Príhovor k 75. výročiu posvätenia kostola sv. Michala Archanjela v Karlovej Vsi

Podrobnosti

Uverejnené: 03. júl 2011

Prečítané: 5830x

Vážení dôstojní páni

P. Lucián Mária Bogucki, správca farnosti sv. Michala

P. Richard Bóna, karloveský kňaz pôsobiaci pastoračne v USA

Drahí naši diakoni a miništranti,

Drahí bratia a sestry Karlovešťania

Je pre mňa veľká česť, že mi provinciál minoritov na Slovensku  P. Tomáš Lesňák

a správca našej farnosti sv. Michala Archanjela, P. Lucián Mária Bogucki

umožnili prehovoriť pri tejto slávnostnej príležitosti.

Som rodený Karlovešťan, k čomu sa hrdo hlásim a preto mi prosím nezazlievajte, keď pripomeniem, že Karlova Ves patrí medzi najskôr obývané územia Slovenska, čo dosvedčujú archeologické nálezy zo staršej doby kamennej. Mimoriadne vhodná poloha upútala lovcov a zberačov, ktorí vyhľadávali predovšetkým južne exponované dunajské terasy Starého gruntu a dnešných Dlhých dielov. Nájdené nástroje zhotovili predchodcovia dnešného človeka pred 250 000 až 300 000 rokmi.

Po zničení rannostredovekej obce tatármi dostal bratislavský richtár do daru územie medzi dvomi potokmi Vydricou a Suchou Vydricou a založil tam v r. 1288 novú obec. Po hraničných sporoch bola obec v 15. storočí pripojená k hradu Devín. V stredoveku teda patrila Karlova Ves pod Devínske panstvo. V r. 1825 mala Karlova Ves 118 obyvateľov, zatiaľ čo Devín mal 1513 obyvateľov. Prvý historický názov Karlovej Vsi bol Suchá Vydrica , podľa potoka, ktorý tu pretekal, a na ktorý, si mi starší, ešte pamätáme. V r. 1863, keď Karlova Ves bola známa ako Károlyfálva, mala 194 obyvateľov a farárom v Devíne bol vtedy d.p. František Krómy. Do r.1914 počet obyvateľov vzrástol na 518 . Karlova Ves patrila pod Devín nielen politicky, bolo tam sídlo notára, ale aj cirkevne ako filiálka Devína a to až do r. 1938, kedy v dôsledku štátoprávneho usporiadania, pretože Devín pripadol, podobne ako Petržalka Nemecku , sa Karlova Ves stala filiálkou farnosti Dómu sv. Martina. Obrovský nárast obyvateľstva nastal v 70- rokoch v súvislosti s výstavbou sídliska a v dobe vytvorenia samostatnej farnosti v r.1992 už mala 22 131 obyvateľov.

Stojíme na pôde, kde naši predkovia postavili v r.1860 kaplnku sv. Jána Nepomuckého a v r.1861 v priestore pred ňou vznikol cintorín. Dosvedčujú to dokumenty z archívu Trnavského arcibiskupstva ako aj zvon na veži nášho kostola, kde je napísané: „ Gegossen von Carl Fohr in Pressburg 1860 “   na spodnej časti sú uvedené mená darcov:  „Angeschaft von Mathias Lucanic und Franz Muller“.

Počet obyvateľov v Karlovej Vsi rástol a v polovici 30-rokov tento sakrálny priestor už bol nedostačujúci. Vznikol preto  Spolok sv. Michala pre výstavbu kostola a v r.1935 sa začalo s prestavbou kaplnky na jednoloďový neskorobarokový kostol., ktorá bola dokončená v r.1936. Devínskym farárom vtedy bol P. Rudolf Smutný. V súvislosti s posviackou kostola by som chcel citovať slová apoštolského protonotára, dekana a farára mesta Bratislavy, Dr. Ľudovíta Okánika, ktoré napísal v júnovom čísle Bratislavského katolíka (roč. I., č.2, s.2 ) v r. 1936:

Pri 75 ročnom jubileu teda ďakujeme predovšetkým našim otcom, ktorí kostol budovali a postavili ho na naozaj dobrých základoch, takže vydržal cez všetky nepriazne doby  .  Chrám Ducha Svätého v nás (porov. 1 Kor 6, 19) , budovali v 30 a 40 rokoch bratia františkáni, spomeňme aspoň niektorých: P. Akurs Jakšic, rodní bratia Kazimír a Rufin Fintovci, P. Manschvét Drobný a provinciál Celestín Lepáček.  Neskôr v dobe hlbokej totality to boli kapláni z farnosti sv. Martina a ďalší kňazi, ktorí sa venovali pastorácii rodín a najmä mládeže. Starší aj mladší s láskou spomínajú na otca Jána Mariana Rieckeho, ktorý chodil do rodín,  venoval sa najmä deťom a organizoval s nimi aj výlety, ďalej Michala Kurucára, Dr. Ambróza Fidéla Jurkoviča, Ondreja Augustína Filipoviča, ktorý mal krycie meno „Otec Peter“, Juraja Luptáka, Ladislava Sakala, Viliama Arbeta,  Mariana Horvátha, Elemíra Tasáry, Ľudovíta Melu, Jozefa Krupu, Eduarda Daniša, Mariána Červeného,  Ferdinanda Javora a ďalších, Bohu dobre známych dobrodincov ľudskej duše.

Otcovi Jánovi Rieckemu, ktorý okolo seba vytvoril krúžok mladých a osobitne skupinu miništrantov, vďačíme za to, že nám z tejto generácie vyrástli kňazi Benjamin Kosnáč, bratia Ondrej Lazar Tkáč a Ján Felix Tkáč, Patrik Mock, Richard Bóna, Jozef Bartkovjak a Paľko Gajdoš. Veľký význam pre vytváranie spoločenstiev mal spevokol vytvorený pani Máriou Kosnáčovou a to detský, ktorý účinkoval hlavne na Vianoce, mládežnícky s osvedčenými gitaristami Andrejom Gáťom a Paľkom Gajdošom,  ako aj farský, do ktorého v r. 1979 prišiel Ing. Drahoš Jurčacko ako dirigent a veľmi povzniesol umeleckú úroveň súboru. Z členov by som spomenul aspoň Paľka Kostolanského, ktorý nás už pred dvomi rokmi opustil a Dr. Soňu Gáťovú,  ktorú všetci poznáme ako výbornú interpretku žalmov pri svätých omšiach.

Súčasne však treba poďakovať obetavým a nebojácnym občanom, vďaka ktorým prežil  kostol aj fyzicky nepriazeň ľudskej zloby a ideológie totalitného zriadenia. Keď sa začalo hovoriť o zbúraní kostola, bolo potrebné veľké úsilie občanov, aby sa tomu zabránilo. Pre skupinu tých najsmelších a odhodlaných, na čele s Dr. Kaveckým a pani Talajkovou to znamenalo cestu z jedného úradu do druhého, z jednej kancelárie do druhej, od jedného referenta či tajomníka k druhému, až sa nakoniec predsa podarilo zbúraniu zabrániť. Potom prišla ďalšia etapa, v ktorej bolo treba zmeniť taktiku a urýchlene uskutočniť rekonštrukciu, ktorá sa z iniciatívy pani Talajkovej uskutočnila utajene a napriek veľkému rozsahu prác, ale vďaka obetavosti občanov, ktorí si brali dovolenky, aby mohli pracovať v kostole,  sa  uskutočnila vo veľmi krátkom čase asi 6 týždňov. S tichou podporou martinských kaplánov bol kostol uzavretý a niektoré práce, napríklad maľovanie sa robilo v noci. Zhnitá drevená podlaha sa odstránila a nahradila betónovou, mastencová sa pokryla mramorom, urobila sa nová elektroinštalácia, ktorú zadarmo urobil Jožko Žemba, stolárske práce robil pán Adámek, murárske práce pán Bilický a Janko Bohunský , urobila sa sakristia, natreli lavice , opravovala sa strecha a celá rada ďalších nevyhnutných prác, pri ktorých pomáhal Paľko Kostolanský, Imriš Kuchár, Majo Talajka a celá rada ďalších ochotných občanov. Vďaka nim sa kostol sv. Michala Archanjela nielen zachoval ale aj zveľadil .Medzi zaslúžilými treba spomenúť ešte otca Libora Škriputu  a pána  Viliama Zelenáka.

Dňom 1.júla 1992 bola Zakladacou listinou Trnavského arcibiskupa Mons. Jána Sokola č. 3400/92 zo dňa 30.júna 1992 zriadená farnosť svätého Michala Archanjela a následným príchodom minoritov začína nová kapitola dejín Karloveskej farnosti, o ktorej si pohovoríme niekedy  inokedy, snáď pri 10. výročí posviacky kostola sv. Františka na budúci rok.,