Sv. Bonaventúra

Giovanni Fidanza, brat Bonaventúra, sa narodil pravdepodobne v r. 1217 (niektorí historici pred rokom 1950 uvádzajú rok 1221) v Bagnorei, dnes časť Bagnoregia v provincii Viterbo. Jeho otec Giovanni bol lekárom. Matku, Mariu di Ritello, zdobila mimoriadna zbožnosť a veľká úcta k sv. Františkovi z Assisi. Ako píše Bonaventúra, František ho ako malého chlapca zázračne uzdravil zo smrteľnej choroby. Bonaventúra sa osobne s Františkom zrejme nikdy nestretol, pretože k uzdraveniu došlo až po roku 1226, teda po Františkovej smrti.


V roku 1235 sa vedychtivý mladík odobral do Paríža. Po šiestich rokoch štúdia a dvoch rokoch praxe na parížskej univerzite získal roku 1243 titul "magister artium". Bezprostredne potom vstúpil ako 26 ročný pod vplyvom svojho obľúbeného učiteľa teológie Alexandra Haleského do Rádu menších bratov sv. Františka z Assisi a prijal meno Bonaventúra. Neskôr podáva svedectvo:

"Vyznávam pred Bohom, že dôvod, prečo silne milujem život blaženého Františka, spočíva v tom, že sa podobá zrodu a rastu cirkvi, ktorá začala existovať medzi jednoduchými rybármi a v vzápätí sa zaskvela svetlom a múdrosťou skvelých učiteľov. Z tejto podobnosti je možné s Božou pomocou vyvodiť, že duchovná cesta blaženého Františka nieje výplodom ľudského rozumu, ale že je Kristovým dielom."


K dosiahnutiu najnižšej učiteľskej hodnosti na teologickej fakulte, "baccalaureus biblicus", musel adept absolvovať minimálne päť rokov štúdia, a brat Bonaventúra tento titul získal v r. 1248. Prednášal, presnejšie povedané komentoval Sväté Písmo. Po dvoch rokoch praxe obdržal titul "baccalaureus sententiarius" a v rokoch 1250 - 52 vykladal študentom štyri knihy Sentencií Petra Lombardského. Koncom roka 1252 dosiahol stupňa "baccalaureus formatus", ktorý ho oprávňoval verejne dišputovať.

Jeho teologická línia bola v súlade s aristotelovskou filozofiou a nadväzovala na platónsku filozofiu a na augustiniánsku teológiu.

Roku 1252 vzplanul na parížskej univerzite ostrý spor medzi zástupcami žobravých rádov na jednej strane a svetskými profesormi na strane druhej o počet katedier, ktoré mohli dominikáni a františkáni obsadzovať. Po urovnaní tejto kontroverzie získal v roku 1254 titul doktora teológie a bol vymenovaný za "magister regens" františkánskej školy v Paríži.


Brat Bonaventúra vyvíja značnú pedagogickú a literárnu aktivitu. Až v r. 1257 bol slávnostne prijatí i s Tomášom Akvinským do kolégia parížskych univerzitných profesorov. Avšak Božia prozreteľnosť pripravila Bonaventúrovi novú životnú úlohu, v tom istom roku sa stáva generálom celého rádu menších bratov a musel opustiť Paríž a predovšetkým univerzitu. Voľbu prijal nasledovnými slovami:

"Nech je mi dovolené otvorene pripomenúť, že kvôli chatrnému zdraviu, nedokonalosti mysle a neskúsenosti necítim sa vhodným človekom k prijatiu tohto úradu, navyše sa proti tomu vzpiera i moja vôľa. Nieje však správne odporovať rozhodnutiu takého množstva bratov a najvyššieho Pontifikta [pápeža Alexandra IV.], a tak sa zároveň tvrdošijne stavať proti vôle samotného Boha. Prijímam teda na svoje slabé bedrá preťažké jarmo a temer neznesiteľné bremeno ..."

Z poverenia generálnej kapituly, ktorá sa konala začiatkom roku 1260 v Narbonne, napísal nový životopis sv. Františka, ktorý nazvali "Väčšia legenda". Legenda sa mala čítať na zhromaždeniach rehoľníkov a mala nahradiť všetky predchádzajúce životopisy.

V roku 1265 odmietol menovanie za biskupa Yorku z dôvodu reformy rádu, ktorá ešte nebola uvedená do života. V roku 1273, keď prednášal v Paríži, obdržal od pápeža Gregora X. menovanie kardinálom a v danej situácii tuto hodnosť prijal. Vedel totiž o pripravovanom novom koncile a o tom, že nepriatelia žobravých rádov chcú túto príležitosť využiť k ich zrušeniu. Odhadoval, že z pozície kardinála bude môcť oveľa lepšie brániť rád. Z tejto súvislosti pochádza jedna z mála anekdot o ňom: Pápežskí poslovia, ktorí mu mali odovzdať kardinálsky klobúk,, zastihli ho v konvente v Mugello pri umývaní nádob. Nechal ich čakať, až doumýva a povedal: "Verte, mi bratia, táto práca prináša spásu a zdravie; ona pocta však je ťažká a nebezpečná." V novembri 1273 prijal biskupské svätenie a zároveň od pápeža Gregora X. obdržal titul "legatus a latere" vo veci nastávajúceho koncilu.

Druhý lyonský koncil bol zahájený dňa 7.5.1274 a medzi hlavné úlohy patrila i reforma cirkvi. Mnohí preláti pod týmto rozumeli vypracovanie dekrétu o zrušení všetkých rádov, ktoré vznikli po roku 1215. V tejto situácii sa prejavil význam kardinálskej hodnosti, vďaka ktorej Bonaventúra mohol veľmi dobre hájiť najmä františkánov a dominikánov, s ktorými už skôr prezieravo dohodol spoločný postup proti odporcom.

Na generálnej kapitule v Lyone v máji 1274 odstúpil z úradu generálneho ministra. Počas lyonského koncilu zomrel 15. júla 1274 v čase nedeľného svitania. Pápež Gregor X. nielenže za neho osobne slúžil svätú omšu, ale tiež nariadil, aby to isté pre Bonaventúru vykonal každý kňaz katolíckej cirkvi.

Mal veľmi vysokú inteligenciu, ľahko a presvedčivo sa vyjadroval, do vyučovania vnášal svoje presvedčenia vyzreté v skúsenosti kontemplácie a vzbudzoval lásku k Bohu, najmä k ukrižovanému Kristovi.

Modlitba Anjel Pána sa rozšírila vďaka bratovi Bonaventúrovi, ktorý ju počas generálnej kapituly nariadil modliť sa v kláštoroch.

Pápež Ján XXIII. vo svojej homílii spomenul epizódu zo stretnutia sv. Bonaventúru a sv. Tomáša Akvinského.

Brat Tomáš: "Kde ste našli, brat Bonaventúra, takú vysokú a bohatú učenosť, že ste naplnili toľko zväzkov?"
Brat Bonaventúra: "Tu je môj Učiteľ!" a ukáže bratovi Tomášovi na kríž.