16. novembra Lk 18, 1-8

Všetci sa občas modlíme, ešte aj neveriaci to v najťažších chvíľach vedia... Problémom našej modlitby je ochabovanie. Naučiť sa byť pri Pánovi stále, to je zmysel výzvy k modlitbe. Na takúto modlitbu však potrebujeme jednu podstatnú vec: veriť, že nám po spravodlivosti prislúcha Duch Svätý, že nám náleží vedieť milovať, že nám patrí vedieť robiť pekné veci a kráčať po ceste svetla, mať v srdci pokoj a poznať Božiu lásku. Modlitba začína a neustále sa živí touto intuíciou, že nám, ako Božím deťom, určité veci jednoducho patria.

15. novembra Lk 17, 26-37

Aj dnes ľudia jedia, pijú, kupujú, predávajú, sadia, stavajú... a predsa na pozadí toho všetkého bežia iné dejiny - dejiny spásy. Preto sa ako kresťania nadovšetko učíme žiť naše dni v jednote s tým, ktorý nás - až sa to všetko raz pominie - zhromaždí okolo seba, ako nás teraz zhromažďuje okolo svojho eucharistického tela.

14. novembra Lk 17, 20-25

Zmätok, poblúdenie mnohých, prenasledovanie a zavrhnutie - to sú veci, ktorým by sa nemal kresťan čudovať ani sa nimi pohoršovať. Naopak, veď vie, že sú znakom prichádzajúceho Božieho kráľovstva, ktoré rastie ticho, nepozorovane a prináša ovocie v nás a medzi nami. Čudovať by sa mal len tomu, aké ľahké je pre neho stratiť jednotu s Ježišom Kristom.

13. novembra Lk 17, 11-19

Aby sme mohli počuť v čítanom slove Božie slovo, alebo, aby sme mohli uvidieť vo faktoch nášho života dielo Božie, na to potrebujeme byť cudzincami. To jest ľuďmi, ktorí vedia žasnúť. A vychovať srdce k úžasu pomáha vďačnosť. Ďakuj teda Bohu za fakty tvojho života, aby si ich mohol uvidieť nanovo.

12. novembra Lk 17, 7-10

Byť kresťanom znamená uznávať, že sme neužitočnými sluhami. Ale nie kvôli nejakej strojenej, falošnej pokore, lež pre vedomie, že sme všetko dostali, že my pre Boha nemôžme urobiť nič, čo by nemohol mať aj bez nás. Slúžime, pretože sa považujeme za obdarovaných a túžime odvďačiť sa Božej štedrosti.

11. novembra Lk 17, 1-6

Dať odpustenie vždy, znovu a znovu, na to je potrebná viera. Viera je potrebná aj na to, aby sme, keď padneme, vedeli prosiť o odpustenie. Prosme teda o tento vzácny dar, aby sme mohli každodenne víťaziť nad smrteľným zlom, ktoré chce rozleptať našu jednotu.

10. novembra Lk 20, 27-38

K väčšej veci než oženiť sa a splodiť deti sme povolaní... A celý náš kresťanský život je osvetlený tou vierou, že sme Božími deťmi, čo sa raz zjaví. Prosme o posilnenie tejto viery, aby jej svetlo ožiarilo všetko čím žijeme.

9. novembra Jn 2, 13-22

Nerobte tržnicu z domu môjho Otca! O čom je reč? O našich kostoloch? Možno aj o nich, ale predovšetkým o tých domoch, ktorými sme my, naše telá. Tie sú určené byť miestom modlitby a bohoslužby. No častokrát sú miestom chaosu a modloslužby...

8. novembra Lk 16, 1-8

Vieš, že náš Pán je veľmi zvláštny. Aj dnešné evanjelium nám pripomína, že má rád istú nepoctivosť a vypočítavosť. Urob teda priebežnú previerku. Ako si na tom aktuálne s dĺžnikmi tvojho Pána? S kým môžeš počítať, keď ťa zbavia správcovstva?

7. novembra Lk 15, 1-10

Úryvky evanjelia, ako ten dnešný, nám ukazujú Ježiša, ktorý sa stretáva s ľuďmi, častokrát stratenými a veľmi zranenými. Ježiš ich miluje. A jeho láska ich premieňa. Nechajme sa povzbudiť a volajme k nemu o dar poznania jeho lásky. Lebo to nie je náš vnútroný zápal, ani to, že sa viac posnažíme, čo nás zbavuje našich mrakov. Iba láska premáha temnotu.

6. novembra Lk 14, 25-33

Vlastníctvo znemožňuje nasledovať Ježiša Krista. Nie žeby vlastníctvo bolo zlé samo o sebe, ale veľmi často sa stáva, že už nie my vlastníme nejakú vec, ale tá vec vlastní nás. Zriekať sa neznamená nič nemať, ale mať v sebe stále živú slobodu pre prijatie niečoho nového. Nemať túto pripravenosť v sebe znamená rýchlu porážku (zvlášť zrejmé je to vo vzťahoch s blízkymi), lebo sme neustále životom pozývaní niečomu umierať a pre niečo iné vstávať z mŕtvych.

5. novembra Lk 14, 15-24

Uvidieť sa v pravde a uznať v sebe aspoň trochu chudobného, mrzáka, slepca a chromého, to je počiatok opravdivého prijatia toho pozvania, kvôli ktorému prišiel Ježiš. Sme blahoslavení ak to vieme. Prosme o túto milosť, lebo nás robí schopnými prijať nezaslúžené pozvanie na hostinu Božieho kráľovstva.

4. novembra Lk 14, 12-14

Ježiš v tejto časti Lukášovho evanjelia hovorí cez podobenstvá o nepredstaviteľnom bláznovstve Božej lásky k človeku. Vskutku tak ako si len ťažko vieme predstaviť vždy si hľadať posledné miesto, alebo pozývať k sebe na večeru tých najbiednejších, tak nepredstaviteľne Boh koná s nami. Veď ako si vôbec môžme nárokovať zasadnúť s Bohom za jeden stôl, my, čo mu nemáme čím odplatiť?!