Bl. Ján z Parmy

Podrobnosti: Uverejnené: 04. február 2011; Prečítané: 7918x

Ján Buralli z Parmy, syn šľachtica Alberta Buralliho, sa narodil približne roku 1208. Ako chlapec bol poslaný na štúdiá k svojmu strýkovi, kaplánovi v nemocnici San Lazzaro. Neskôr bol poverený vyučovaním logiky v katedrálnej škole v Parme. Keď ako dvadsaťpäťročný vstúpil do rádu Menších bratov, generálnym ministrom bol brat Eliáš z Kortony. Po večných sľuboch br. Ján odišiel do Paríža, aby ďalej pokračoval v štúdiu, ktorým sa pripravoval na vzácnu chvíľu svojho života, na prijatie sviatosti kňazstva. Stal sa úspešným kazateľom a bol obľúbený medzi ľuďmi zvlášť pre svoj príjemný hlas. V obľube mal tiež hudbu a bol dobrým spevákom. Po skončení štúdií začal vyučovať na univerzitách v Bologni, Neapole, a neskôr aj v Paríži, kde komentoval Sväté písmo a Sentencie (v stredoveku známe dielo v latinčine). Roku 1247 bol na generálnej kapitule v Lyone zvolený za generálneho ministra rádu. Túto službu bratom plnil 10 rokov. Boli to pre neho i pre rád Menších bratov veľmi ťažké roky, keďže sa medzi bratmi vyskytol problém ako správne zachovávať chudobu, ktorú tak veľmi miloval zakladateľ rehole sv. František. Ján, ako prvý generálny minister, začal navštevovať jednotlivé provincie (všade chodil pešo) a rozprával sa s bratmi na tému chudoby. Dával pritom príklad veľkej pokory, predvídavosti a povzbudzoval k skromnosti života. Snažil sa „zmieriť“ tieto dva smery, ktoré vznikli v ráde Menších bratov – vetvu spirituálov, ktorí chceli zachovávať chudobu veľmi prísne a konventuálov, ktorí sa snažili prispôsobiť sa neustále sa meniacej dobe.

V rokoch 1250 až 51 pápež Inocent IV. poveril brata Jána, ktorého nazval „anjelom pokoja“, aby v Carihrade viedol dialóg s gréckym cisárom a patriarchom Manuelom II. v nádeji na zjednotenie Cirkvi. Žiaľ, Ján v tejto zložitej otázke jednoty neuspel.

Na nasledujúcej generálnej kapitule roku 1257 Ján neprijal funkciu generála rehole, a tak sa ďalším nástupcom sv. Františka stal sv. Bonaventúra z Bagnoreggio. Po tejto kapitule sa Ján utiahol do pustovne blízko mestečka Greccio, kde sv. František pripravil prvý „živý betlehem“, a túžil sa ponárať iba do modlitby a kontemplácie.

O svätosti Jána z Parmy sa nám zachovalo niekoľko textov vo „Františkánskych Prameňoch“, ktorých autorom je Ubertino da Casale. Medzi iným na jednom mieste hovorí:

„Chcem hovoriť o sv. otcovi Jánovi z Parmy, ktorý bol generálnym ministrom rádu, múdrym učiteľom, výrečným kazateľom, prísny a plný pokory a lásky. Dosiahol vrcholy kontemplácie, mal veľkú lásku k samote, utekal pred svetskými márnosťami a bol plný horlivosti pre Boha, ktorá vyplývala z poznania stavu tohto rádu a Cirkvi. Túto horkú pravdu pevne hájil a tiež pre ňu s veľkou trpezlivosťou znášal mnoho prenasledovaní a pokorovania. Nedal sa zlomiť a pred mnohými biskupmi a kardinálmi horlivo túto pravdu zastával. Zaslúžene a iste by mal byť pripočítaný medzi serafínskych mužov sv. Cirkvi, medzi tých, ktorí úprimne milujú a nasledujú Krista. Aj keď starý, silou milosti žil v zápale ducha, planul láskou ako jeden zo žiakov evanjelistu Jána a túžil pripojiť ku Kristovi Áziu, ktorá bola v otroctve bludov. Vedený teda apoštolskou horlivosťou a poslušný Pánovi a pápežovi, mieril do týchto krajín. Cestou sa zastavil v Camerino, kde bol povolaný do nebeskej slávy Ježišom Kristom, ktorého úprimne miloval dokonalým životom podľa evanjelia, rehole a závetu sv. Františka.“

Pápeži Ján XXI. a Mikuláš III. navrhovali Jánovi aj kardinálsku hodnosť, ale on ju viackrát s pokorou odmietol. Smrť ho zastihla 19. marca 1289 v Camerine, keď sa na prosbu pápeža vydal ešte raz na cestu do Grécka s misiou pokoja.

Najprv ho pochovali v Camerine, v kostole sv. Františka, a potom roku 1873 preniesli jeho pozostatky do katedrály. Dnes je možno vidieť truhlu s jeho telesnými pozostatkami pri „jasličkovej“ jaskyni kláštora v Greccio. Jeho verejnú úctu potvrdil pápež Pius VI. 1. marca 1777. Spomienku na bl. Jána z Parmy slávime v liturgii 21. marca.

br. Jaroslav Mária Cár