Sv. Alžbeta Uhorská

Čo môže človek stihnúť za dvadsaťštyri rokov života? Skúsenosť nám hovorí, že málo, alebo skoro nič. V našich časoch – hovoríme – majúc 24, človek ešte ani poriadne nezačal žiť... Presne v tomto veku pred ôsmimi storočiami umierala žena, ktorej pamiatku si dnes ctíme. Za ten čas, ktorý jej bolo dané prežiť, sa stihla zaradiť medzi najväčšie postavy katolíckej Cirkvi a dejín vôbec. A my sme hrdí, že naša krajina a náš národ sa k nej môže nejakým spôsobom hlásiť a považovať za svoju.

Keď premýšľame nad jej životnými cestami, nad množstvom skúseností, ktorými prešla, a nadchýname sa jej múdrosťou a mimoriadnou statočnosťou, ktoré pritom preukázala, jej mladosť sa nám javí ešte v kontrastnejšom svetle. Stihla spoznať istotu aj márnosť bohatstva, zakúsila šťastie aj úskalia manželského vzťahu, radosti aj trápenia materstva, lásku milujúceho manžela, ale aj pohŕdanie a nenávisť jeho rodiny, ľudskú blízkosť avšak aj zradu a opustenosť. Svojou obetavosť a solidaritou s núdznymi, predišla svoju dobu a je aj dnes vzorom pre všetkých, ktorí sa cítia povolaní svoju vieru žiť aktívne.

Napriek odstupu času, svedectvo jej krátkeho života v nás vzbudzuje obdiv a úctu. Nemôžeme sa nepýtať, odkiaľ jej to všetko prišlo, odkiaľ mala táto mladá žena takúto múdrosť, takúto zrelosť a cieľavedomosť? Odkiaľ brala silu, že dokázala aj v tých najmenej priaznivých podmienkach, v prostredí skľučujúcej ľahostajnosti a bezohľadnosti, nájsť svoje poslanie a konať ho verne, obetavo? Veď my, čo žijeme v tejto našej dobe presne tak poznačenej ľahostajnosťou a bezohľadnosťou, vieme veľmi dobre aké je ťažké, nájsť si svoje miesto, svoje poslanie a konať ho verne a obetavo, keď vieme, že väčšina ľudí okolo nemá pre túto vec pochopenie. Koľko vnútorného boja nás to stojí, koľko pochybností, obáv a zmätku. Odkiaľ teda jej istota a vytrvalosť, sila a šľachetnosť?

Alžbeta nám nenechala odpoveď na túto našu otázku. Zostáva jej osobným tajomstvom. Aká by mohla byť jej odpoveď však môžeme predpokladať, keď počujeme slová inej ženy, rovnako obetavej v službe potrebujúcim, rovnako odvážnej a vytrvalej v konaní dobra za akýchkoľvek okolností, a pritom našej súčasníčky – Matky Terezy z Kalkuty. Na otázku novinára, ktorý sa podobne začudovane ako my pýtal ako je to všetko možné, odpovedala: „Silu pre našu službu nečerpáme zo štúdia, diskusií a konfrontácie, ale z viery, modlitby a Eucharistie. Keď sa pozrieme na tú prácu iba vlastnými očami a samé, mohli by sme samozrejme stratiť odvahu, pretože zmôžeme málo. Avšak v Kristovi môžeme všetko. Vďaka nemu je naša práca možná. Sme presvedčené, že to On pracuje pre chudobných a opustených s nami a skrze nás“.

Ak sa uhorské dievča na dvore zámku durínského grófstva mohlo zaskvieť tak výnimočnou krásou čností a vydávať tak príťažlivú vôňu svätosti, že sa jej hrob stal jedným z najdôležitejších pútnických miest vtedajšej Európy, bolo tomu tak preto, lebo centrom jej života a zdrojom z ktorého čerpalo silu jej statočné srdce, bol „ten, ktorý zhliada na poníženosť svojich služobníkov, povyšuje ponížených a dáva silu maličkým“.

Bohatosť jej životných skúseností, jej dobročinnosti, jej lásky, ani nedáva možnosť inej odpovede. Každá láska a ľudský súcit zmiznú ako sneh na slnku, ak nie sú zamerané na Krista, ak nevychádzajú z jeho príkladu a z jeho slov. A preto, iba ak sa na Alžbetu pozrieme cez prizmu jej zasvätenia sa Kristovi, môžeme poodhaliť niečo z tajomstva jej veľkosti. To sme však už na poli mystiky. To znamená – uprostred toho jedinečného vzťahu, aký existuje medzi Bohom a veriacim človekom, a v ktorom Boh človeka akoby buduje zvnútra, posilňuje ho a robí schopným mimoriadnych vecí.

Krásne pravdu o Alžbetinom vnútornom živote naznačuje asi najznámejšia legenda z jej života – zázrak ruží. Keď raz opäť zo zámku vynášala chleby hladným, ktosi ju podozrievavo zastavil s otázkou, čo nesie v zástere. Boh zázrakom obhájil jej narýchlo vymyslenú a nešikovnú výhovorku o ružiach, lebo chleby sa boli medzičasom naozaj premenili na ruže. Ruže zjavujú ukrytú vznešenosť pôvodu jej dobročinnosti. Nebola ním realizácia akéhosi sociálneho projektu, ani odčiňovanie hriechov ako náhrada upokojujúca svedomie, ale viera činná skrze konkrétnu lásku k druhému človeku v núdzi, v ktorom vyznávala ukrytého Pána svojho života. Ako o Alžbete napísal jeden jej životopisec: „Ukázala to podstatné kresťanstva – milovala Boha a milovala blížneho ako seba“.

Tri roky pred smrťou sa Alžbeta zapojila do zástupu nasledovníkov a nasledovníčok sv. Františka. Môžeme preto predpokladať, že jej sľub bol iba potvrdením už prežívanej odovzdanosti Bohu – onej vonkajšej jednoduchosti, vnútorného bohatstva a radosti, ktoré sú blízke každému, kto vykročil na cestu vytýčenú Chudáčikom z Assisi. Alžbetin duch našiel v duchu sv. Františka spriaznenosť, aká je možná iba u ľudí celkom zapálených pre Boha.