Spišský Štvrtok

AKRONYM v Tatranskej galérii

9. októbra bola v Tatranskej galérii v Poprade otvorená výstava fotografií z kláštora, kostola a Centra sociálnych služieb v Spišskom Štvrtku.

V dňoch 21.– 26.4.2026  navštívili študenti Masmediálnej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda komunitu menších bratov  konventuálov – minoritov v Spišskom Štvrtku za účelom dokumentovania priestorov kláštora, kostola a klientov Centra sociálnych služieb. Výsledky tejto návštevy a komunikácie prostredníctvom fotografického obrazu predstavili študenti na rozsiahlej výstave v Tatranskej galérii s názvom „Prah blízkosti“. Už samotný názov výstavy vyjadruje ambíciu hlbšieho ponorenia sa do témy zmyslu lásky, utrpenia a otázok, kto je môj blížny, existencie viery v Boha a v neposlednom rade mystiky historicky cenných sakrálnych priestorov kláštora, kostola a celého urbánneho priestoru, ktorý dýcha géniom loci.

Doktorandka a zároveň kurátorka výstavy Magdaléna Tomalová presne formulovala odpoveď na otázku prečo práve Spišský štvrtok a kláštor minoritov: „Niektoré prahy prekročíš a ani si to nevšimneš. Najprv vykročíš po zemi, ktorá je ti neznáma. Potom vojdeš do kostola. Potom do izby niekoho, koho ešte nepoznáš. A až nakoniec zistíš, že si vošiel aj trochu do seba. Do Spišského Štvrtku sme prišli fotografovať. Mysleli sme si, že budeme hľadať obrazy, detaily života, svetlo na stenách, tiene v chodbách, ruky zložené k modlitbe. Pohľady. Gestá. Históriu, ktorá tu stojí už stáročia. Všetko sme našli. Lenže sme našli aj niečo, čo sa fotografuje oveľa ťažšie. Blízkosť. Takú, ktorá nevzniká za objektívom. Ale medzi ľuďmi. Keď sa prestaneš báť, keď sa niekto prestane báť teba. Keď sa z návštevy stane stretnutie a zo stretnutia niečo, čo si odnesieš domov. Minoritský kláštor je miestom ticha. Centrum sociálnych služieb miestom každodennosti. Medzi nimi nie je až taká veľká vzdialenosť, ako by sa mohlo zdať. Obe miesta totiž spája človek. So svojou vierou, pochybnosťami, radosťou, úvahou, humorom aj potrebou byť prijatý.“

Fotografia vždy otvára syntézu všetkých zmyslov (zrak, sluch, čuch, hmat), ktoré nám v historických priestoroch kláštora a kostola v Spišskom Štvrtku ponúkli nielen vizuálne útočište ale aj duchovnú odozvu, možno existenciálne silný zážitok z otvárania sa aj duchovnému zmyslu a významu obrazu človeka a priestoru ako Božieho obrazu. V otázkach ako zaznamenať svet mentálne znevýhodnených klientov, históriu stredovekých chrámov a kontinuitu duchovnej činnosti bratov minoritov v Spišskom Štvrtku sa vzájomne prepájali obrazy a predstavy všetkých priestorov – kláštora – chodby, izby,  kostola a kaplnky v Spišskom Štvrtku. Bola to historiografia tvaroslovia – gotiky, baroka, postsocialistického environmentu, ale taktiež filozofie, teológie, či sociálne a etické scitlivenie k mentálne a  telesne znevýhodnenému človeku. Pobyt plný protikladov, ktorého sme sa stali súčasťou, vytvoril priestor otvorenej obrazovej meditácie – vizualizovať vzťah, ktorého cieľom bolo v zaznamenávaní rozličných svetov aktivovať svet nový – skutočnejší. Fotografie sakrálnych priestorov, objektov, liturgie, rehoľníkov, či marginalizovaných ľudí tak vyjasňovali hranice predobrazu seba-prekonávania, vždy v novej a originálnej osobnej skúsenosti s fotografiou, vnímať vo všetkom dotyk lásky a šťastia. 

Študentka Patrícia Lehká si pri fotografovaní uvedomila: „...že práve tieto malé momenty môžu byť pre človeka veľmi dôležité a prinášajú mu pocit blízkosti a spoločnosti. Pri fotení som sa nesnažila zachytiť nič umelé, skôr som chcela ukázať ich život taký, aký naozaj je. Najviac ma bavilo čakať na spontánne situácie a momenty, ktoré vznikli samé od seba. Táto skúsenosť mi ukázala, že aj obyčajný deň môže mať veľa pekných a dôležitých chvíľ.“ Študentka Ivana Galat otvorene vyznala: „Nazreli sme tak do sveta, na ktorý sa možno pozeráme s odstupom, pretože ho nepoznáme. Do sveta ľudí, ktorých by nie každý objal, tancoval a spieval s nimi preto, že sú „iní“. Neraz som zašla kúsok za roh a utrela si slzy smútku a šťastia zároveň. Narušili sme im každodenný režim, no verím, že sme si ho navzájom spestrili. Ďakujem im za to, že si nás pustili tak blízko k sebe. K sebe domov.“ Lea Tomášková vnímala osobitosť obidvoch prostredí: „Sakrálny priestor kostola zároveň vytvára kontrast i prirodzené pokračovanie tém ticha, starostlivosti a ľudskej blízkosti. Obe prostredia sa vo fotografiách stretávajú ako dva svety existujúce vedľa seba. Fotografie tak prinášajú pohľad na ich osobitú atmosféru a vzájomné prepojenie.“ Katarína Zvolenská sa upriamila  na gestá, pohľady, dotyky a momenty: „Chcem aby sme viac cítili dôležitosť stretnutí, vzťahov a fyzického kontaktu. Chcem aby sme viac k sebe pristupovali s nehou, empatiou a rešpektom bez toho, aby sme sa stali práve objektom pozorovania. Chcem aby sme viac cítili ich emócie, osobnosť a denné rituály, ktoré vytvárajú svet. Toto bol pre mňa priestor blízkosti, vzájomnej prítomnosti a sebauvedomenia, pozývania k zastaveniu, dlhému vnímaniu a vzájomnej nehe.“

Výstavy „Prah blízkosti“ sa zúčastnili študenti Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, doktorandky Magdaléna Tomalová, Ivana Galat, Kristína Svítok Mayerová, študenti  Radka Kariková, Paťka Lehká, Michal Čajka, Viktória Konečná, Adriána Radosová, Lea Tomášková, Katarína Zvolenská, Emma Šafránková, Liliana Ivaničová, Zuzana Ordzovenská,  pedagógovia a autori Jozef Sedlák, Peter Lančarič,  kňaz Spišskej diecézy Ľubomír Hajdučík. Ďakujeme Reholi menších bratov konventuálov  – minoritov na Slovensku, menovite Adamovi Baranovi, Martinovi Kollárovi, Michalovi Lackovi za umožnenie vstupu do priestorov kláštora a kostola sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku. Ďakujeme riaditeľke Tatranskej galérie v Poprade Oľge Krajčiovej za možnosť prezentácie výsledkov projektu Akronym. Tvorivú dielňu podporila Nadácia Tatrabanky v sekcii vizuálne umenie pre rok 2026.

Text: Jozef Sedlák; foto: študenti MFUCM