Minoritská cyklopúť 2016

Podrobnosti

Uverejnené: 29. august 2016

Prečítané: 3532x

Po perfektnej cyklopúti prinášame našim zvedavým čitateľom čerstvé dojmy a zážitky z prvej ruky.

Svätá omša nás naštartovala a nakopla správnym smerom -totiž do Rakúska. Úvodných tridsať kilometrov sme všetci zvládli bez mihnutia oka. Potom však nastalo pár prekvapení. Z pôvodnej rovinato očakávanej trasy, sa vykľula hadito stúpavo klesavá melódia. Kopce zákerne čakali za obzorom a vrhali sa človeku pod kolesá, keď to najmenej čakal. Pravý hák, ľavý hák snažili sa nás defektovať, občas i striasť, ale čelili sme im statočne. Po občerstvujúcej zastávke v malebnom Eisenstadte nás čakala nie až tak osviežujúca cesta do Neunkirchenu. Pedáli sa krútili občas niektorí pretáčali oči ale v mene svätej poslušnosti sme nasledovali pátra do cieľa. Ani sme nevedeli ako a už sme si chrneli v spacákoch na fare.

Svitlo ráno, prišiel deň, a čakalo nás nemilé prekvapko. Trošku pršalo. Trošku je slabé slovo. Vhodnejšie by bolo opísať to pamätné ráno, ako stav tekutej, zvislo tečúcej vody, občas prerušovanej molekulami kyslíka. Keď sme sa doplavili do kostola (vzdialeného od fary 10,3333 metra) vyžmýkali sme si žiabre a cyklonohavice a veselo chválili Pána. Velebili sme ho najmä za poskytnutie časového odkladu a možnosti dospať nedospané. Ako sme si veselo raňajkovali a kávičkovali, sledovali za oknom plávajúce autá a iné podivnosti, vyšiel páter pred faru a vody sa rozdelili, ba dokonca vysušili. Nasadli sme teda na tátošov a o pol 12h. sme si už veselo cválali do Mariazellu. Treba spomenúť, že sme všetci boli informovaní o výškovom prevýšení 1000m. V skutočnosti tých metrov bolo 1452, ale kto by sa tým trápil. Krásne sme sa teperili na Semmering, známe to lyžiarske stredisko. Nikomu ani len nepadlo predstavovať si studené chladiace vločky, osviežujúco padajúce na rozpálené zátylky pútnikov. Krásne sme sa hadili hore, sem tam sa niektorí stratili, dúfajúc v romantické cestičky, občas sa niektorí zabudli a museli si to malé roztomilé kopčiatko vyliezť dva krát. Ale Pán Boh s nami a zlé preč, všetci sme sa streli na vrchu a dopriali si zaslúžený sacharidovo sacharidový obed. Tešili sme sa. Tešili sme sa preveľmi. Ale predčasne. Začalo trošku poprchávať, nič podozrivé. Čakal nás predsa 15km zjazd dole horou a potom rovinka. V príjemnom ochladzujúcom podnebí alpského Rakúska sme si to šinuli až k úpätiu druhého vŕšku. Niežeby bol taký malý, to nie. Ale s takou stúpavou kadenciou si ho treba sfamiliarizovať. Tak tento vŕšok, nazvime ho Karolko, to vám bola potvora. Hneď nazačiatku začal posmrkávať, sťažoval sa že tuto má rovinku a hentam pupáčik. Proste typický pubertiak. Spôsobil jeden defekt, ale ešte stále sme ho mali radi. Trošku fňukania ešte nikomu nezaškodilo, vraveli sme si a dopriali sme mu malé osviežujúce mrnčanie, Začali sme však vyťahovať vetrovky a pršiplášte. Okolie bolo malebné, tráva zelenšia než na Slovensku, no nádhera. Zrazu sme ich uvideli. Tridsať rohatých si to šinulo rovno na nás. Zadupali nohami, zaštrngali rohami, vypleštili okále a hypnotickým pohľadom sledovali pátra Luciána. On a jeho červený pršiplášť sa stal zdrojom obdivu a náležitej pozornosti. Všetci sme ďakovali svätej prozreteľnosti, a dúfali že výber farby pršiplášťa nepredznačí  jeho mučenícku smrť. Ako správny toreador však v dostatočnej vzdialenosti 1 centimeter štvorcový odohnal od svojho stáda kŕdeľ rohatých dole Karolkom. Šťastne sme pokračovali v ceste, keď sa zrazu z Karolka stalo urevané 5 ročné decko. Myslím že som ho v tej chvíli znenávidela nielen ja, ale všetci. Ten malý sopliak sa zaťal a pustil prúdy sĺz. Oči mu sčerneli, čelo sa zamračilo. Pútnici sa zaťali tiež a ťahali si to hore Karolkom, až sa mu dostali na kobylku. Tam začala tá správna sranda. Vo vírivej veternej tme sa z našej cyklo výpravy stal rafting. Ak ste niekedy uvažovali nad školou šmyku, vrelo odporúčam  daždivú cyklopúť v rakúskych Alpách. Aquaplaning je to najmenej. Skúste si predstaviť splaviť niagarský vodopád v dvojkolesovom kajaku. Tak nejak to vyzeralo, 30 km úpenlivých modlitieb, skrehnutých prstov a premočených...všetkého. A na záver ešte jeden vzdorovitý vriedok od Karola, vážne si myslím, že mu narašil od zlosti. Vytiahli sme tie 2 posledné dva kilometre až k bazilike v Mariazelli. Za celodennú námahu nás čakala odmena v podobe nádherne nasvieteného chrámu. Úplne zmoknutí sme sa ubytovali u sestričiek v tesnej blízkosti baziliky.

Tretí deň bol úžasný, bol to totiž čas vnútorného stíšenia a duchovného prežívania púte. Mariazell patrí k najstarším putovným miestam Európy. Podľa legendy poslal v roku 1157 opát Otker z benediktínskeho Kláštora St. Lambrechta mnícha Magnusa do blízkosti dnešného Mariazellu, ktorý bol vlastníctvom kláštora. Mních mal prebrať duchovnú starostlivosť o tunajších ľudí. So schválením opáta si mohol na dlhú cestu zobrať sochu Panny Márie vyrezanú z lipového dreva. Večer 21. decembra mu cestu takmer pred cieľom zahatal balvan. Magnus sa obrátil s prosbou o pomoc na Božiu Matku. Vtom sa skala rozštiepila a cestu uvoľnila. Keď mních dorazil do cieľa, postavil sochu na peň a postavil nad ním celu, ktorá slúžila ako kaplnka, a jeho príbytok "Mária v cele" sa čoskoro stal centrom duchovného života a po chýroch o ďalších zázrakoch a uzdraveniach aj cieľom pútnikov.

Mariazell je maličká dedinka s typicky rakúskymi vidieckymi domčekmi. V podstate ju tvoria iba tri ulice a námestie s bazilikou. Mali sme príležitosť obdivovať pôvodnú sochu Matky Božej a sláviť svätú omšu spolu s domácimi, ktorí nás veľmi pekne privítali. V zmrzlinovom stánku nás milo prekvapili 2 Čechoslováci, ktorí po očarujúcom úsmeve našich švárnych dievčeniec s radosťou nakladali dvojnásobné porcie. Pomodlili sme sa krížovú cestu, páter nám porozprával skvelé zážitky z Vatikánu a spoločne sme sa tešili na ďalšie raňajky u sestričiek. Treba vychváliť ich švédske stoly a milý prístup, kmitali okolo nás ako valenčné elektróny.

Štvrtý deň začal rezko svätou omšou a skvelým tempom hodným Sagana sme cyklovali údolím smerom k Melku. Po ceste na nás vykuklo nádherné jazero, trošku sme sa občerstvili a pokračovali adrenalínovým 60km zjazdom s občasnými kopčekmi. V poslednej zákrute sa vynorilo opátstvo Melk a úplne nám vyrazilo dych. Nádherný benediktínsky komplex imponuje predovšetkým svojou výraznou architektúrou, ako aj mnohorakosťou umelecko-historického bohatstva a patrí k najvýznamnejším barokovým stavbám Európy. Ubytovanie aj prostredie bolo perfektné, celá dedinka mala rakúsko taliansky nádych, ktorý sme vdychovali počas romantického večera.

Predposledná etapa cesty prebiehala pokojne, cesta bola rovinatá, počasie príjemné a tak sme pokojným tempom dorazili do Viedne. Ubytovali sme sa u minoritov, vďaka skvelým kontaktom pátra Luciána, a boli sme milo prekvapení izbami aj sprchami. Pozreli sme Viedeň, pomodlili sa v Stephansdome, po obdivovali nočný Hofburg a operu. Úplne unavení sme odkväcli do postelí a spali až do rána bieleho.

Na raňajšej omši sa k nám pridal predvoj z Bratislavy a spolu sme si pozreli pár pamiatok, medzi inými aj nádherný pôvodný minoritský kostol. V nedotknutej gotickej stavbe sa vynímal nádherný plamienkový oltár a kópia Poslednej večere od Leonarda da Vinciho. Posledných 60 km už prebiehalo vo veselej nálade. Viacej sme stáli ako išli, viac sme sa smiali ako nechechtali. Meter za slovenskou hranicou sme však utrpeli stratu. GoPro kamera sa rozhodla rázne ukončiť svoj mladý život skokom z Chucka Norrisa do močaristých brehov Moravy. Nasledovala záchranná akcia, povolaní boli hasiči aj horolezci. Nakoniec sa ju podarilo oživiť, a tak šťastne slúži svojmu majiteľovi aj naďalej. Púť sme oficiálne zakončili desiatkom pri kostolíku Svätého kríža. Neoficiálne sa skončila u Gregora Rozinaja, ktorý nás pozval na skvelú zmrzlinu a pár orosených. Zdielali sme svoje dojmy túžobne hľadiac na bazén, ktorý sa však odhodlal vyskúšať len najmladší člen cyklopúte Jožko :)

Veľká vďaka určite patrí pátrovi Luciánovi, ktorý sa podujal túto jubilejnú, už desiatu cyklopúť zorganizovať. Myslím že všetci sme boli prekvapení kvalitou ubytovania, pohostinnosťou domácich a kopou duchovných aj adrenalínových zážitkov. Určite povzbudzujeme ďalších pútnikov, netreba sa báť, veď cesty sú dlhé a áut nemálo :) Božia prozreteľnosť vždy stojí pri nás, a ako hovorí páter, poisteného aj Pán Boh istí.

Text: Žofia Šuta; foto: cyklopútnici