Sv. Anton Paduánsky
- Podrobnosti
- Uverejnené: 18. marec 2011
- Prečítané: 8989x
Pochádzal zo šľachtickej a bohatej rodiny. Podľa tradície sa narodil v Lisabone okolo roku 1195 a pri krste dostal meno Ferdinand. Bol vychovaný v katedrálnej škole, keď mal 15 rokov vstúpil do kláštora sv. Vincenta regulovaných kanonikov sv. Augustína. Po dvoch rokoch prešiel do kláštora Santa Cruz v Coimbre. Po deviatich rokoch ukončil svoju vedeckú a teologickú formáciu, a vo veku 25 rokov bol vysvätený za kňaza. Zdalo sa, že život uprostred augustiniánov mu dával vnútorný pokoj.
Práve vtedy sa zoznámil so skutočnosťou, ktorá vyvolala v jeho živote nepokoj jeho srdca. Stretol sa s menšími bratmi, ktorí prišli z Assisi a išli hlásať evanjelium do Maroka. V januári 1220 prišla správa, že títo piati „kajúcnici z Assisi“, boli umučení v Marrakeši a pozostatky týchto bratov boli prenesené do Coimbri. Pokojným, kontemplatívnym životom Ferdinanda to otriaslo. Myšlienka, že by mohol mučeníckou smrťou svedčiť o svojej viere, sa stala preň vrelou túžbou.
Odišiel z kláštora Santa Cruz a vstúpil medzi menších bratov a prijal meno Anton. V jeseni 1220 sa plavil do Maroka, kde však ťažko ochorel a musel sa vrátiť do vlasti. Nepriaznivý vietor zapríčinil, že sa ich loď ocitla pri brehoch Sicílie. Odtiaľ v roku 1221 odišiel do Assisi na kapitulu Svätodušných sviatkov, tam prvýkrát uvidel sv. Františka. Po kapitule odišiel do pustovne v Montepaolo, kde žil v askéze a pokání. Vo Forli pri príležitosti vysviacky ho žiadali, aby prehovoril, a vtedy sa objavil poklad jeho veľkej učenosti. Odvtedy bol určený na aktívny apoštolský život, ktorý rozvinul v kázaní, vo vyučovaní, pri riadení svojich spolubratov ako provinciálny minister a pri písaní svojich spisov. Ako prvý z menších bratov bol poverený vyučovaním bratov z poverenia sv. Františka, ktorý ho nazýval svojim biskupom. Kázal v mnohých mestách Talianska a Francúzska, vykonal mnoho zázrakov, bol provinciálnym ministrom regiónu Emilia – Romagna. Po skončení provinciálskeho úradu roku 1230 sa Anton vrátil do Padovy, kde sa už predtým viac ráz zdržoval, tam pokračoval v kázaní a v písaní kázní.
Pred smrťou sa utiahol do kláštora v Camposampiera, chorý na vodnatieľku zomiera cestou do Padovy v kláštore dell´Arcella dňa 13. júna 1231, Anton nemal ani 40 rokov.
Antonovo telo slávnostne previezli do Padovy, kde ho pochovali v mariánskom kostolíku Santa Maria Materdomini. Neskôr mesto postavilo vedľa tejto svätyne veľkolepú baziliku zasvätenú obľúbenému padovskému svätcovi. Tam napokon uložili aj jeho telesné pozostatky. Už necelý rok po smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX. Antona Paduánskeho za svätého.
Sv. Alžbeta Uhorská
- Podrobnosti
- Uverejnené: 18. marec 2011
- Prečítané: 9566x
Čo môže človek stihnúť za dvadsaťštyri rokov života? Skúsenosť nám hovorí, že málo, alebo skoro nič. V našich časoch – hovoríme – majúc 24, človek ešte ani poriadne nezačal žiť... Presne v tomto veku pred ôsmimi storočiami umierala žena, ktorej pamiatku si dnes ctíme. Za ten čas, ktorý jej bolo dané prežiť, sa stihla zaradiť medzi najväčšie postavy katolíckej Cirkvi a dejín vôbec. A my sme hrdí, že naša krajina a náš národ sa k nej môže nejakým spôsobom hlásiť a považovať za svoju.
Keď premýšľame nad jej životnými cestami, nad množstvom skúseností, ktorými prešla, a nadchýname sa jej múdrosťou a mimoriadnou statočnosťou, ktoré pritom preukázala, jej mladosť sa nám javí ešte v kontrastnejšom svetle. Stihla spoznať istotu aj márnosť bohatstva, zakúsila šťastie aj úskalia manželského vzťahu, radosti aj trápenia materstva, lásku milujúceho manžela, ale aj pohŕdanie a nenávisť jeho rodiny, ľudskú blízkosť avšak aj zradu a opustenosť. Svojou obetavosť a solidaritou s núdznymi, predišla svoju dobu a je aj dnes vzorom pre všetkých, ktorí sa cítia povolaní svoju vieru žiť aktívne.
Napriek odstupu času, svedectvo jej krátkeho života v nás vzbudzuje obdiv a úctu. Nemôžeme sa nepýtať, odkiaľ jej to všetko prišlo, odkiaľ mala táto mladá žena takúto múdrosť, takúto zrelosť a cieľavedomosť? Odkiaľ brala silu, že dokázala aj v tých najmenej priaznivých podmienkach, v prostredí skľučujúcej ľahostajnosti a bezohľadnosti, nájsť svoje poslanie a konať ho verne, obetavo? Veď my, čo žijeme v tejto našej dobe presne tak poznačenej ľahostajnosťou a bezohľadnosťou, vieme veľmi dobre aké je ťažké, nájsť si svoje miesto, svoje poslanie a konať ho verne a obetavo, keď vieme, že väčšina ľudí okolo nemá pre túto vec pochopenie. Koľko vnútorného boja nás to stojí, koľko pochybností, obáv a zmätku. Odkiaľ teda jej istota a vytrvalosť, sila a šľachetnosť?
Alžbeta nám nenechala odpoveď na túto našu otázku. Zostáva jej osobným tajomstvom. Aká by mohla byť jej odpoveď však môžeme predpokladať, keď počujeme slová inej ženy, rovnako obetavej v službe potrebujúcim, rovnako odvážnej a vytrvalej v konaní dobra za akýchkoľvek okolností, a pritom našej súčasníčky – Matky Terezy z Kalkuty. Na otázku novinára, ktorý sa podobne začudovane ako my pýtal ako je to všetko možné, odpovedala: „Silu pre našu službu nečerpáme zo štúdia, diskusií a konfrontácie, ale z viery, modlitby a Eucharistie. Keď sa pozrieme na tú prácu iba vlastnými očami a samé, mohli by sme samozrejme stratiť odvahu, pretože zmôžeme málo. Avšak v Kristovi môžeme všetko. Vďaka nemu je naša práca možná. Sme presvedčené, že to On pracuje pre chudobných a opustených s nami a skrze nás“.
Ak sa uhorské dievča na dvore zámku durínského grófstva mohlo zaskvieť tak výnimočnou krásou čností a vydávať tak príťažlivú vôňu svätosti, že sa jej hrob stal jedným z najdôležitejších pútnických miest vtedajšej Európy, bolo tomu tak preto, lebo centrom jej života a zdrojom z ktorého čerpalo silu jej statočné srdce, bol „ten, ktorý zhliada na poníženosť svojich služobníkov, povyšuje ponížených a dáva silu maličkým“.
Bohatosť jej životných skúseností, jej dobročinnosti, jej lásky, ani nedáva možnosť inej odpovede. Každá láska a ľudský súcit zmiznú ako sneh na slnku, ak nie sú zamerané na Krista, ak nevychádzajú z jeho príkladu a z jeho slov. A preto, iba ak sa na Alžbetu pozrieme cez prizmu jej zasvätenia sa Kristovi, môžeme poodhaliť niečo z tajomstva jej veľkosti. To sme však už na poli mystiky. To znamená – uprostred toho jedinečného vzťahu, aký existuje medzi Bohom a veriacim človekom, a v ktorom Boh človeka akoby buduje zvnútra, posilňuje ho a robí schopným mimoriadnych vecí.
Krásne pravdu o Alžbetinom vnútornom živote naznačuje asi najznámejšia legenda z jej života – zázrak ruží. Keď raz opäť zo zámku vynášala chleby hladným, ktosi ju podozrievavo zastavil s otázkou, čo nesie v zástere. Boh zázrakom obhájil jej narýchlo vymyslenú a nešikovnú výhovorku o ružiach, lebo chleby sa boli medzičasom naozaj premenili na ruže. Ruže zjavujú ukrytú vznešenosť pôvodu jej dobročinnosti. Nebola ním realizácia akéhosi sociálneho projektu, ani odčiňovanie hriechov ako náhrada upokojujúca svedomie, ale viera činná skrze konkrétnu lásku k druhému človeku v núdzi, v ktorom vyznávala ukrytého Pána svojho života. Ako o Alžbete napísal jeden jej životopisec: „Ukázala to podstatné kresťanstva – milovala Boha a milovala blížneho ako seba“.
Tri roky pred smrťou sa Alžbeta zapojila do zástupu nasledovníkov a nasledovníčok sv. Františka. Môžeme preto predpokladať, že jej sľub bol iba potvrdením už prežívanej odovzdanosti Bohu – onej vonkajšej jednoduchosti, vnútorného bohatstva a radosti, ktoré sú blízke každému, kto vykročil na cestu vytýčenú Chudáčikom z Assisi. Alžbetin duch našiel v duchu sv. Františka spriaznenosť, aká je možná iba u ľudí celkom zapálených pre Boha.
Brat Zenon
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 2917x
Bl. Odorik Mattiuzzi
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 6984x
Čína bola v stredoveku odľahlou krajinou, ale veľmi lákavou a nie až tak neznámou, pretože na začiatku 13. storočia tam došiel najprv brat Ján z Montecorvina, ktorý bol prvým katolíckym misionárom v tejto krajine, a po ňom nasledovali ďalší bratia zo žobravých rádov, medzi nimi aj Odorik z Pordenone.
Odorik sa narodil vo Villanove blízko mesta Pordenone v Taliansku. Už ako 15-ročný si obliekol františkánsky habit a cez nejaký čas viedol dokonca pustovnícky život. V roku 1290, keď dovŕšil 25 rokov, bol vysvätený za kňaza v Udine, v severom Taliansku. Už od mladosti bol horlivým a obľúbeným kazateľom nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Ako 31-ročný, 6 rokov po svojej vysviacke, sa vydáva so spolubratmi Jakubom z Írska, Michalom z Benátok a Bernardom najprv na Stredný a neskôr aj na Ďaleký východ. Jeho cieľom bola Čína a „zakázané cisárske mesto“ Khanbaliq, dnešný Pekin. Cesta na mori a po zemi vo vtedajších časoch bola však neľahká, plná nástrah. Náš misionár sa vylodil najprv v Indii, kde pozbieral pozostatky štyroch spolubratov mučeníkov, potom na Cejlóne, Sumatre, Jáve a napokon na Indočínskom polostrove, odkiaľ sa vybral do Kanbaliku, kde biskup Ján z Montecorvina založil prvé kresťanské spoločenstvo.
Ján z Montecorvina sa nesmierne potešil jeho prítomnosti. Spoločne uctili a uložili v miestnom chráme pozostatky františkánskych mučeníkov, ktorí zomreli za šírenie v dobrej zvesti v neďalekej Indii, a dali sa do práce. Žiaľ, Odorik zostal v Číne iba tri roky, avšak boli to roky plné húževnatej práce medzi ľuďmi novej, bohatej kultúry a tradície. Pokrstil viac než 20.000 neveriacich. Bola to bez pochýb služba namáhavá, pretože vo vtedajších časoch neexistoval ešte pojem inkulturácie, ktorý Cirkev 20. storočia uznala za niečo nevyhnutné v dnešnom misijnom svete, a pritom vieme, že Čína bola veľkou mocnosťou, s viacerými tradičnými náboženstvami, z ktorých mnohé sa zrodili práve v tejto krajine.
Napriek tomu Menší bratia získali priazeň u ľudí aj u sultána, Veľkého chána, o čom hovorí aj sám Odorik: „Raz, keď sme sa dozvedeli, že cisár sa bude vracať do Kambaliku, ja, biskup (Ján z Montecorvina) a iní bratia vyšli sme mu oproti. Keď sa Veľký chán blížil k nám, zdvihli sme drevený kríž a začali sme spievať Veni creator Spiritus. Rozkázal si nás zavolať, potom zložil klobúk z hlavy, aby si uctil kríž, a ja som vzápätí nasypal kadidlo do kadidelnice. Biskup najprv incenzoval cisára a potom mu podal náš dar – jablká a on ich aj s pôžitkom ochutnal. Napokon biskup udelil všetkým požehnanie a my sme išli ponúknuť jablkami aj iných hodnostárov, ktorí sa vďaka našim bratom obrátili na kresťanstvo. Oni ich prijali ako veľmi hodnotný dar.“
Odorik a Ján z Montecorvina si uvedomovali, že práce v tejto odľahlej a rozsiahlej krajine je čoraz viac, a sami na to nestačili. Uvedomovali si, že vzdialenosť Európy od Číny je často neprekonateľná a namáhavá, veď zo spomínaných spolubratov Odorika – Bernarda, Jakuba a Michala – do cieľa dorazil iba Bernard. Napriek tomu Odorik sa odhodlal vydať na spiatočnú dvanásťtisíc-kilometrovú cestu do Európy, ale tentokrát už iba posúši. Prechádza cez Tibet, juhovýchodnú Áziu a v roku 1330 ho bratia už vítajú v Benátkach. Po tejto ceste, sa kroniky a životopisci odmlčali; o jeho ďalšej činnosti v Európe sa zachovalo neveľa.
Jedno je isté: cieľom jeho návratu bolo zorganizovať novú skupinu misionárov, a preto sa chcel osobne stretnúť aj s pápežom Jánom XXII. Napísal správu zo svojej misijnej cesty a žiadosť o nových misionárov. Žiaľ, jeho organizmus po takej náročnej ceste bol takmer vyčerpaný a nepodarilo sa mu už stretnúť zo Svätým Otcom. Zomiera v roku 1331 v kláštore Menších bratov v Udine. Hneď po jeho smrti jeho sväté telo, ako hovoria vtedajší biografovia, jasnelo zázrakmi, a tak obyvatelia Udine nedovolili, aby ho bratia pochovali hneď, v tichu a bez ceremónií, tak ako si to želal sám Odorik.
Aj keď proces jeho beatifikácie sa začal ihneď po jeho smrti, avšak pre smrť miestneho biskupa Guida Candidiho, ktorý proces viedol a zhromaždil aj dokumenty o zázrakoch, bol pozastavený. V roku 1750 sa proces beatifikácie Odorika otvoril nanovo a ukončil sa v roku 1755, keď kardinál Tamburini podpísal Dekrét o beatifikácii. Pozostatky bl. Odorika potom preniesli do Kostola Panny Márie Karmelskej v Udine.
Misia na Ďalekom východe vďaka novým odhodlaným bratom misionárom však pokračovala. Po smrti Odorika, ešte v tom istom roku 1331, sa vydali na cestu ďalší 50 misionári pod vedením pápežského delegáta Jána z Marignoli, ktorý dorazil so skupinou misionárov do Kanbaliku v r. 1342. Postupne prichádzali nové skupiny zapálených misionárov, ale počas dynastie Ming boli prenasledovaní, Katolícka cirkev v tejto krajine bola zakázaná a prestala takmer existovať. Orodenie misie a Cirkvi sa začalo až v 16. storočí s príchodom talianskeho jezuitu Matúša Ricciho a jeho spolubratov.
Modlitba k bl. Odorikovi:
Blahoslavený Odorik, apoštol Číňanov, oroduj za všetkých misionárov sveta, a zvlášť za tých, ktorí pôsobia na Ďalekom východe, aby boli otvorení na nové kultúry a nikdy im nechýbal zápal pre šírenie Božieho slova. Prosíme ťa aj za čínsky národ, aby otvoril dvere svojho srdca pre skutočnú slobodu, ktorú priniesol Kráľ kráľov, Ježiš Spasiteľ.
Sv. Klára
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 2523x
Sv. Jozef Kupertínsky
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 17174x
.
Jozef Maria Desa sa narodil 17. júna 1603 v mestečku Copertino v regióne Apúlia v Taliansku. Jeho otec Félix Desa bol tesárom, bol to človek veľkého srdca. Jeho mama Franceschina Panaca, františkánska terciárka, bola žena málovravná, vážna a prísna. Vychovávala svojho syna slovom, ale aj vlastným príkladom. Táto prísna výchova mala veľký vplyv na život svätého Jozefa.
Prví životopisci opisujú Jozefov výzor takto: „Bol to človek veľkej a mohutnej postavy, so silnými a pevnými svalmi a obyčajným rysom tváre. Jeho tvár bola radostná a príjemná, ale skrze neustále povznášanie mysle k nebu sa stala dôstojnou a majestátnou.“
Keď mal šesť rokov, začal chodiť do školy. Svojou povahou sa zreteľne odlišoval od spolužiakov. Nazývali ho „ Boccaperta“ – otvorené ústa. Po krátkej dobe prestal chodiť do školy pre dlhotrvajúcu chorobu. Jeho uzdravenie, ku ktorému došlo prostredníctvom zbožného pustovníka, bolo prisudzované mocným prosbám k Panne Márii. Za svoje uzdravene sa chcel Bohu poďakovať, a preto sa rozhodol darovať mu celý svoj život. V auguste v roku 1620 vo svojich sedemnástich rokoch odišiel ku kapucínom do kláštora v Martina Franca, kde dostal rehoľné meno Štefan. Ponorený do kontemplácie Božích vecí sa cítil šťastný. Jeho príliš časté extázy, mimoriadna nešikovnosť a slabé zdravie spôsobili, že po deviatych mesiacoch bol poslaný domov. Po návrate domov sa stretol s neľútostnou reakciou svojej matky, ktorá veľmi tvrdo vyjadrila svoje presvedčenie o jeho úplnej neschopnosti slúžiť Bohu. Nakoniec predsa len zvíťazila materská láska a Franceschina začala hľadať miesto pre Jozefa v kláštoroch, kde žili jej príbuzní – minoriti. Bol prijatý v minoritskom kláštore Grotella ako terciárský oblát, kde dostal za úlohu upratovať stajne. Jozef vzorne plnil svoje povinnosti a horlivo zachovával regulu Menších bratov. Po troch rokoch skúšky sa jeho strýkovia sami vynasnažili, aby bol prijatý do rádu ako bohoslovec. Po noviciáte, začiatkom roku 1627 vo svojich tridsiatich dvoch rokoch zložil svoje prvé rehoľné sľuby. Jozef dôveroval viac modlitbe než svojim slabým schopnostiam a s nepochybnou pomocou Božej prozreteľnosti spravil skúšky požadované kanonickým právom. V marci 1628, bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz viedol veľmi prísny život, svoje telo nazýval „brat osol“ a taktiež aj s ním takto zaobchádzal. Jozefova svätosť sa stávala veľmi obtiažna a nepáčila sa jeho predstaveným, ktorí ho považovali za šialenca a posadnutého. Tridsaťpäť rokov nesmel verejne slúžiť sv. omšu, spievať v chóre, ani navštevovať refektár spolu so spoločenstvom. Ale taktiež nechýbali ani takí, ktorí si ho vážili, provinciál z Bari – fr.Antonio zo San Mauro ho považoval za vzorného rehoľníka. Svätý Jozef trpel mnohými útokmi zlého ducha, ktoré sa prejavovali depresiami, zmyslovými myšlienkami a takmer smrtelými údermi. Svätec taktiež prežíval vo svojom živote obdobie duchovnej vyprahnutosti, a to hneď na začiatku svojho kňaztva a neskôr pred príchodom do Assisi, kedy sa cíti osamotený a akoby odvrhnutý od Boha.
Po Veľkej noci v roku 1644 ho generál rádu poslal naspäť do Assisi. Tu taktiež prežíva svätý Jozef intenzívny boj s diablom, ktorý naň útočil nielen skrze pokušenia, ale aj priamo fyzicky.
Od roku 1653 – 1657 žije Jozef v kapucínskych kláštoroch v Pietrarubbia a Fossombrone. Na týchto miestach vzdialených od sveta, nachádza vytúžený pokoj a ticho, pretože dával prednosť modlitbe a samote.
V roku 1657 sa Jozef vrátil do kláštora bratov minoritov v Osimo, v ktorom aj zomrel. Večer 18.9.1663 zomiera počas mystickej extázy. Na jeho hrobe sa stalo mnoho zázrakov. V roku 1753 ho pápež Benedikt XIV. vyhlásil za blahoslaveného a roku 1767 pápež Klement XIII. za svätého.
Svätý Jozef bol vyhlásený za vzor zasväteného života. Základom zasväteného života je pre Jozefa Božia láska a odpoveď na ňu. Svätec označuje ako tri základné úlohy pre rehoľníka: milovať Boha celým srdcom, velebiť ho a pre druhých byť príkladom v konaní dobrých skutkov. Veľmi si vážil sľub poslušnosti, a takto dosvedčujú aj jeho slová: „Radšej zomriem, než by som bol neposlušný. Poslušnosť je voz, ktorým sa ide do raja. Pre zachovanie sľubu poslušnosti by som vstúpil do rozpálenej pece a verím, že by som z nej vyšiel nedotknutý pre zásluhy mojej podriadenosti.“
Keď slúžil sv. omšu, jeho telo sa vznášalo medzi nebom a zemou, zvlášť pri pozdvihovaní sa aj on sám vznášal nad oltárom. Napríklad keď bratia navštívili nejaký chrám a nevedeli či je tam sviatosť oltárna, pochybnosti boli odstránené reakciou sv. Jozefa, ktorý hlasno vykríkol, a vznášal sa vo vzduchu smerom k oltáru a objímal svätostánok.
Levitácie boli veľmi často príležitosťou k prejavovaniu nadprirodzeného významu poslušnosti. Keď sa Jozef nachádzal v extáze, nereagoval na žiadne zjavné podnety, bol akoby úplne odtrhnutý od sveta. Dokonca ani plamene od sviečok nepoškodzovali jeho telo ani habit. Z extázy sa dostával spontánne, alebo keď počul hlas svojho predstaveného, ktorý mu v mene svätej poslušnosti prikázal vrátiť sa na zem.
Život modlitby sv. Jozef obvykle popisoval pomocou obrazu života vtákov, ktorí znižujú svoj let, keď hľadajú niečo na jedenie a keď to nájdu, rýchlo sa vznášajú k nebu. Podobne aj Boží služobníci majú prebývať na zemi tak dlho, dokiaľ je to nevyhnutne potrebné, a potom sa majú rýchlo povznášať svojho ducha k nebu, aby chválili a velebili Boha.
Na živote svätého Jozefa Kupertínskeho môžeme vidieť silu Božej lásky. Možno dnešná moderná psychológia by takéhoto muža odpísala ako beznádejný prípad, ale sila Božej lásky sa vysmieva všetkým ľudským bariéram. Aká veľká je pravda, že Boh sa zjavuje najbiednejším zo svojich detí. Boh vždy dá, čo je potrebné, aby mu mohol človek slúžiť, ako si to Boh praje, pokiaľ človek s ním spolupracuje.
Didak Kelemen
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 9402x
Po vysviacke pracoval v Prešovskom kláštore ako vychovávateľ seminaristov, a neskôr sa stáva gvardiánom v Nagybánya (dnešné Baia Mare, Rumunsko). Bolo to hospodársky, spoločensky a nábožensky veľmi zaostalé mesto. Sila ducha a neoblomnosť pátra Didáka tam pôsobila ako Boží nástroj na záchranu mnohých ľudských duší. Počas epidémie liečil chorých, staral sa o živobytie a lieky, vyhľadával opustených, obetavou láskou a pokrmom Božej milosti sýtil zomierajúcich.
Hoci sám zakusoval nesmiernu biedu, ani na okamih sa nevzdával. Navštevoval aj susedné obce, kázal, spovedal, krstil, staral sa o chorých a liečil. Ľudia si tohto svätého muža, ktorého zoslala sama Prozreteľnosť, veľmi rýchlo obľúbili. Protestanti sa na neho dívali s nevôľou, neskôr mu ubližovali. Ale páter Didak mal dušu ako skala, všetko trpezlivo znášal. Jeho životným predsavzatím bolo obetovať sa za spásu duší. Cieľ jeho apoštolátu by sa dal zhrnúť do slov, ktoré rád opakoval: „Do každej dediny kostol, do každej tretej dediny školu.“ Bol presvedčený, že kostol a škola sú dva najnutnejšie predpoklady pre úspech šírenia viery. Najradšej sa objavoval tam, kde očakával najchladnejšie prijatie. S dobrosrdečnosťou, láskou a presvedčivými argumentmi sa mu podarilo celé dediny obrátiť späť na katolícku vieru. Stal sa dôverníkom aj grófa Karola Sándora, ostatných členov jeho rodiny a priateľov, ktorí začali hmotne aj morálne podporovať tohto horlivého rehoľníka.
Neskôr sa stal gvardiánom v Jágri, no o dva roky sa vrátil do Nagybánya. Zázračnými modlitbami zachránil mestá Jáger a Miškovec od morovej nákazy. Už vtedy ho na území v okolí rieky Tisy uznávali za svätca. Dvakrát ho zvolili za predstaveného rehoľnej provincie (1717 – 1720; 1723 – 1726). Nezištnosť a neustála práca mu podlomili zdravie. Zomrel 28. 4. 1744 v Miškovci. Jeho pozostatky uložili do krypty v miestnom kostole minoritov, ktorý sám postavil.
Krátko po jeho smrti si každý želal jeho blahorečenie. R. 1749 sa rozbehlo úradné konanie vo veci blahorečenia, ale vplyvom nepriaznivých okolností doby sa zanedbalo a neskôr sa od neho úplne upustilo. Za činnosť, ktorú rehoľa vykonávala, navrhla Svätá stolica v roku 1937 obnovenie procesu blahorečenia.
Františkánskí mučeníci
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 2542x
Bl. Ján z Parmy
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 8089x
V rokoch 1250 až 51 pápež Inocent IV. poveril brata Jána, ktorého nazval „anjelom pokoja“, aby v Carihrade viedol dialóg s gréckym cisárom a patriarchom Manuelom II. v nádeji na zjednotenie Cirkvi. Žiaľ, Ján v tejto zložitej otázke jednoty neuspel.
Na nasledujúcej generálnej kapitule roku 1257 Ján neprijal funkciu generála rehole, a tak sa ďalším nástupcom sv. Františka stal sv. Bonaventúra z Bagnoreggio. Po tejto kapitule sa Ján utiahol do pustovne blízko mestečka Greccio, kde sv. František pripravil prvý „živý betlehem“, a túžil sa ponárať iba do modlitby a kontemplácie.
O svätosti Jána z Parmy sa nám zachovalo niekoľko textov vo „Františkánskych Prameňoch“, ktorých autorom je Ubertino da Casale. Medzi iným na jednom mieste hovorí:
„Chcem hovoriť o sv. otcovi Jánovi z Parmy, ktorý bol generálnym ministrom rádu, múdrym učiteľom, výrečným kazateľom, prísny a plný pokory a lásky. Dosiahol vrcholy kontemplácie, mal veľkú lásku k samote, utekal pred svetskými márnosťami a bol plný horlivosti pre Boha, ktorá vyplývala z poznania stavu tohto rádu a Cirkvi. Túto horkú pravdu pevne hájil a tiež pre ňu s veľkou trpezlivosťou znášal mnoho prenasledovaní a pokorovania. Nedal sa zlomiť a pred mnohými biskupmi a kardinálmi horlivo túto pravdu zastával. Zaslúžene a iste by mal byť pripočítaný medzi serafínskych mužov sv. Cirkvi, medzi tých, ktorí úprimne milujú a nasledujú Krista. Aj keď starý, silou milosti žil v zápale ducha, planul láskou ako jeden zo žiakov evanjelistu Jána a túžil pripojiť ku Kristovi Áziu, ktorá bola v otroctve bludov. Vedený teda apoštolskou horlivosťou a poslušný Pánovi a pápežovi, mieril do týchto krajín. Cestou sa zastavil v Camerino, kde bol povolaný do nebeskej slávy Ježišom Kristom, ktorého úprimne miloval dokonalým životom podľa evanjelia, rehole a závetu sv. Františka.“
Pápeži Ján XXI. a Mikuláš III. navrhovali Jánovi aj kardinálsku hodnosť, ale on ju viackrát s pokorou odmietol. Smrť ho zastihla 19. marca 1289 v Camerine, keď sa na prosbu pápeža vydal ešte raz na cestu do Grécka s misiou pokoja.
Najprv ho pochovali v Camerine, v kostole sv. Františka, a potom roku 1873 preniesli jeho pozostatky do katedrály. Dnes je možno vidieť truhlu s jeho telesnými pozostatkami pri „jasličkovej“ jaskyni kláštora v Greccio. Jeho verejnú úctu potvrdil pápež Pius VI. 1. marca 1777. Spomienku na bl. Jána z Parmy slávime v liturgii 21. marca.
br. Jaroslav Mária Cár
Bl. Egídius
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 9137x
Jednoduchosť, nábožnosť a veselosť ducha – to sú charakteristické črty tretieho spoločníka sv. Františka z Assisi, brata Egídia. Aj keď Františkánske pramene nehovoria príliš o jeho mladosti a o jeho rodine, vieme však, že pochádzal z chudobnej dedinskej rodiny.
V roku 1208 spoznal sv. Františka a jeho prvých dvoch spoločníkov Bernarda a Petra; nerozmýšľal dlho a pridal sa k nim. Keď prišiel medzi nich vlastnil iba jeden plášť, ale aj ten daroval s úsmevom istej žene, ktorá ho prosila o almužnu. Keď František zistil, aký je jednoduchý, spontánny a radostný, veľmi si ho obľúbil. Nazval ho „svojím rytierom“. Keďže boli už štyria, František sa rozhodol, tak ako sa píše v evanjeliu, pre prvú „misijnú cestu“ vo dvojiciach po strednom Taliansku. Bernarda a Petra vyslal do Bologne a sám s bratom Egídiom sa vybrali do dnešnej provincie Marcha.
V prvej komunite bratia ihneď ocenili prítomnosť brata Egídia, ktorý nikdy nezaháľal. Prejavila sa totiž jeho úžasná zručnosť azda v každom remesle, a predovšetkým chuť pracovať. Vyrábal košíky z prútia, nádoby z hliny; staral sa o drevo pre kuchyňu a nielen to. Svoje rôzne výrobky predával po ceste iba za „každodenný chlieb“. V zime, keď sa nemohol venovať obľúbenej práci vonku, chodieval do opátstva pomáhať mníchom: nosil vodu, preosieval múku...
Egídius bol vždy veselý, ochotný na všetko.
Nasledoval sv. Františka aj v „dokonalej radosti“. Rád si spieval a hrával na husliach. O ovocí jeho veselosti ducha, úprimnosti a zanietení pre to, čo je Božie, svedčí aj jeho modlitba: „Blahoslavený, kto miluje a netúži byť milovaný; blahoslavený, kto si váži iných a netúži byť uctievaný; blahoslavený, kto slúži a netúži, aby mu slúžili; blahoslavený, kto sa správa k iným dobre a netúži, aby iní sa správali dobre k nemu.“
Sv. František mal k nemu veľkú dôveru. Jedného dňa, keď sa br. Egídius prišiel opýtať Františka, čo má robiť a kam má ísť, František mu odpovedal: „Pre teba je vždy prichystané miesto, kde môžeš ísť: Choď, kam chceš.“ Vybral sa teda brat Egídius ta, kde ho zavial Boží duch, ale slobodu, ktorú mu daroval František, cítil ako trápenie. Netrvalo dlho, a po pár dňoch sa vrátil k Františkovi s prosbou: „Pošli ma, kam chceš, ale povedz mi kam, lebo v tej slobodnej poslušnosti moje svedomie nenachádza pokoj.“ A od tejto chvíle ho František posielal iba pod poslušnosťou.
Brata Egídia si bratia veľmi ctili a všetci ho volali „otec“. Jeho nábožnosť a múdrosť plynuli z modlitby a z rozhovoru s Bohom. Životopisci hovoria, že svätec zakúsil niekoľko extáz. Prvú mal v roku 1215, teda šesť rokov od svojho „františkánskeho obrátenia“. „Najväčšou“ extázou ho obdaroval Boh pred Božím narodením v roku 1226, niekoľko mesiacov po smrti sv. Františka. Od tejto chvíle si svätec obľúbil samotu a modlitbu kontemplácie. Zo začiatku túžil iba po mučeníctve: zomrieť pre Krista, tak ako on zomrel pre neho. Preto sa na rozkaz sv. Františka vybral aj do Tuniska. Teraz však spoznal a pochopil, že existuje aj iný druh smrti: smrť sebe samému, život s Bohom. A radostne vyhlásil pred bratmi: „Som šťastný, že ma vtedy neumučili na smrť.“ V tom všetkom mu však nechýbali ani pokušenia. Zakúsil teda aj svoju slabosť, prešiel Getsemanskou záhradou a vystupoval pomaly na Kalváriu. Raz slabý a predsa silný sa opýtal svojho spolubrata: „Prečo sa diabol toľko unúva prekážať Bohu v jeho dobrodeniach? Keby sa to stalo raz alebo dvakrát, bolo by to znesiteľnejšie.“ Vzápätí však dodal: „Ale nech si je istý, že čím viac bojuje, aby mi vzal pokoj, tým väčšia bude jeho porážka.“ Egídius pochopil, že Boh ho takto skúšal, očisťoval a pripravoval na stretnutie sa s ním.
Zomrel 23. apríla 1262, na slávnosť sv. Juraja, v pustovni Monteripido, blízko Perugie. Bol to ten istý deň, keď pred 59. rokmi, pri kostolíku Porciunkula sa rozhodol nasledovať ukrižovaného Krista spolu so sv. Františkom a ďalšími dvoma mladíkmi z Assisi. Jeho telesné pozostatky sa nachádzajú v kláštore, kde svätec zomrel. Pápež Pius VI. v roku 1777 potvrdil jeho kult a vyhlásil ho za blahoslaveného.
Bl. Anton Lucci
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 7852x
Taký bol aj náš svätec Anton Lucci, ktorý sa narodil 2. augusta 1682 v Agnone, v južnom Taliansku. Rodičia mu pri krste dali meno Angelo, teda anjel, a zdá sa, že to malo byť aj jeho poslaním. Ako uvidíme neskôr, Angelo aj keď s novým rehoľným menom, bol naozaj tým, čím ho chcel mať Boh, teda anjelom medzi ľuďmi.
Anton navštevoval miestnu školu, ktorú viedli bratia minoriti, a tak už ako pätnásťročný pocítil povolanie k rehoľnému životu a vstúpil do rádu minoritov. Po noviciáte odišiel do Assisi, kde sa prehĺbil v posvätnej teológii a kde bol v r. 1705 spolu so sv. Františkom A. Fassanim vysvätený za kňaza. O štyri roky neskôr obhájil svoju doktorskú prácu z teológie a získal titul „padre maestro“. Takto Anton začal svoju „profesorskú kariéru“. Vyučoval na gymnáziách a v rehoľných kolégiách: napr. v Ravelle, kde sa stretol s bl. Bonaventúrom z Potenzy a potom v Neapole, kde vyučoval najprv v Kolégiu „Bonaiuto“ a neskôr vo vtedy známom Kolégiu sv. Vavrinca, kde bol aj riaditeľom.
V r. 1718 ho zvolili za provinciála Provincie Foggia e Campobasso, avšak už po roku sa musel presťahovať do Ríma, pretože ho vymenovali za riaditeľa Kolégia sv. Bonaventúru, ktoré sa vtedy nachádzalo pri Bazilike sv. Dvanástich apoštolov (blízko Piazza Venezia). Tento úrad spravoval 10 rokov. Napísal pre svojich študentov niekoľko traktátov z teológie, filozofie a dejín Cirkvi. Neskôr na prosbu generálneho ministra už ako biskup napísal veľkú knihu o svätých a blahoslavených z prvých 200 rokov existencie rehole minoritov. Prichádzali k nemu mnohé významné osobnosti, aby sa s ním poradili. Mnohí si ho vážili, o čom svedčí aj to, že v roku 1725 ho pápež Benedikt XIII. pozval na Rímsku synodu a tiež ho poprosil o úvodné slovo na Provinciálnej synode v Benevente.
Anton Lucci bol nielen významným teológom a učiteľom, ale bol aj človekom modlitby, človekom, ktorý sa vedel rozdávať iným, zvlášť chudobným. Jeho žiak Ľudovít Mária Sileo raz o ňom povedal: „Viackrát sa vyzliekol zo šiat, aby ich podaroval chudobným, hoci sa pritom chvel od zimy“. A práve takéto sväté preniknutie náuky duchom lásky k blížnym mal na mysli pápež Benedikt XIII., keď v roku 1728 uistil vdp. Iniga Guevara z Bovina o tom, že im pošle „svätého a múdreho biskupa“. Anton Lucci bol vysvätený za bovinského biskupa (Puglia) 7. februára 1729.
Počas svojej biskupskej služby sa snažil zreorganizovať predovšetkým náboženskú, sociálnu a kultúrnu oblasť diecézy. 23 rokov jeho biskupskej služby využíval predovšetkým na neúnavné návštevy farností a obnovu evanjeliového života svojich ovečiek. Založil základnú školu a organizoval katechetické kurzy pre deti a mládež. Ako pastier svojho stáda chránil chudobných a miestnu cirkev pred zneužívaním, či vykorisťovaním zo strany aristokracie.
Bl. Anton bol známy svojou láskou k Božiemu slovu a k chudobným. Gennaro z Crispana, kapucín, spomína: „Obliekal chudobných a od rána do večera rozdával almužnu: zrno, peniaze, paplóny, postele, až po vlastnú košeľu, vlastné šaty. Pamätám si, že raz daroval jednému chudobnému z Tróje svoje topánky. Jeho láska k chudobným bola taká veľká, že keď mal peniaze na rozdávanie, bol šťastný a veselý, naopak, keď ich nemal, bol veľmi smutný a zarmútený. Tento smútok bolo možné ľahko vyčítať z jeho tváre, ale ani vtedy sa nevzdával a snažil sa nájsť potrebné peniaze u iných bohatších dedinčanov.“ Tí, čo ho poznali, hovorili, že svoj biskupský „plat“ venoval na vzdelávanie diecézy a predovšetkým na charitatívnu činnosť. Raz, keď sa prechádzal v záhrade, uvidel starenku, ktorá niesla na pleci drevo. Opýtal sa jej, prečo si nikdy nepríde po almužnu?! Ona mu odpovedala, že sa o to vždy hanbila prosiť. Odvtedy jej biskup Anton vždy posielal nejakú almužnu. Často vravieval, že medzi povinnosti biskupa patrí pomáhať chudobným vdovám, pretože chudoba a hlad sú ako „malé beštie“. Jeho starostlivú lásku k chudobným potvrdzuje aj svedectvo jeho žiaka pátra Silvia, ktorý hovorí: „Ešte aj na smrteľnej posteli, skúšaný veľkými bolesťami, nenachádzal kvôli chudobným pokoj a hovoril, že na zemi nikdy nezavládne pravý pokoj, pokiaľ bude vo svete toľko nespravodlivosti a útlaku chudobných.
Horlivý a neúnavný apoštol Božej lásky, ktorý celý svoj život zasvätil službe blížnym, asi po dvoch týždňoch ťažkej choroby prekročil bránu neba. Anton Lucci zomrel ráno 25. júla 1752 v povesti svätosti. Antona blahorečil 18. júna 1989 pápež Ján Pavol II.
Sv. Bonaventúra
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. február 2011
- Prečítané: 9940x
V roku 1235 sa vedychtivý mladík odobral do Paríža. Po šiestich rokoch štúdia a dvoch rokoch praxe na parížskej univerzite získal roku 1243 titul "magister artium". Bezprostredne potom vstúpil ako 26 ročný pod vplyvom svojho obľúbeného učiteľa teológie Alexandra Haleského do Rádu menších bratov sv. Františka z Assisi a prijal meno Bonaventúra. Neskôr podáva svedectvo:
"Vyznávam pred Bohom, že dôvod, prečo silne milujem život blaženého Františka, spočíva v tom, že sa podobá zrodu a rastu cirkvi, ktorá začala existovať medzi jednoduchými rybármi a v vzápätí sa zaskvela svetlom a múdrosťou skvelých učiteľov. Z tejto podobnosti je možné s Božou pomocou vyvodiť, že duchovná cesta blaženého Františka nieje výplodom ľudského rozumu, ale že je Kristovým dielom."
K dosiahnutiu najnižšej učiteľskej hodnosti na teologickej fakulte, "baccalaureus biblicus", musel adept absolvovať minimálne päť rokov štúdia, a brat Bonaventúra tento titul získal v r. 1248. Prednášal, presnejšie povedané komentoval Sväté Písmo. Po dvoch rokoch praxe obdržal titul "baccalaureus sententiarius" a v rokoch 1250 - 52 vykladal študentom štyri knihy Sentencií Petra Lombardského. Koncom roka 1252 dosiahol stupňa "baccalaureus formatus", ktorý ho oprávňoval verejne dišputovať.
Jeho teologická línia bola v súlade s aristotelovskou filozofiou a nadväzovala na platónsku filozofiu a na augustiniánsku teológiu.
Roku 1252 vzplanul na parížskej univerzite ostrý spor medzi zástupcami žobravých rádov na jednej strane a svetskými profesormi na strane druhej o počet katedier, ktoré mohli dominikáni a františkáni obsadzovať. Po urovnaní tejto kontroverzie získal v roku 1254 titul doktora teológie a bol vymenovaný za "magister regens" františkánskej školy v Paríži.
Brat Bonaventúra vyvíja značnú pedagogickú a literárnu aktivitu. Až v r. 1257 bol slávnostne prijatí i s Tomášom Akvinským do kolégia parížskych univerzitných profesorov. Avšak Božia prozreteľnosť pripravila Bonaventúrovi novú životnú úlohu, v tom istom roku sa stáva generálom celého rádu menších bratov a musel opustiť Paríž a predovšetkým univerzitu. Voľbu prijal nasledovnými slovami:
"Nech je mi dovolené otvorene pripomenúť, že kvôli chatrnému zdraviu, nedokonalosti mysle a neskúsenosti necítim sa vhodným človekom k prijatiu tohto úradu, navyše sa proti tomu vzpiera i moja vôľa. Nieje však správne odporovať rozhodnutiu takého množstva bratov a najvyššieho Pontifikta [pápeža Alexandra IV.], a tak sa zároveň tvrdošijne stavať proti vôle samotného Boha. Prijímam teda na svoje slabé bedrá preťažké jarmo a temer neznesiteľné bremeno ..."
Z poverenia generálnej kapituly, ktorá sa konala začiatkom roku 1260 v Narbonne, napísal nový životopis sv. Františka, ktorý nazvali "Väčšia legenda". Legenda sa mala čítať na zhromaždeniach rehoľníkov a mala nahradiť všetky predchádzajúce životopisy.
V roku 1265 odmietol menovanie za biskupa Yorku z dôvodu reformy rádu, ktorá ešte nebola uvedená do života. V roku 1273, keď prednášal v Paríži, obdržal od pápeža Gregora X. menovanie kardinálom a v danej situácii tuto hodnosť prijal. Vedel totiž o pripravovanom novom koncile a o tom, že nepriatelia žobravých rádov chcú túto príležitosť využiť k ich zrušeniu. Odhadoval, že z pozície kardinála bude môcť oveľa lepšie brániť rád. Z tejto súvislosti pochádza jedna z mála anekdot o ňom: Pápežskí poslovia, ktorí mu mali odovzdať kardinálsky klobúk,, zastihli ho v konvente v Mugello pri umývaní nádob. Nechal ich čakať, až doumýva a povedal: "Verte, mi bratia, táto práca prináša spásu a zdravie; ona pocta však je ťažká a nebezpečná." V novembri 1273 prijal biskupské svätenie a zároveň od pápeža Gregora X. obdržal titul "legatus a latere" vo veci nastávajúceho koncilu.
Druhý lyonský koncil bol zahájený dňa 7.5.1274 a medzi hlavné úlohy patrila i reforma cirkvi. Mnohí preláti pod týmto rozumeli vypracovanie dekrétu o zrušení všetkých rádov, ktoré vznikli po roku 1215. V tejto situácii sa prejavil význam kardinálskej hodnosti, vďaka ktorej Bonaventúra mohol veľmi dobre hájiť najmä františkánov a dominikánov, s ktorými už skôr prezieravo dohodol spoločný postup proti odporcom.
Na generálnej kapitule v Lyone v máji 1274 odstúpil z úradu generálneho ministra. Počas lyonského koncilu zomrel 15. júla 1274 v čase nedeľného svitania. Pápež Gregor X. nielenže za neho osobne slúžil svätú omšu, ale tiež nariadil, aby to isté pre Bonaventúru vykonal každý kňaz katolíckej cirkvi.
Mal veľmi vysokú inteligenciu, ľahko a presvedčivo sa vyjadroval, do vyučovania vnášal svoje presvedčenia vyzreté v skúsenosti kontemplácie a vzbudzoval lásku k Bohu, najmä k ukrižovanému Kristovi.
Modlitba Anjel Pána sa rozšírila vďaka bratovi Bonaventúrovi, ktorý ju počas generálnej kapituly nariadil modliť sa v kláštoroch.
Pápež Ján XXIII. vo svojej homílii spomenul epizódu zo stretnutia sv. Bonaventúru a sv. Tomáša Akvinského.
Brat Tomáš: "Kde ste našli, brat Bonaventúra, takú vysokú a bohatú učenosť, že ste naplnili toľko zväzkov?"
Brat Bonaventúra: "Tu je môj Učiteľ!" a ukáže bratovi Tomášovi na kríž.