Spišský Štvrtok

Rozhovor s Mons. Petrom Fidermakom

Počas osláv 30. výročia posvätenia kostola v Dlhých Strážach sa s Mons. Petrom Fidermakom rozprával Vladimír Adamkovič, redaktor TV Levoča.

F3

Takže prvá otázka, otec Fidermak: Ako vnímate tento dnešný deň, túto spomienku po tridsiatich rokoch?

Nečakal som, že po tridsiatich rokoch bude niekto spomínať na posvätenie kostola. Ale stretli sme sa a je to veľmi pekne pripravené. A je tu aj nová generácia: tí, čo boli vtedy maličkí, tých už nepoznám. A tí, čo boli vtedy veľkí, tak tí sa vôbec nezmenili…

Pýtali ste sa na zbor, že či sú všetci tí speváci a speváčky naši. Je vidieť, že tá generácia naozaj vyrástla. Ja to tiež tak vnímam. Možno taká prirodzená otázka: ako si spomínate na to obdobie pred tridsiatimi rokmi a možno aj trochu skôr – keď sa tento kostol začal rekonštruovať. Ako vznikla tá myšlienka, kto s tým nápadom prišiel a kto sa do takého ťažkého boja pustil? Všetci vieme, že to bol vrchol totality. V tom čase nikto netušil, že o pár mesiacov neskôr totalita u nás padne – a Vy ste sa odhodlali na taký veľký krok. Takže ako to bolo?

Bolo to tak, že „rada starších Lengvart [Dlhých Stráží]“ jedného dňa po svätej omši povedala: „naše dzeci do kostola nevejdú a my chceme, že by še modlili. Treba daco robic.“

To bolo veľmi prezieravé. Dnes sme videli, že tiež do kostola nevošli, ale mali tam televízne obrazovky, takže mohli pozerať a počúvať vonku. Takže toto bol ten prvý moment. V ktorom roku to bolo?

Už v roku 1987 začali šíriť túto myšlienku. Vtedy bola situácia taká, že nebolo možnosti niečo robiť, najmä s kostolom. Potom sme vymysleli, že treba nájsť „niečo“, aby sme mohli začať „niečo robiť“. Tak sme si povedali, že treba rozšíriť sakristiu. Mysleli sme, že tam, kde bola za kostolom sakristia, že tam to rozšírime, aby tam vošli aspoň matky s deťmi. No a keď to už bolo tak, vďaka starostovi Bonkovi, tak on vlastne vzal na svoj chrbát tieto veci, že povedal: „Dobre, ta pujdzeme vybavovac.“ A všetci [súhlasili], že pristavíme, že rozšírime tú sakristiu. Keď sme začali rozširovať, Jožo Tomečko še smeje, že ku jednotke sme pripísali ešte jednu jednotku a zo 16 m2 bolo 116 m2.

A to vám prešlo niekde na tých úradoch? Či si to nevšimli?

Ono to neprešlo. Stálo to veľa slivovice. Neviem koľko tej slivovice Mišo Bonk nanosil na okresný výbor. No ale potom vždy, keď niečo horelo, on za tým stál. Ja som ho [na výbor] doviezol, potom som sa v aute modlil a on išiel ku tajomníkovi strany vybavovať.

Vy ste sa modlili a on slivovicu nosil… (smiech)

Takto to bolo. Ale vtedy bol aj entuziazmus. Dnes urobiť niečo také za tri mesiace… A to vtedy všetci [robili]. Títo, to boli mladí chlapi: Bača, Gibala, Bendžala, Kellner…

Všetko lengvartské priezviská, dá sa povedať…

A potom Štefan Petrík robil na pozemných stavbách. Keď nám bolo treba techniku, ja som mu hovoril: „Štefan, daco tam zrob.“ A Vlado Slanina robil na ČSAD. A to boli tie hlavné veci. Priviezť materiál a techniku. A národa bolo: Kto by dnes ráno o štvrtej skladal z kamiónu tehlu?

V akom čase sa vlastne robilo? Cez víkendy? Alebo ráno a potom poobede? Lebo chlapi chodili do roboty…

Vždy robili. Keď prišli z roboty, z Omnie – omniaci – hneď na stavbu. A to bolo tak: murári – boli aj Bendžalovci, aj druhí murári. Vlado ráno priviezol kamión tehál a večer už neboli. Urgovali ho, že zajtra treba nový. Musím povedať, že to bol entuziazmus ľudí. Ale predovšetkým: to nie ja som chcel. Oni chceli. Lengvartčania. A ja potom: „Tak ja už vám pomôžem.“

Tá Vaša pomoc bola veľmi dôležitá, lebo ako hovoríte, modlili ste sa, a ono to určite pomáha.

Samozrejme. Bez Pána Boha sa nepohneme z miesta. No takže bolo to pekné.

F1

Ako dlho to obdobie výstavby trvalo. Koľko mesiacov, možno rokov?

Tri mesiace. Začali sme 14. apríla (Petrík si všetko pamätá) a 7. júla bola posviacka. Takže koľko to trvalo: apríl, máj, jún – no tri mesiace.

Vy ste sa tu vo farnosti potom ešte ako dlho zdržali?

Mňa za trest preložili, lebo museli niekoho potrestať. Za to, že boli oklamaní páni, tak mňa týždeň pred posviackou preložili do Lučivnej. No a keď som došiel do Lučivnej – lebo vo Svite kostola nebolo – tak mi povedali, že mňa tu poslali, aby som vo Svite staval kostol. To bolo v auguste. Všetci hovorili: „Čo si? Tu? Kostol?“ A v septembri bol prevrat. A [o rok] v decembri sme už slúžili vo Svite [sväté omše v novom kostole].

To je krásny kostol tam vo Svite. Vzadu, pri lese.

Rýchle sme to tam postavili. Za pätnásť mesiacov.

Ja viem, že Vy ste potom stavali ďalej. Takže, kde ste išli ďalej z toho Svitu?

No ešte na Kanade som staval a potom som staval aj v Rusku. Do Ruska ma tiež poslali, tak som tam staval. Aj v Novosibirsku som dostaval katedrálu, v Irkutsku som staval katedrálu, v Čite som staval kostol aj celé centrum. Potom som staval kostol v Baku – teraz je to už katedrála, lebo je tam Vladko Fekete biskupom. Potom centrum pre saleziánov a také kláštoríky pre sestričky…

Už len za tieto zásluhy by ste mali byť stavebným inžinierom. Ste vyštudovaný stavbár alebo je to len Vaše hobby?

Ja som vyučený tesár, lebo môj otec bol tesár. Takže v pätnástich rokoch som už vedel čítať projekty, lebo otec mi ukazoval: toto znamená toto, toto znamená toto… Tesár musí mať predovšetkým obrazotvornosť. Dopredu vidí, ako bude stavba vyzerať.

Tesár ako svätý Jozef. Predpokladám, že ste v ňom mali veľký vzor.

Isteže. Keď plánujem nejaké tesárske roboty – každý rok sa niečo nájde, napríklad treba urobiť strechu – vždy sa radím s Pánom Ježišom a so svätým Jozefom. Poviem: „Tak ty si hlavný tesár, tak ako to [urobiť]?“

Na dobových fotografiách som videl, že ste aj priložili ruku k dielu, že ste v montérkach normálne fungovali spolu s ostatnými. Ako to bolo – z roboty do kostola – ako ste stíhali prezliekať montérky za reverendu?

Reverenda má tú výhodu, že zahodíš z vrchu a nič nevidno. (smiech).

Montérky pod tým?

Montérky pod tým. Preto vymysleli reverendu. (smiech)

Už to teraz začínam chápať.

(Potlesk)

No a keby ste mohli spomenúť život v Rusku – predsa len to je krajina pravoslávia –, ako sa tam udomácňovalo kresťanstvo? Ako to vnímate? Možno aj vďaka tej výstavbe Božích chrámov…

V Rusku je dosť katolíkov: Poliakov, Litovcov, Nemcov… Takže my vlastne slúžime týmto katolíkom. Keď ku nám prídu pravoslávni, tak my ich nevyháňame. Potom nám síce vyčítajú, že robíme prozelitizmus [= nahováranie druhých na našu vieru], ale my hovoríme: „Nie. Veď oni prišli.“

A potom tá cesta z Ruska. Vrátili ste sa domov, kedy to bolo?

No teraz som prišiel na dovolenku. Ja som sa ešte nevrátil. Ja som v Rusku doma, lebo tam ešte musím doslúžiť.

Takže budujete ďalej?

Teraz sa zo mňa smejú, lebo tam máme taký statok – ako sa to povie – taký ranč alebo hospodárstvo a máme tam aj dom pre deti, aby oddychovali. Kaplán Poliak kúpil koňa, kravy, kozy, kury. Potom prišiel za mnou a hovorí: „Vieš, ale treba postaviť stodolu, treba postaviť šopu pre kravy...“ Tak sa teraz zo mňa smejú: „Už staviaš len šopy, to už je koniec.“ (smiech)

Neviem, neviem, lebo ja mám taký pocit – keď sa tak spätne pozeráme –, že Slovensko sa v podstate stalo akousi „šrubkárňou“. Skladáme autá a práve to, čím sme sa roky živili, tou rodnou hrudou, zemou, poľnohospodárstvom, to nám tu zaniká. Takže ja by som bol rád, keby ste sa vedeli vrátiť aj s tou celou partiou Poliakov, aj nejaké tie kone sem pritiahnuť a dať tu mladým ľuďom robotu na zemi, v poľnohospodárstve... Čo si o tom myslíte?

Tak na to už sú špecialisti aj tu. Vždy hovorím, že farári len zastupujú tých špecialistov, ktorí majú byť, ale nie sú. Keď niet špecialistu na stavbu, no tak toho manažéra musí na stavbe robiť farár. Ale keď sú už miestni, tak to je jednoduché: zadá sa úloha a sa robí.

My tu tých špecialistov síce máme, ale mám taký pocit, že sú koncentrovaní niekde v Bratislave a na východ Slovenska akoby pozabudli. Kedy sa hodláte vrátiť? Alebo teda kedy vás uvoľnia z tej služby? Ako vidíte svoju budúcnosť?

Po piatich rokoch, keď som v Čite dostaval kostol, tak kardinál Tomko ho bol posvätiť. Bolo to v roku 2002. Hovoril som mu: „No tak už som tu šesť rokov, už som dosť odslúžil, tak už sa vraciam na Slovensko.“ On tak na mňa pozrel – tam v Čite, to je pri Čínskej hranici – a hovorí: „misionári do penzie nechodia a domov sa nevracajú“. Povedal som: „Dobre, tak sedím, kým ma Pán Boh neodvolá.“

Ako dlho trvá cesta, keď sa vraciate naspäť do Ruska? Letíte, idete autom, vlakom?

Teraz pôjdem naspäť vlakom. Je to 1000 km, to je neďaleko. Teraz som už tu, v Kaliningradskej oblasti.

To je na skok od domu….

Isteže, to už je blízko. To nie je Sibír.

V Rusku 1000 kilometrov nič neznamená. Slovensko toľko na dĺžku ani nemá – ani s Československom… V kostole nám trubači na záver zahrali krásnu skladbu „Guraľu“. Vy ste srdcom stále asi „guraľ“.

Iste, iste. Aj spievame „Guraľu, či ci ne žaľ,“ čas od času. Keď si „druzgneme“ tak [spievame] lepšie.

Čím je špecifická slovenská nátura? Alebo teda Slovák, ak je v zahraničí, čo na ňom obdivujú? Tí Rusi teraz napríklad.

Rusi vždy hovoria, že sme takí ľudskí. Na Poliakov hovoria, že sú vždy takí akýsi studení, „nedruže ľubivie,“ nepriateľskí. O nás hovoria: „Vy, Slováci, zasmejete sa, vypijete s nami, dohovoríte sa.“

To je zaujímavá téma, lebo o Rusoch viem, že oni nalejú „sta gram“ (sto gramov) a poďme! Stíhate s nimi držať krok? Alebo ako to robíte, že stihnete?

No tak niekedy to bolo. Ešte keď som bol mladší, tak som ukázal, že aj ja viem po rusky piť, „dvieste gram“. Ale teraz už nie. Už to nedovolí ani organizmus, ani zdravie.

Na to je taká finta, že jedna fľaša slivovice je pre tých ostatných a druhá fľaša slivovice (vlastne vody) je pre toho, kto nalieva. Z nej si pred všetkými nalieva a potom chodí, štrngá a pije čistú vodu. Možno dobrý nápad…

Ja to nerobím, ja som priamy. No na čo? Oklamať seba… (smiech)

Vidím, že humor vás neopúšťa. Aké sú ešte vaše životné ideály? Samozrejme, že to nebeské, to je stále pred nami, ale možno aj také to pozemské… čo by ste chceli zažiť?

Čo by som chcel zažiť?

Ja vám prezradím, čo by som chcel zažiť ja. O 30 rokov znova prídeme a budeme mať znovu výročie. Ja som si dnes hovoril – keď som filmoval detičky pred kostolom, tie v kočíkoch –, že o 30 rokov to už budu mamky a vy budete dedkovia, babky. Takže tohoto by som sa chcel dožiť. Vy asi tiež...

Tak neviem, keď budem žiť tak dlho ako kardinál Tomko, tak to môže byť.

Vyslyš pane Bože!

Už má 95 rokov a ešte sa hýbe.

To je asi želanie každého z nás, aby sme sa tu o 30 rokov znovu takto všetci stretli. Plus tí ďalší, čo prídu po nás. Tak komu bude dožičené, bude. Komu nie... musíme si to vážiť. Možno na záver, taká jedna otázka: „Čo by ste popriali tejto obci a ľuďom tejto zeme, tohto regiónu, Slovákom, do tých budúcich rokov?“

Tak ja najprv ďakujem pani starostke, že zorganizovala aj spolu s ostatnými toto podujatie. To je po prvé. A po druhé, aby ľudia mali dobrú historickú pamäť, toto vám želám.

Vyslyš pane Bože!

Keď ľudia pamätajú, z čoho vyrástli a čo im prinášalo šťastie a toho sa držia, budú šťastní. A ja želám šťastie všetkým, aj radosť života. Niekedy sú ľudia takí strhaní… Zo života sa treba radovať! A čo? Veď zajtrajšok – všetko je v rukách Božích.

Do hrobu odídeme všetci rovnako chudobní. Ďakujem pekne za rozhovor, vyslyš pane Bože! Vám všetkým ďakujeme za pozvanie, jednak vás ako obce, jednak otca Fidermaka. Aj naša prítomnosť s kolegom je pre nás poctou. Že sme tu mohli byť a po rokoch sa s vami znova stretnúť. Tešíme sa na ďalšie stretnutie s vami a nech sa všetky vaše predstavy a želania naplnia a nech ste spokojní a šťastní. A žime pre tú ďalšiu generáciu, aby sme nevymreli. Takže mladí, máte čo robiť.

Ďakujem, všetkým ďakujem. Rusi hovoria: „spasiba všto vy jesť.“

Ďakujeme, že ste. Ďakujeme pekne.

Foto: Zdena Jurčíková