Bl. Egídius

Jednoduchosť, nábožnosť a veselosť ducha – to sú charakteristické črty tretieho spoločníka sv. Františka z Assisi, brata Egídia. Aj keď Františkánske pramene nehovoria príliš o jeho mladosti a o jeho rodine, vieme však, že pochádzal z chudobnej dedinskej rodiny.

 

V roku 1208 spoznal sv. Františka a jeho prvých dvoch spoločníkov Bernarda a Petra; nerozmýšľal dlho a pridal sa k nim. Keď prišiel medzi nich vlastnil iba jeden plášť, ale aj ten daroval s úsmevom istej žene, ktorá ho prosila o almužnu. Keď František zistil, aký je jednoduchý, spontánny a radostný, veľmi si ho obľúbil. Nazval ho „svojím rytierom“. Keďže boli už štyria, František sa rozhodol, tak ako sa píše v evanjeliu, pre prvú „misijnú cestu“ vo dvojiciach po strednom Taliansku. Bernarda a Petra vyslal do Bologne a sám s bratom Egídiom sa vybrali do dnešnej provincie Marcha.

V prvej komunite bratia ihneď ocenili prítomnosť brata Egídia, ktorý nikdy nezaháľal. Prejavila sa totiž jeho úžasná zručnosť azda v každom remesle, a predovšetkým chuť pracovať. Vyrábal košíky z prútia, nádoby z hliny; staral sa o drevo pre kuchyňu a nielen to. Svoje rôzne výrobky predával po ceste iba za „každodenný chlieb“. V zime, keď sa nemohol venovať obľúbenej práci vonku, chodieval do opátstva pomáhať mníchom: nosil vodu, preosieval múku...

Egídius bol vždy veselý, ochotný na všetko.

 

Nasledoval sv. Františka aj v „dokonalej radosti“. Rád si spieval a hrával na husliach. O ovocí jeho veselosti ducha, úprimnosti a zanietení pre to, čo je Božie, svedčí aj jeho modlitba: „Blahoslavený, kto miluje a netúži byť milovaný; blahoslavený, kto si váži iných a netúži byť uctievaný; blahoslavený, kto slúži a netúži, aby mu slúžili; blahoslavený, kto sa správa k iným dobre a netúži, aby iní sa správali dobre k nemu.“

Sv. František mal k nemu veľkú dôveru. Jedného dňa, keď sa br. Egídius prišiel opýtať Františka, čo má robiť a kam má ísť, František mu odpovedal: „Pre teba je vždy prichystané miesto, kde môžeš ísť: Choď, kam chceš.“ Vybral sa teda brat Egídius ta, kde ho zavial Boží duch, ale slobodu, ktorú mu daroval František, cítil ako trápenie. Netrvalo dlho, a po pár dňoch sa vrátil k Františkovi s prosbou: „Pošli ma, kam chceš, ale povedz mi kam, lebo v tej slobodnej poslušnosti moje svedomie nenachádza pokoj.“ A od tejto chvíle ho František posielal iba pod poslušnosťou.

Brata Egídia si bratia veľmi ctili a všetci ho volali „otec“. Jeho nábožnosť a múdrosť plynuli z modlitby a z rozhovoru s Bohom. Životopisci hovoria, že svätec zakúsil niekoľko extáz. Prvú mal v roku 1215, teda šesť rokov od svojho „františkánskeho obrátenia“. „Najväčšou“ extázou ho obdaroval Boh pred Božím narodením v roku 1226, niekoľko mesiacov po smrti sv. Františka. Od tejto chvíle si svätec obľúbil samotu a modlitbu kontemplácie. Zo začiatku túžil iba po mučeníctve: zomrieť pre Krista, tak ako on zomrel pre neho. Preto sa na rozkaz sv. Františka vybral aj do Tuniska. Teraz však spoznal a pochopil, že existuje aj iný druh smrti: smrť sebe samému, život s Bohom. A radostne vyhlásil pred bratmi: „Som šťastný, že ma vtedy neumučili na smrť.“ V tom všetkom mu však nechýbali ani pokušenia. Zakúsil teda aj svoju slabosť, prešiel Getsemanskou záhradou a vystupoval pomaly na Kalváriu. Raz slabý a predsa silný sa opýtal svojho spolubrata: „Prečo sa diabol toľko unúva prekážať Bohu v jeho dobrodeniach? Keby sa to stalo raz alebo dvakrát, bolo by to znesiteľnejšie.“ Vzápätí však dodal: „Ale nech si je istý, že čím viac bojuje, aby mi vzal pokoj, tým väčšia bude jeho porážka.“ Egídius pochopil, že Boh ho takto skúšal, očisťoval a pripravoval na stretnutie sa s ním.

Zomrel 23. apríla 1262, na slávnosť sv. Juraja, v pustovni Monteripido, blízko Perugie. Bol to ten istý deň, keď pred 59. rokmi, pri kostolíku Porciunkula sa rozhodol nasledovať ukrižovaného Krista spolu so sv. Františkom a ďalšími dvoma mladíkmi z Assisi. Jeho telesné pozostatky sa nachádzajú v kláštore, kde svätec zomrel. Pápež Pius VI. v roku 1777 potvrdil jeho kult a vyhlásil ho za blahoslaveného.