Bratislava

Juniori na východe

Bratia z bratislavského juniorátu strávili týždeň na východnom Slovensku.

6. februára, po skúške brata Josefa, sa pre nás de facto skončilo skúškové obdobie zimného semestra. Aby sme sa mohli trošku uvoľniť po štúdiu, ktoré bolo v tomto semestri pre niektorých z nás zvlášť ťažké, rozhodli sme sa odcestovať na pár dní do Spišského Štvrtka k našim spolubratom. Plánovaný odchod z Bratislavy mal byť 10:00, no ako sa to stáva... skutočný odchod mal takmer dvojhodinové meškanie.

Cestou do Spišského Štvrtka sme sa zastavili na Krachuliach, kde sa lyžujúci bratia, teda brat Martin, Josef a Tomáš hneď vybrali k lanovke. Za dve hodiny sa im podarilo spraviť asi zo desať jázd. Ostatní bratia – Patryk, Petr a ja, sme šli na prechádzku. Bolo to také ľahké „intro“ do tohto týždňa. Neďaleko odtiaľ, v Kremnických Baniach, bývajú bratia kapucíni. Nemohli sme si dovoliť nenavštíviť ich. Stretli sme sa tu s novicmi zo Slovenska a z Čiech, ktorým sme veľmi vďační za horúci čaj, resp. kávu a za to, že nás láskavo prijali. Neďaleko od ich kláštora sme si pozreli jeden z viacerých teoretických stredov Európy. Do cieľa sme sa dostali večer okolo 20 hod.

Na druhý deň sme sa vybrali do Tatier. Prvá časť nášho turistického dňa viedla po rovnakej trase ako minulý rok: zo Starého Smokovca pozemnou lanovkou na Hrebienok, odkiaľ sme šli k Zamkovského chate. Trasa bola oveľa príjemnejšia než minulý rok najmä vďaka tomu, že sme nemali toľko ľadu pod nohami. Pri chate sme sa rozdelili: bratia Martin, Tomáš, Josef a Patryk sa vybrali na Skalnaté pleso, Petr a ja sme šli tiež tým smerom, no boli sme trošku pomalší. Úroveň mojej kondície a akrofóbia totiž veľmi nedovolili, aby som pokračoval v trase. Vrátili sme sa a autom sme sa presunuli do Tatranskej Lomnice, ako sme boli dohodnutí. Totiž brat Tomáš a Patrik sa mali vrátiť do Lomnice pešo, kým brat Josef a Martin pocítili potrebu väčšej adrenalínovej dávky: vyšli pešo na Lomnické sedlo, odkiaľ sa s lyžami spustili po najdlhšej zjazdovke Slovenska. Večer, podobne ako aj v ostaté dni, sme sa zúčastnili sv. omše v kostole sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku.

Nasledujúci deň sme sa vybrali do Slovenského raja. Z Podlesku sme šli na Kláštorisko. Niekoľko kilometrov sme prešli po zamrznutej rieke Hornád napriek tomu, že sme počas celej trasy počuli, ako pod našimi nohami praská ľad. Mohli sme to zaregistrovať aj zrakom. Na Božiu chválu sme sa bezpečne dostali k Letanovskému mlynu, odkiaľ sme sa strmou turistickou trasou dostali na miesto, kde si kartuziáni pred vyše 700 rokmi vybudovali kláštor.

Vo štvrtok sme sa znovu rozdelili: bratia Martin, Tomáš a Josef sa vybrali na lyžovačku do Levočskej doliny, kam sme my ostatní prišli pešo po turistickej trase. Najprv sme vyšli na Mariánsku horu, kde sme si uctili pannu Máriu modlitbou ruženca. Vrchol turistiky tohto dňa bol, keď sa brat Peter spustil po okraji zjazdovky, po trase vypnutého lyžiarskeho vleku, sánkami, ktoré brat Josef vyrobil z odpadového materiálu.

Tieto náročné „prechádzky“ boli dôvodom toho, že som v posledný deň ostal v kláštore. Ostatní bratia sa vybrali na veľmi dlhú prechádzku: z Tatranských Matliarov vyšli až na Zelené pleso, odkiaľ sa potom na sánkach a lyžiach spustili nadol.

Náš juniorský výlet a teambuilding sme zakončili účasťou na 72. púti radosti. Púť sa začala v piatok večer sv. omšou v Pavlovciach nad Uhom. Boli sme rozdelení do skupiniek, kde sme sa zdieľali s mladými z takmer celého Slovenska. Aj našu farnosť reprezentovala veľmi malá skupinka. Vrcholom podujatia bola samotná púť do Vysokej nad Uhom, k hrobu Anky Kolesárovej, ktorá na konci druhej svetovej vojny „zomrela za svätú čistotu“, ako to vtedajší miestny farár zapísal do matriky. Po večerných svedectvách, kde sme si mohli vypočuť aj svedectvo nášho spolubrata Josefa, nasledovala moderovaná adorácia Oltárnej Sviatosti. Po jej skončení, niečo pred polnocou sme sa vybrali do Bratislavy. Chvála Pánovi za to, že sme sa vrátili zdraví.

Text: br. Peter K., foto: br. Josef a spol.