Deň kanonizácie sv. Antona

anton miniFrantiškánske rády si pripomínajú deň svätorečenia Antona Paduánskeho.

30. mája roku 1232, teda pred 786 rokmi, bol v talianskom Spolette svätorečený Anton Paduánsky. Proces jeho kanonizácie bol najkratší v histórii. Už pred svojou smrťou mal totiž povesť svätca a divotvorcu. Keď 13. júna roku 1231 zomrel, začali veriaci okamžite uctievať jeho telesné ostatky ako relikvie. Vznikla i malá vojna o to, kde bude pochovaný.

Keď sa nakoniec všetky strany dohodli, že splnia Antonovu poslednú vôľu, pochovali ho v Kostole sv. Márie v Padove. Na pohreb prišlo toľko ľudí, že vďaka horiacim sviecam, ktoré niesli v procesii, Padova žiarila, akoby ju niekto podpálil. Zdalo sa, že noc úplne stratila nad týmto mestom svoju moc, vravia staré kroniky.

Už pri pohrebe Božieho sluhu sa stalo množstvo zázrakov, nevysvetliteľných uzdravení a obrátení. V nasledujúcom období boli všetky svedectvá o jeho živote starostlivo zozbierané a obrad kanonizácie bol vykonaný 30. mája roku 1232, čiže ani nie rok po jeho smrti. Tak skorá kanonizácia nebola v stredoveku bežná. Niektorí kardináli v prípade Antona nechceli dovoliť výnimku a radili pápežovi dodržať cirkevné normy. Jeden z najväčších odporcov predčasnej kanonizácie však dostal nadprirodzené videnie: v sne uzrel pápeža Gregora IX. v slávnostnom liturgickom oblečení vykonávať obrad konsekrácie nového oltára. Keď obrad dospel do chvíle, kedy sa do obetného stola vkladajú relikvie, pápež sa začal obracať na okolostojacich kardinálov. Žiaden z nich však relikviu nepriniesol. Bezradný pápež zbadal v kostole mŕtve telo Antona a prikázal priniesť a vložiť do oltára časť z neho. Toto videnie presvedčilo pochybujúcich kardinálov o tom, že Božia milosť nemá byť obmedzovaná žiadnymi limitmi stanovenými človekom.