Bratislava

Nočná krížová cesta

V noci z 22. na 23. marca sme v lesoch Malých Karpát absolvovali nočnú krížovú cestu.

Kráčame. Je nás asi tridsať. Sprievod ide mlčky. Silentium – nerozprávame sa medzi sebou o všednostiach, nerozprávame sa o ceste, nerozprávame sa ani o tom, kto ako vládze. Rozprávanie počas tejto cesty zbytočne rozptyľuje. Preto oceňujem, že panuje v sprievode úplné ticho. Ozývajú sa len naše kroky, občas prasknutá vetvička, škrípajúci kamienok, hlboké dýchanie pri stúpaní do kopca a šušťanie kráčajúcich odevov. Inak ideme mlčky. A potom to najdôležitejšie spomedzi zvukov – rozjímanie pri každom zastavení Krížovej cesty, ktoré nahlas prečíta niekto z nás. Rozjímania nám pripravil páter Tomáš. Tento krát jeho účasť nevyšla, ale z minulých rokov vie presne ako sa cítime a ako budeme vnímať slová. Čítajúci hlas je jediné Slovo. Každý ho počuje. Prechádza cez každého z nás. Každý si ho nesie so sebou, keď mlčky kráčame ďalej, k ďalšiemu zastaveniu.

Ideme z Rače do Marianky, krížom cez Malé Karpaty. Vyšli sme v neskorý večer, všade okolo nás je tma. Ideme bez svetiel - cestu nám osvetľuje mesiac v splne, vďaka jasnému počasiu presvitá pomedzi stromy, ktoré sa ešte nezazelenali. To nám stačí, nepotrebujeme svietiť navyše. Tridsať čeloviek, bateriek a iných svetelných zdrojov by nás zbytočne rozptyľovalo. Svietime len pri najdôležitejšom – rozjímaní na každom zastavení Krížovej cesty. Podstatnejšie však je, že si každý nesie v sebe svoje vlastné Svetlo. Také ktoré sa nevybíja, ktoré svieti večne. Svetlo prežitia a pochopenia Krížovej cesty. Pre neho sme v túto noc tu a nie inde. Iné túto noc nepotrebujeme.

Cesta je namáhavá. Snažím sa o vyhovujúce tempo chôdze, aby sme sa neponáhľali a ani nevliekli. Myslím, že sa to darí. Nik nepredbieha. Nik nemešká. Nik sa nestráca. Sme veľmi súdržná skupina. Každé zastavenie nás zhromaždí okolo Slova aj Svetla. Na 12. zastavení prichádzame na vrchol kalvárie v Marianke. Uprostred noci. Časť pútnikov tu končí spoločnú cestu. Lúčime sa a trochu im závidím, že sa námaha kráčať pre nich dnes končí.

Zostali sme štrnásti. Osviežujeme sa, chvíľu si poniektorí sadnú, no treba sa rozhodnúť a ísť ďalej. Cesta do Karlovej Vsi nie je v tomto momente krátka. Už to nebude prechádzka. Únava je citeľná a máme pred sebou viac ako sme doteraz prešli. Začíname stúpať nad Marianku. Každý váži svoje kroky. Premýšľam nad slovami pátra Tomáša o prekonávaní sa ako jednom z cieľov putovania. Potom prichádzajú myšlienky o únave. Myseľ sa sústreďuje viac na telo a stráca podstatu tejto cesty. Náhle si uvedomujem, že Ježiš musel kráčať s krížom sám, potupený davom, so všetkým utrpením ktoré niesol, s vedomím konca i začiatku. My ideme spolu, v tichom bezpečí, každý s vlastným úmyslom. Uvedomujem si, že je mi vlastne ľahko. Som vďačný a pokorný.

Do Karlovej Vsi prichádzame za svitania. V Karlovej Vsi sa začína sobotný deň a nám sa končí piatková Krížová cesta. Pre kláštorom sa lúčime s pátrom Martinom. Únava pominie, nohy prebolia, zážitok sa zachová. Ďakujem vám všetkým, ktorí ste boli.

Text: Rišo