14. februára Mk 7, 31-37

Keď si všimneš, že hovoríš nevhodné slová, že hovoríš tak pokrivene, až iných dusí, tak pros, aby si mohol hovoriť správne. K tomu povzbudzuje dnešné evanjelium. Aby si mohol hovoriť správne. Dobré veci, prinášajúce iným život.

13. februára Mk 7, 24-30

"Pre tieto slová..." Sú s Ježišom potrebné nejaké špeciálne, vhodnejšie slová? Nejaká šikovnosť či stratégia v reči? Nie, je potrebné to jediné, čo Ježiš miluje, a čo bolo v slovách Sírofeničanky: pokora. Pre našu pokoru nás Ježiš vypočuje, požehná aj uzdraví.

12. februára Mk 7, 14-23

Naše srdce je prameň našich rozhodnutí. Kresťan pozná veľmi dobre svoju krehkosť a neprekvapuje ho ľudská zloba. Zároveň vie, kto je jedinou odpoveďou na toto zlo a jediným lekárom človeka...

11. februára Mk 7, 1-13

Ako je to s tvojimi perami a s tvojim srdcom? Dnešné evanjelium nás znovu dáva do konfrontácie s našou tendenciou k dvojtvárnosti, ktorú tak ľahko prenášame do vzťahu s Bohom. Úprimnosť a pravosť sú naopak charakteristikami tých, ktorí v Bohu vyznávajú svojho Otca a zdroj všetkej lásky vo svete.

10. februára Mk 6, 53-56

V dnešnom evanjeliu sa Boh v Ježišovi Kristovi prechádza po „záhrade“ tohto sveta, ktorú sám stvoril a ktorá je vo veľkej miere dotknutá škodami spôsobenými hriechom. Všade tam, kde prechádza, táto záhrada a ľudia v nej získavajú späť stratené zdravie. 

9. februára Mt 5, 13-16

Náš individualizmus, naša tendencia nezdieľať, viac než nejaký etický problém, alebo problém spravodlivosti, je hlavne problémom nevernosti najhlbšej pravde o nás. My sme totiž boli stvorení a povolaní stať sa niekym viac než sme, a celý náš život stojíme pred touto úlohou: žiariť, ukazovať smer, dávať chuť.

8. februára Mk 7, 1-13

"Zľutoval sa nad nimi..." Je to veľmi ľudská reakcia, akú nám dnes ukazuje Ježiš. Byť s Ježišom znamená tiež stávať sa stále viac ľudským. Z toho sú a majú byť známi kresťania, že sú veľmi ľudskí. Ako je to s tebou? Tiež si tým známy?

7. februára Mk 6, 14-29

V dnešnom evanjeliu vidíme Herodiádu, ktorá dlhý čas nosila v sebe túžbu zabiť Jána Krstiteľa a strojila mu úklady. Až nadišiel príhodný moment... Je nebezpečné nosiť v sebe zlé túžby, lebo keď nadíde príhodný moment, môžeme sa stať ľahkým nástrojom v rukách Zla, ktorého cieľom je vždy zastaviť Božie slovo, prinášajúce život.

6. februára Mk 6, 7-13

"Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie". Treba robiť pokánie - ohlasovanie tejto pravdy je misiou Cirkvi aj dnes. Skús znovu premyslieť, čo znamená "robiť pokánie" konkrétne pre teba dnes.

5. februára Mk 6, 1-6

"Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome." Je potrebné cítiť sa s Božími vecami tak trochu ako cudzinci, tj. ako tí, čo objavujú stále niečo nové. Ináč nám zmysel Ježišových slov bude unikať. Schopnosť žasnúť je podmienkou prijatia Božieho Slova, a teda základom života s Bohom. 

2. februára Lk 2, 22-40

Tak ako Kristus, my všetci sme v krste povolaní zasväcovať sa Pánovi. To znamená deň po dni zanechávať všetko nepotrebné, aby sme mohli patriť stále viac a úplne len Bohu. V tom je veľkosť človeka a jeho pravé šťastie.

1. februára Mk 4, 35-41

"Vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi..." Táto okrajová poznámka v dnešnom evanjeliu, nám prezrádza veľmi veľa o tom, v čom spočíva život podľa viery. Vziať Ježiša na našej pozemskej plavbe "na druhý breh" nášho života so sebou a to "takého aký je", znamená stretávať ho každodenne v Božom slove a spoznávať ho. Aby sme si ho nevymýšľali, ale vlastne spoznávali. Nie je to jednoduché, lebo jeho prítomnosť je tichá a zdá sa, akoby nedbal, čo sa s nami deje.

31. januára Mk 4, 26-34

Nezrelosť stretávaných ľudí nás dokáže silne iritovať. Sami pritom vidíme, že sme veľakrát nezrelí. V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o zrelosti. Je dojímavé vedieť, že Boh ktorý ma stvoril a miluje, ma vedie k zrelosti, a že môžem s ním spolupracovať na tejto veci.