Bl. Anton Lucci

Svätý nie je ten, kto vyniká vo všetkých čnostiach, ako si mnohí myslia. Svätý je ten, kto sa „dal zviesť“ Bohom, kto dokáže odovzdať celý svoj život výlučne k dispozícii Bohu.

Taký bol aj náš svätec Anton Lucci, ktorý sa narodil 2. augusta 1682 v Agnone, v južnom Taliansku. Rodičia mu pri krste dali meno Angelo, teda anjel, a zdá sa, že to malo byť aj jeho poslaním. Ako uvidíme neskôr, Angelo aj keď s novým rehoľným menom, bol naozaj tým, čím ho chcel mať Boh, teda anjelom medzi ľuďmi.

Anton navštevoval miestnu školu, ktorú viedli bratia minoriti, a tak už ako pätnásťročný pocítil povolanie k rehoľné­mu životu a vstúpil do rádu minoritov. Po noviciáte odišiel do Assisi, kde sa prehĺbil v posvätnej teológii a kde bol v r. 1705 spolu so sv. Františkom A. Fassanim vysvätený za kňaza. O štyri roky neskôr obhájil svoju dok­torskú prácu z teológie a získal titul „padre maestro“. Takto Anton začal svoju „profe­sorskú kariéru“. Vyučoval na gymnáziách a v rehoľných kolégiách: napr. v Ravelle, kde sa stretol s bl. Bonaventúrom z Potenzy a potom v Neapole, kde vyučoval najprv v Kolégiu „Bonaiuto“ a neskôr vo vtedy známom Kolégiu sv. Vavrinca, kde bol aj riaditeľom.

V r. 1718 ho zvolili za provinciála Provincie Foggia e Campobasso, avšak už po roku sa musel presťahovať do Ríma, pretože ho vymenovali za riaditeľa Kolégia sv. Bonaventúru, ktoré sa vtedy nachádzalo pri Bazilike sv. Dvanástich apoštolov (blízko Piazza Venezia). Tento úrad spravoval 10 ro­kov. Napísal pre svojich študentov niekoľko traktátov z teológie, filozofie a dejín Cirkvi. Neskôr na prosbu generálneho ministra už ako biskup napísal veľkú knihu o svätých a blahoslavených z prvých 200 rokov existencie rehole minoritov. Prichádzali k nemu mnohé významné osobnosti, aby sa s ním poradili. Mnohí si ho vážili, o čom svedčí aj to, že v roku 1725 ho pápež Benedikt XIII. pozval na Rímsku synodu a tiež ho poprosil o úvodné slovo na Provinciálnej synode v Benevente.

Anton Lucci bol nielen významným teológom a učiteľom, ale bol aj človekom modlitby, človekom, ktorý sa vedel rozdá­vať iným, zvlášť chudobným. Jeho žiak Ľudovít Mária Sileo raz o ňom povedal: „Viackrát sa vyzliekol zo šiat, aby ich po­daroval chudobným, hoci sa pritom chvel od zimy“. A práve takéto sväté preniknutie náuky duchom lásky k blížnym mal na mysli pápež Benedikt XIII., keď v roku 1728 uistil vdp. Iniga Guevara z Bovina o tom, že im pošle „svätého a múdreho biskupa“. Anton Lucci bol vysvätený za bovinského biskupa (Puglia) 7. februára 1729.

Počas svojej biskupskej služby sa snažil zreorganizovať predovšetkým náboženskú, sociálnu a kultúrnu oblasť diecézy. 23 rokov jeho biskupskej služby využíval predovšet­kým na neúnavné návštevy farností a obnovu evanjeliového života svojich ovečiek. Zalo­žil základnú školu a organizoval kateche­tické kurzy pre deti a mládež. Ako pastier svojho stáda chránil chudobných a miestnu cirkev pred zneužívaním, či vykorisťovaním zo strany aristokracie.

Bl. Anton bol známy svojou láskou k Božiemu slovu a k chudobným. Gennaro z Crispana, kapucín, spomína: „Obliekal chudobných a od rána do večera rozdával almužnu: zrno, peniaze, paplóny, postele, až po vlastnú košeľu, vlastné šaty. Pamätám si, že raz daroval jednému chudobnému z Tróje svoje topánky. Jeho láska k chudobným bola taká veľká, že keď mal peniaze na rozdá­vanie, bol šťastný a veselý, naopak, keď ich nemal, bol veľmi smutný a zarmútený. Tento smútok bolo možné ľahko vyčítať z jeho tváre, ale ani vtedy sa nevzdával a snažil sa nájsť potrebné peniaze u iných bohatších dedinčanov.“ Tí, čo ho poznali, hovorili, že svoj biskupský „plat“ venoval na vzdelávanie diecézy a predovšetkým na charitatívnu činnosť. Raz, keď sa prechádzal v záhrade, uvidel starenku, ktorá niesla na pleci drevo. Opýtal sa jej, prečo si nikdy nepríde po almužnu?! Ona mu odpovedala, že sa o to vždy hanbila prosiť. Odvtedy jej biskup Anton vždy posielal nejakú almužnu. Často vravieval, že medzi povinnosti biskupa patrí pomáhať chudobným vdovám, pretože chudoba a hlad sú ako „malé beštie“. Jeho starostlivú lásku k chudobným potvrdzuje aj svedectvo jeho žiaka pátra Silvia, ktorý hovorí: „Ešte aj na smrteľnej posteli, skú­šaný veľkými bolesťami, nenachádzal kvôli chudobným pokoj a hovoril, že na zemi ni­kdy nezavládne pravý pokoj, pokiaľ bude vo svete toľko nespravodlivosti a útlaku chudobných.

Horlivý a neúnavný apoštol Božej lásky, ktorý celý svoj život zasvätil službe blížnym, asi po dvoch týždňoch ťažkej choroby prekročil bránu neba. Anton Lucci zomrel ráno 25. júla 1752 v povesti svätosti. Antona blahorečil 18. júna 1989 pápež Ján Pavol II.