Zázračný medailón
- Podrobnosti
- Uverejnené: 07. december 2011
- Prečítané: 7717x
Kázeň kustodiálneho vikára, br. Adama Barana, o Zázračnom medailóne v spiritualite sv. Maximiliána a hnutia Rytierstvo Nepoškvrnenej, ktorá odznela 1. 12. 2011 v Bratislave, Karlovej Vsi.
Potvrdenie štatútov MI
- Podrobnosti
- Uverejnené: 04. apríl 2011
- Prečítané: 6715x

MI a Slobodomurárske hnutie
- Podrobnosti
- Uverejnené: 01. apríl 2011
- Prečítané: 11122x
Slobodomurárske hnutie zohráva pri vzniku Rytierstva Nepoškvrnenej dôležitú rolu. Jeho členov chce sv. Maximilián obrátiť prioritne, pretože v čase, keď MI vzniká, bojujú slobodomurári veľmi otvorene a agresívne proti pápežovi a katolíckej viere.
Historický kontext vzniku MI
- Podrobnosti
- Uverejnené: 01. apríl 2011
- Prečítané: 3735x
Mnohí ľudia, ktorí sa stretávajú s hnutím Rytierstvo Nepoškvrnenej a s osobou sv. Maximiliána, si kladú otázku ako porozumieť bezprostredným cieľom tohto združenia. V programovom dokumente, podpísanom 16. októbra 1917, je vyjadrený nasledujúcimi slovami...
Modlitby MI
- Podrobnosti
- Uverejnené: 01. apríl 2011
- Prečítané: 12526x
Sv. Anton Paduánsky
- Podrobnosti
- Uverejnené: 18. marec 2011
- Prečítané: 9015x
Pochádzal zo šľachtickej a bohatej rodiny. Podľa tradície sa narodil v Lisabone okolo roku 1195 a pri krste dostal meno Ferdinand. Bol vychovaný v katedrálnej škole, keď mal 15 rokov vstúpil do kláštora sv. Vincenta regulovaných kanonikov sv. Augustína. Po dvoch rokoch prešiel do kláštora Santa Cruz v Coimbre. Po deviatich rokoch ukončil svoju vedeckú a teologickú formáciu, a vo veku 25 rokov bol vysvätený za kňaza. Zdalo sa, že život uprostred augustiniánov mu dával vnútorný pokoj.
Práve vtedy sa zoznámil so skutočnosťou, ktorá vyvolala v jeho živote nepokoj jeho srdca. Stretol sa s menšími bratmi, ktorí prišli z Assisi a išli hlásať evanjelium do Maroka. V januári 1220 prišla správa, že títo piati „kajúcnici z Assisi“, boli umučení v Marrakeši a pozostatky týchto bratov boli prenesené do Coimbri. Pokojným, kontemplatívnym životom Ferdinanda to otriaslo. Myšlienka, že by mohol mučeníckou smrťou svedčiť o svojej viere, sa stala preň vrelou túžbou.
Odišiel z kláštora Santa Cruz a vstúpil medzi menších bratov a prijal meno Anton. V jeseni 1220 sa plavil do Maroka, kde však ťažko ochorel a musel sa vrátiť do vlasti. Nepriaznivý vietor zapríčinil, že sa ich loď ocitla pri brehoch Sicílie. Odtiaľ v roku 1221 odišiel do Assisi na kapitulu Svätodušných sviatkov, tam prvýkrát uvidel sv. Františka. Po kapitule odišiel do pustovne v Montepaolo, kde žil v askéze a pokání. Vo Forli pri príležitosti vysviacky ho žiadali, aby prehovoril, a vtedy sa objavil poklad jeho veľkej učenosti. Odvtedy bol určený na aktívny apoštolský život, ktorý rozvinul v kázaní, vo vyučovaní, pri riadení svojich spolubratov ako provinciálny minister a pri písaní svojich spisov. Ako prvý z menších bratov bol poverený vyučovaním bratov z poverenia sv. Františka, ktorý ho nazýval svojim biskupom. Kázal v mnohých mestách Talianska a Francúzska, vykonal mnoho zázrakov, bol provinciálnym ministrom regiónu Emilia – Romagna. Po skončení provinciálskeho úradu roku 1230 sa Anton vrátil do Padovy, kde sa už predtým viac ráz zdržoval, tam pokračoval v kázaní a v písaní kázní.
Pred smrťou sa utiahol do kláštora v Camposampiera, chorý na vodnatieľku zomiera cestou do Padovy v kláštore dell´Arcella dňa 13. júna 1231, Anton nemal ani 40 rokov.
Antonovo telo slávnostne previezli do Padovy, kde ho pochovali v mariánskom kostolíku Santa Maria Materdomini. Neskôr mesto postavilo vedľa tejto svätyne veľkolepú baziliku zasvätenú obľúbenému padovskému svätcovi. Tam napokon uložili aj jeho telesné pozostatky. Už necelý rok po smrti, 30. mája 1232, vyhlásil pápež Gregor IX. Antona Paduánskeho za svätého.
Sv. Alžbeta Uhorská
- Podrobnosti
- Uverejnené: 18. marec 2011
- Prečítané: 9588x
Čo môže človek stihnúť za dvadsaťštyri rokov života? Skúsenosť nám hovorí, že málo, alebo skoro nič. V našich časoch – hovoríme – majúc 24, človek ešte ani poriadne nezačal žiť... Presne v tomto veku pred ôsmimi storočiami umierala žena, ktorej pamiatku si dnes ctíme. Za ten čas, ktorý jej bolo dané prežiť, sa stihla zaradiť medzi najväčšie postavy katolíckej Cirkvi a dejín vôbec. A my sme hrdí, že naša krajina a náš národ sa k nej môže nejakým spôsobom hlásiť a považovať za svoju.
Keď premýšľame nad jej životnými cestami, nad množstvom skúseností, ktorými prešla, a nadchýname sa jej múdrosťou a mimoriadnou statočnosťou, ktoré pritom preukázala, jej mladosť sa nám javí ešte v kontrastnejšom svetle. Stihla spoznať istotu aj márnosť bohatstva, zakúsila šťastie aj úskalia manželského vzťahu, radosti aj trápenia materstva, lásku milujúceho manžela, ale aj pohŕdanie a nenávisť jeho rodiny, ľudskú blízkosť avšak aj zradu a opustenosť. Svojou obetavosť a solidaritou s núdznymi, predišla svoju dobu a je aj dnes vzorom pre všetkých, ktorí sa cítia povolaní svoju vieru žiť aktívne.
Napriek odstupu času, svedectvo jej krátkeho života v nás vzbudzuje obdiv a úctu. Nemôžeme sa nepýtať, odkiaľ jej to všetko prišlo, odkiaľ mala táto mladá žena takúto múdrosť, takúto zrelosť a cieľavedomosť? Odkiaľ brala silu, že dokázala aj v tých najmenej priaznivých podmienkach, v prostredí skľučujúcej ľahostajnosti a bezohľadnosti, nájsť svoje poslanie a konať ho verne, obetavo? Veď my, čo žijeme v tejto našej dobe presne tak poznačenej ľahostajnosťou a bezohľadnosťou, vieme veľmi dobre aké je ťažké, nájsť si svoje miesto, svoje poslanie a konať ho verne a obetavo, keď vieme, že väčšina ľudí okolo nemá pre túto vec pochopenie. Koľko vnútorného boja nás to stojí, koľko pochybností, obáv a zmätku. Odkiaľ teda jej istota a vytrvalosť, sila a šľachetnosť?
Alžbeta nám nenechala odpoveď na túto našu otázku. Zostáva jej osobným tajomstvom. Aká by mohla byť jej odpoveď však môžeme predpokladať, keď počujeme slová inej ženy, rovnako obetavej v službe potrebujúcim, rovnako odvážnej a vytrvalej v konaní dobra za akýchkoľvek okolností, a pritom našej súčasníčky – Matky Terezy z Kalkuty. Na otázku novinára, ktorý sa podobne začudovane ako my pýtal ako je to všetko možné, odpovedala: „Silu pre našu službu nečerpáme zo štúdia, diskusií a konfrontácie, ale z viery, modlitby a Eucharistie. Keď sa pozrieme na tú prácu iba vlastnými očami a samé, mohli by sme samozrejme stratiť odvahu, pretože zmôžeme málo. Avšak v Kristovi môžeme všetko. Vďaka nemu je naša práca možná. Sme presvedčené, že to On pracuje pre chudobných a opustených s nami a skrze nás“.
Ak sa uhorské dievča na dvore zámku durínského grófstva mohlo zaskvieť tak výnimočnou krásou čností a vydávať tak príťažlivú vôňu svätosti, že sa jej hrob stal jedným z najdôležitejších pútnických miest vtedajšej Európy, bolo tomu tak preto, lebo centrom jej života a zdrojom z ktorého čerpalo silu jej statočné srdce, bol „ten, ktorý zhliada na poníženosť svojich služobníkov, povyšuje ponížených a dáva silu maličkým“.
Bohatosť jej životných skúseností, jej dobročinnosti, jej lásky, ani nedáva možnosť inej odpovede. Každá láska a ľudský súcit zmiznú ako sneh na slnku, ak nie sú zamerané na Krista, ak nevychádzajú z jeho príkladu a z jeho slov. A preto, iba ak sa na Alžbetu pozrieme cez prizmu jej zasvätenia sa Kristovi, môžeme poodhaliť niečo z tajomstva jej veľkosti. To sme však už na poli mystiky. To znamená – uprostred toho jedinečného vzťahu, aký existuje medzi Bohom a veriacim človekom, a v ktorom Boh človeka akoby buduje zvnútra, posilňuje ho a robí schopným mimoriadnych vecí.
Krásne pravdu o Alžbetinom vnútornom živote naznačuje asi najznámejšia legenda z jej života – zázrak ruží. Keď raz opäť zo zámku vynášala chleby hladným, ktosi ju podozrievavo zastavil s otázkou, čo nesie v zástere. Boh zázrakom obhájil jej narýchlo vymyslenú a nešikovnú výhovorku o ružiach, lebo chleby sa boli medzičasom naozaj premenili na ruže. Ruže zjavujú ukrytú vznešenosť pôvodu jej dobročinnosti. Nebola ním realizácia akéhosi sociálneho projektu, ani odčiňovanie hriechov ako náhrada upokojujúca svedomie, ale viera činná skrze konkrétnu lásku k druhému človeku v núdzi, v ktorom vyznávala ukrytého Pána svojho života. Ako o Alžbete napísal jeden jej životopisec: „Ukázala to podstatné kresťanstva – milovala Boha a milovala blížneho ako seba“.
Tri roky pred smrťou sa Alžbeta zapojila do zástupu nasledovníkov a nasledovníčok sv. Františka. Môžeme preto predpokladať, že jej sľub bol iba potvrdením už prežívanej odovzdanosti Bohu – onej vonkajšej jednoduchosti, vnútorného bohatstva a radosti, ktoré sú blízke každému, kto vykročil na cestu vytýčenú Chudáčikom z Assisi. Alžbetin duch našiel v duchu sv. Františka spriaznenosť, aká je možná iba u ľudí celkom zapálených pre Boha.
Bratia komunity v Brehove
- Podrobnosti
- Uverejnené: 23. február 2011
- Prečítané: 3136x
P. Peter Galik
P. Stanislav Rok
Br. Stanislav Ryczkowski
Bratia komunity v Spišskom Štvrtku
- Podrobnosti
- Uverejnené: 23. február 2011
- Prečítané: 2214x
P. Vitold Adamczyk
P. Michal Jednoróg
Bratia komunity v Levoči
- Podrobnosti
- Uverejnené: 23. február 2011
- Prečítané: 3779x
P. Roman Gažúr
P. Adam Baran
P. Jozef Košč
Bratia komunity v Bratislave
- Podrobnosti
- Uverejnené: 22. február 2011
- Prečítané: 3189x
P. Lucián M. Bogucki
P. Tomáš Lesňák
P. Tomáš Ryba
P. Michal Ledecký
Br. Martin Kollár
Br. Michal Lacko
Kráľovná serafínskeho rádu
- Podrobnosti
- Uverejnené: 21. február 2011
- Prečítané: 3757x
