Bl. Odorik Mattiuzzi

Čína bola v stredoveku odľahlou krajinou, ale veľmi lákavou a nie až tak neznámou, pretože na začiatku 13. storočia tam došiel najprv brat Ján z Montecorvina, ktorý bol prvým katolíckym misionárom v tejto krajine, a po ňom nasledovali ďalší bratia zo žobravých rádov, medzi nimi aj Odorik z Pordenone.

 

Odorik sa narodil vo Villanove blízko mesta Pordenone v Taliansku. Už ako 15-ročný si obliekol františkánsky habit a cez nejaký čas viedol dokonca pustovnícky život. V roku 1290, keď dovŕšil 25 rokov, bol vysvätený za kňaza v Udine, v severom Taliansku. Už od mladosti bol horlivým a obľúbeným kazateľom nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Ako 31-ročný, 6 rokov po svojej vysviacke, sa vydáva so spolubratmi Jakubom z Írska, Michalom z Benátok a Bernardom najprv na Stredný a neskôr aj na Ďaleký východ. Jeho cieľom bola Čína a „zakázané cisárske mesto“ Khanbaliq, dnešný Pekin. Cesta na mori a po zemi vo vtedajších časoch bola však neľahká, plná nástrah. Náš misionár sa vylodil najprv v Indii, kde pozbieral pozostatky štyroch spolubratov mučeníkov, potom na Cejlóne, Sumatre, Jáve a napokon na Indočínskom polostrove, odkiaľ sa vybral do Kanbaliku, kde biskup Ján z Montecorvina založil prvé kresťanské spoločenstvo.

 

Ján z Montecorvina sa nesmierne potešil jeho prítomnosti. Spoločne uctili a uložili v miestnom chráme pozostatky františkánskych mučeníkov, ktorí zomreli za šírenie v dobrej zvesti v neďalekej Indii, a dali sa do práce. Žiaľ, Odorik zostal v Číne iba tri roky, avšak boli to roky plné húževnatej práce medzi ľuďmi novej, bohatej kultúry a tradície. Pokrstil viac než 20.000 neveriacich. Bola to bez pochýb služba namáhavá, pretože vo vtedajších časoch neexistoval ešte pojem inkulturácie, ktorý Cirkev 20. storočia uznala za niečo nevyhnutné v dnešnom misijnom svete, a pritom vieme, že Čína bola veľkou mocnosťou, s viacerými tradičnými náboženstvami, z ktorých mnohé sa zrodili práve v tejto krajine.

 

Napriek tomu Menší bratia získali priazeň u ľudí aj u sultána, Veľkého chána, o čom hovorí aj sám Odorik: „Raz, keď sme sa dozvedeli, že cisár sa bude vracať do Kambaliku, ja, biskup (Ján z Montecorvina) a iní bratia vyšli sme mu oproti. Keď sa Veľký chán blížil k nám, zdvihli sme drevený kríž a začali sme spievať Veni creator Spiritus. Rozkázal si nás zavolať, potom zložil klobúk z hlavy, aby si uctil kríž, a ja som vzápätí nasypal kadidlo do kadidelnice. Biskup najprv incenzoval cisára a potom mu podal náš dar – jablká a on ich aj s pôžitkom ochutnal. Napokon biskup udelil všetkým požehnanie a my sme išli ponúknuť jablkami aj iných hodnostárov, ktorí sa vďaka našim bratom obrátili na kresťanstvo. Oni ich prijali ako veľmi hodnotný dar.“

 

Odorik a Ján z Montecorvina si uvedomovali, že práce v tejto odľahlej a rozsiahlej krajine je čoraz viac, a sami na to nestačili. Uvedomovali si, že vzdialenosť Európy od Číny je často neprekonateľná a namáhavá, veď zo spomínaných spolubratov Odorika – Bernarda, Jakuba a Michala – do cieľa dorazil iba Bernard. Napriek tomu Odorik sa odhodlal vydať na spiatočnú dvanásťtisíc-kilometrovú cestu do Európy, ale tentokrát už iba posúši. Prechádza cez Tibet, juhovýchodnú Áziu a v roku 1330 ho bratia už vítajú v Benátkach. Po tejto ceste, sa kroniky a životopisci odmlčali; o jeho ďalšej činnosti v Európe sa zachovalo neveľa.

 

Jedno je isté: cieľom jeho návratu bolo zorganizovať novú skupinu misionárov, a preto sa chcel osobne stretnúť aj s pápežom Jánom XXII. Napísal správu zo svojej misijnej cesty a žiadosť o nových misionárov. Žiaľ, jeho organizmus po takej náročnej ceste bol takmer vyčerpaný a nepodarilo sa mu už stretnúť zo Svätým Otcom. Zomiera v roku 1331 v kláštore Menších bratov v Udine. Hneď po jeho smrti jeho sväté telo, ako hovoria vtedajší biografovia, jasnelo zázrakmi, a tak obyvatelia Udine nedovolili, aby ho bratia pochovali hneď, v tichu a bez ceremónií, tak ako si to želal sám Odorik.

 

Aj keď proces jeho beatifikácie sa začal ihneď po jeho smrti, avšak pre smrť miestneho biskupa Guida Candidiho, ktorý proces viedol a zhromaždil aj dokumenty o zázrakoch, bol pozastavený. V roku 1750 sa proces beatifikácie Odorika otvoril nanovo a ukončil sa v roku 1755, keď kardinál Tamburini podpísal Dekrét o beatifikácii. Pozostatky bl. Odorika potom preniesli do Kostola Panny Márie Karmelskej v Udine.

 

Misia na Ďalekom východe vďaka novým odhodlaným bratom misionárom však pokračovala. Po smrti Odorika, ešte v tom istom roku 1331, sa vydali na cestu ďalší 50 misionári pod vedením pápežského delegáta Jána z Marignoli, ktorý dorazil so skupinou misionárov do Kanbaliku v r. 1342. Postupne prichádzali nové skupiny zapálených misionárov, ale počas dynastie Ming boli prenasledovaní, Katolícka cirkev v tejto krajine bola zakázaná a prestala takmer existovať. Orodenie misie a Cirkvi sa začalo až v 16. storočí s príchodom talianskeho jezuitu Matúša Ricciho a jeho spolubratov.

 

Modlitba k bl. Odorikovi:

Blahoslavený Odorik, apoštol Číňanov, oroduj za všetkých misionárov sveta, a zvlášť za tých, ktorí pôsobia na Ďalekom východe, aby boli otvorení na nové kultúry a nikdy im nechýbal zápal pre šírenie Božieho slova. Prosíme ťa aj za čínsky národ, aby otvoril dvere svojho srdca pre skutočnú slobodu, ktorú priniesol Kráľ kráľov, Ježiš Spasiteľ.