibiskupom Rino Fisichellom, predsedom  Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie a s ďalšími predstaviteľmi Rímskej kurie. Po krátkej pobožnosti obidva relikviáre boli prenesené do vnútra Baziliky, kde zostali uložené pred Konfesiou sv. Petra.

Prečo títo svätci „prišli“ do Ríma? Tak ako P. Pio aj P. Leopold boli veľkými spovedníkmi. Pápež František ich pozval do Ríma, aby v Roku milosrdenstva zdôraznil význam sv. spovede.

Sklenené sarkofágy s telesnými pozostatkami dvoch kapucínov ostanú v Ríme do 11. februára a následne sa vrátia na svoje stále miesta, P. Pio do San Giovanni Rotondo a P. Leopold do Padovy.

Svätý P. Pio z Pietrelciny sa narodil 25. mája 1887 v malej talianskej dedinke Pietrelcina v rodine roľníka Grazia a jeho manželky Giuseppy Forgione. Dali mu meno Francesco po sv. Františkovi z Assisi. Bol veľmi zbožným, už ako chlapec sa chcel stať kňazom. Ako šestnásťročný si v roku 1902 obliekol kapucínsky habit. Prijal meno Pio. Po siedmych rokoch štúdií bol roku 1910 vysvätený za kňaza.

Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Týmto sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Krátky čas pred smrťou v r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Správne odhadol, čo kajúcnici potrebovali, a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu.

Zomrel 23. septembra 1968 ako 81-ročný. Na jeho pohrebe bolo prítomných okolo stotisíc ľudí. Bol vyhlásený za blahoslaveného dňa 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.

Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi (Castel Novo) v zálive Kotor v Čiernej Hore. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku. Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti. Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Preslávil sa ako „apoštol sviatosti zmierenia“ a „apoštol jednoty“. Jeho sviatok sa slávi 12. mája.

Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast. V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888. 20. septembra 1890 bol v Benátkach vysvätený za kňaza. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov.

Počas pôsobenia v Taliansku bolo 34 rokov Leopoldovým hlavným poslaním vysluhovanie sviatosti zmierenia. Bratia kapucíni Leopolda často kritizovali pre jeho prístup k sviatosti zmierenia. Hovorili, že je príliš zhovievavý a súcitný. S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Na jeho podnet vznikli aj viaceré sirotince pre opustené deti.

Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch.

V starobe trpel Leopold rakovinou pažeráka. Dňa 30. júla 1942 v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše odpadol. Preniesli ho do jeho cely, kde prijal pomazanie chorých. Bratia, ktorí sa zhromaždili okolo jeho postele, spievali „Zdravas Kráľovná“. Pri slovách „Ó milostivá a nad všetky pobožná, ó presladká Panna, Matka Božia Mária“ páter Leopold zomrel vo veku 76 rokov.

Pri bombardovaní počas druhej svetovej vojny boli kostol a časť kláštora v ktorej žil Leopold zbúrané, no Leopoldova cela a spovednica zostali nedotknuté. Leopold to pred svojou smrťou predpovedal slovami: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale táto malá cela nie. Tu Boh preukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že toto miesto musí zostať pomníkom Božej dobroty.“ Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol VI. 2. mája 1976. Svätorečil ho pápež Ján Pavol II. 16. októbra 1983 počas biskupskej synody. Leopold je uctievaný ako „apoštol jednoty“.

Podľa: www.zivotopisysvatych.sk

Text: P. Lucián; foto: P. Lucián a P. Marek