15. februára Mk 8, 22-26

Aj ty vidíš ľudí, akoby to boli stromy? Ako teda? Lebo ak sú pre teba druhí ako hluché prekážky na tvojej ceste, potrebuješ znovu stretnutie s Ježišom a jeho uzdravujúcim dotykom. Stretnutie s Ním nám totiž dáva schopnosť vidieť druhých, aj všetko iné, zreteľne. 

14. februára Mk 8, 14-21

Ešte stále len a len o chlebe? Iné majú byť starosti Ježišovho učeníka: mať zaostrené srdce, chápavé oči a počujúce uši...

13. februára Mk 8, 11-13

Evanjelista v dnešnom úryvku podčiarkuje fakt, že Ježiš pred udelením odpovede "si v duchu vzdychol". Zvlášť pri náročných odpovediach by sme to mali robiť aj my -  najprv načrieť do hĺbky ducha, až potom formulovať opoveď. Ako sa ti to darí pri tvojich reakciách?

12. februára Mt 5, 17-37

Pri počúvaní Ježišových evanjelií nebuď nastavený na novosť v jeho slovách, ale na novosť v tvojej reakcii. Na novosť tvojho rozhodnutia. Či chceš tým žiť, čo už možno dávno vieš? Či chceš, aby sa to s tebou splnilo?

10. februára Mk 7, 31-37

“Hluchým dáva sluch aj nemým reč”. Áno, stretnutie s Kristom - to jeho “vzatie na bok od zástupu”, kde sa nás dotýka svojim slovom - premieňa našu komunikáciu: začíname naozaj počúvať a aj naša reč nadobúda na váhe.

9. februára Mk 7, 24-30

"Vošiel do jedného domu, lebo nechcel, aby niekto o ňom vedel". Ježiš mal evidentne svoje priority. Priority sú veľmi dôležité, nie je možné robiť všetko. Aké sú tie tvoje?

8. februára Mk 7, 14-23

Dnešné evanjelium nám pripomína dôležitú vec: hriechy vyvierajú z mojej ľudskej prirodzenosti. Jej márnosť, slabosť a nedokonalosť budú zaiste navždy prekážkou v mojom vzťahu s Bohom. Avšak Pan Boh prvý vyťahuje ku mne svoju ruku vo svojom slove, aby som nezahynul, a vo sviatosti pokánia ma priťahuje k sebe.

7. februára Mk 7, 1-13

"K Ježišovi sa žišli..." no všímali si hlavne správanie iných. Ako je to s tebou, keď prichádzaš na stretnutie s Ježišom? Dokážeš sa sústrediť na jeho slovo a jeho osobu? Darí sa ti hľadieť ponad to, čo chce pohliť tvoju pozornosť?

6. februára Mk 6, 53-56

Postoj ľudí, ktorý vidíme opísaný v dnešnom evanjeliu, je pre nás zrkadlom, do ktorého sa môžeme pozrieť a uvidieť s akým nastavením prichádzame na stretnutie so Spasiteľom. Vtedy, keď sa ideme modliť, alebo otvárame bibliu, alebo keď vstupujeme do kostola... Veríme v moc dotyku obruby jeho odevu?

5. februára Mt 5, 13-16

Nie je možné ukryť to, akí sme. Preto nestrácajme čas a energiu na úpravu dojmu, ktorý vyvolávame a sústreďme sa na jediné potrebné: na živý vzťah s Nebeským Otcom. 

4. februára Mk 6, 30-34

To, že Ježiš učí, že nám dal Cirkev, ktorá nám odovzdáva Jeho náuku, je prejavom Božieho zľutovania: "keď videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi... a učil ich mnohým veciam". Kiežby prenikla táto pravda do nášho vedomia a mohli sme nanovo prijímať to, čo je nám odovzdávané!

2. februára Lk 2, 22-40

Tak ako Kristus, my všetci sme v krste povolaní zasväcovať sa Pánovi. To znamená deň po dni zanechávať všetko nepotrebné, aby sme mohli patriť stále viac a úplne len Bohu. V tom je veľkosť človeka a jeho pravé šťastie.

1. februára Mk 6, 1-6

"Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome." Je potrebné cítiť sa s Božími vecami tak trochu ako cudzinci, tj. ako tí, čo objavujú stále niečo nové. Ináč nám zmysel Ježišových slov bude unikať. Schopnosť žasnúť je podmienkou prijatia Božieho Slova, a teda základom života s Bohom.